Takto so synovskou dôverou vstupujeme do Rímskeho kánonu eucharistickej modlitby, ktorá nášho Boha Otca volá: clementissime Pater — najláskavejší Otče. Prosíme ho za Cirkev a za všetkých v Cirkvi: za pápeža, za svoju rodinu, za našich priateľov i kolegov. A katolík so svojím univerzálnym srdcom prosí za všetkých ľudí, pretože nik nemôže zostať vylúčený z jeho apoštolskej horlivosti. Aby bola naša prosba vyslyšaná, s úctou spomíname na preblahoslavenú Máriu, vždy Pannu, ako aj na hŕstku tých, ktorí ako prví nasledovali Krista a zomreli zaňho.

Quam oblationem… Blíži sa chvíľa premenenia. Teraz je to znova Kristus, ktorý vo svätej omši prostredníctvom kňaza koná: Toto je moje Telo… Toto je kalich mojej Krvi… Ježiš je s nami! Pri transsubstanciácii – premenení – sa opäť sprítomňuje nekonečné Božie bláznovstvo, diktované láskou. Keď dnes opäť nadíde tá chvíľa, nech každý z nás v tichosti srdca povie Pánovi, že už nás nič nedokáže od neho odlúčiť, že jeho bezbranná ochota ostať pod spôsobom chleba a vína – tak krehkým! – nás premieňa na dobrovoľných otrokov: Praesta meae menti de te vivere, et te illi semper dulce sapere — Daj, nech duch môj vždy len tebou sa živí, po sladkosti tvojej vždy je dychtivý (Sv. Tomáš Akvinský, hymnus Adoro te devote).

A sú tu i ďalšie prosby, lebo my ľudia sme takmer vždy naklonení o niečo prosiť: za našich zomrelých bratov a sestry, za seba samých. Sem sa zmestia aj všetky naše nevernosti a naše biedy. Bremeno je veľké, ale on ho chce niesť za nás a s nami. Kánon sa končí ďalším vzývaním Najsvätejšej Trojice: per Ipsum, et cum Ipso, et in Ipso... – Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi, máš ty, Bože Otče všemohúci, v jednote s Duchom Svätým všetku úctu a slávu po všetky veky vekov.