Soľ umŕtvovania

Aby sa mohol posvätiť, normálny kresťan — ktorý nie je rehoľník — a ktorý sa neuchyľuje zo sveta, pretože miestom stretávania sa s Kristom je preňho práve ten — nepotrebuje žiaden vonkajší habit alebo iný odlišovací znak. Jeho odlíšenie je vnútorné: stála Božia prítomnosť a duch umŕtvovania. V skutočnosti je to jedna a tá istá vec, pretože umŕtvovanie nie je ničím iným než modlitbou zmyslov.

Kresťanské povolanie je povolaním k obete, k pokániu, k odčiňovaniu. Musíme prinášať zadosťučinenie jednak za svoje hriechy — veď koľkokrát sme odvrátili tvár, len aby sme nevideli Boha! —, a jednak za hriechy všetkých ľudí. Je treba, aby sme Krista nasledovali zblízka: Stále nosíme na tele Ježišovo umieranie — jeho obetovanie sa, jeho vysilenie na kríži —, aby sa na našom tele zjavil aj Ježišov život (2 Kor 4, 10). Naša cesta je cestou obety a v zriekaní sa samého seba potom nachádzame gaudium cum pace, radosť a pokoj.

Nehľadíme na svet so smutným výrazom na tvári. Možno neúmyselne, ale slabú službu urobili katechéze tí životopisci svätých, ktorí sa za každú cenu snažili nájsť u Božích služobníkov výnimočné veci už od ich útleho detstva. O niektorých rozprávajú, že ako deti nikdy neplakali, alebo že ako umŕtvovanie v piatky nepili z matkiných pŕs… Ty a ja sme sa narodili s plačom, ako Boh káže, a matkin prsník sme sali bez ohľadu na pôst alebo kántrové dni.

Teraz sme sa s Božou pomocou i v slede zdanlivo jednotvárnych dní naučili odhaľovať spatium verae poenitentiae — čas pravého pokánia; a v týchto chvíľach si robíme predsavzatie emendatio vitae — zlepšenia nášho života. To je cesta, ako sa otvoriť milosti a vnuknutiam Ducha Svätého v duši. A s touto milosťou — znovu zdôrazňujem — prichádza gaudium cum pace — radosť, pokoj a vytrvalosť na našej ceste (Porov. Rímsky breviár, Prípravná modlitba k svätej omši: Gaudium cum pace, emendationem vitae, spatium verae poenitentiae, gratiam et consolationem Sancti Spiritus, perseverantiam in bonis operibus, tribuat nobis omnipotens et misericors Dominus. Amen).

Umŕtvovanie je soľou nášho života. A najlepšie umŕtvovanie je také, ktoré — v maličkostiach, počas celého dňa — bojuje proti žiadostivosti tela, žiadostivosti očí a pýche života. Umŕtvovania, ktoré neumŕtvujú iných, a ktoré nás robia jemnocitnejšími, chápavejšími a otvorenejšími voči ostatným. Neumŕtvuješ sa, ak si urážlivý, ak sa necháš viesť iba svojím egoizmom, ak zotročuješ iných, ak sa nedokážeš zriecť zbytočností — a niekedy i potrebných vecí —, ak zosmutnieš, keď veci nevychádzajú tak, ako si si predstavoval. Naopak, umŕtvuješ sa práve vtedy, keď sa vieš stať pre všetkých všetkým, aby si získal všetkých (1 Kor 9, 22).