Ježiš je Cesta, je Prostredník; v ňom máme všetko, bez neho – nemáme nič. V Kristovi, ako nás to on sám naučil, sa osmeľujeme povedať Všemohúcemu Bohu Otče náš: on, čo stvoril nebo i zem, je tým milujúcim Otcom, ktorý od každého jedného z nás očakáva, že sa k nemu budeme neustále vracať, každý z nás ako jeho nový a zároveň ten istý márnotratný syn či dcéra.

Ecce Agnus Dei… – Hľa, Baránok Boží…; Domine, non sum dignus… – Pane, nie som hoden… Chystáme sa prijať Pána. Keď si tu na zemi chceme uctiť nejakých ľudí, stretnutie s nimi sprevádzajú svetlá, hudba, slávnostné oblečenie. A na prijatie Krista do našej duše – ako sa máme pripraviť? Zamysleli sme sa niekedy nad tým, ako by sme sa zachovali, keby sme mohli prijímať len jediný raz v živote?

Keď som bol ešte dieťa, vôbec nebola rozšírená prax častého svätého prijímania. Spomínam si, ako sa ľudia zvykli na sväté prijímanie pripravovať: akú dôkladnú starostlivosť venovali duši i telu. Najlepší oblek, riadne učesané vlasy, čisté telo aj po fyzickej stránke, a azda aj zopár kvapiek kolínskej… Boli to malé nežnosti vlastné zamilovaným, nežnôstky duší jemných i silných, ktoré sa vedeli odplácať za lásku láskou.

S Kristom v duši sa svätá omša blíži k záveru: požehnanie v mene Otca i Syna i Ducha Svätého nás bude sprevádzať počas celého dňa, pri našej obyčajnej a prostej úlohe: posväcovať všetky ušľachtilé ľudské činnosti.

Účasťou na svätej omši sa naučíme mať vzťah s každou Božskou osobou: s Otcom, ktorý splodil Syna; so Synom, ktorý je splodený Otcom; s Duchom Svätým, ktorý z obidvoch vychádza. Keď sa stýkame s ktoroukoľvek z týchto troch Božských osôb, stýkame sa tak so samotným Bohom; a keď sa stýkame so všetkými tromi, s celou Svätou Trojicou, stýkame sa tak vlastne s jedným, jediným pravým Bohom. Milujte svätú omšu, deti moje, milujte svätú omšu. A k svätému prijímaniu pristupujte s dychtivou túžbou, aj keď máte v srdci chlad, aj keď nič necítite: prijímajte s vierou, nádejou a vrúcnou láskou.