Naše rozjímanie zo Zeleného štvrtka sa chýli ku koncu. Ak nám Pán pomohol — a on je vždy ochotný, stačí, keď mu otvoríme svoje srdce —, budeme cítiť naliehanie odpovedať mu na to, čo je najdôležitejšie: na lásku. Budeme vedieť šíriť túto lásku medzi ostatnými ľuďmi, životom služby. Dal som vám príklad (Jn 13, 15) — nalieha Ježiš, obracajúc sa na svojich učeníkov potom, ako im pri Poslednej večeri umyl nohy. Vyžeňme zo svojho srdca pýchu, ctižiadostivosť a túžbu mať navrch, a potom v nás i vôkol nás zavládne pokoj a radosť, prameniace z našej osobnej obety.

Na záver sa ako deti s láskou obráťme k Panne Márii, Božej Matke a našej Matke. Prepáčte, že uvediem ešte jednu spomienku z detstva. Týka sa obrazu, ktorý sa veľmi rozšíril v mojej vlasti potom, čo svätý Pius X. zaviedol prax častejšieho svätého prijímania. Obraz znázorňoval Pannu Máriu, ako sa klania Najsvätejšej sviatosti. Dnes, tak ako vtedy a tak ako vždy, nás Božia Matka učí stýkať sa s Ježišom, rozpoznávať ho a stretávať sa s ním v rozličných okolnostiach dňa, avšak osobitným spôsobom v tom výsostnom okamihu, keď sa čas spája s večnosťou: v obete svätej omše. Ježiš tu gestom večného kňaza priťahuje všetko k sebe, aby to skrze divino afflante Spiritu — dych Ducha Svätého, preniesol pred tvár Boha Otca.