Bolo pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti (Jn 13, 1)… Tieto slová svätého Jána čitateľovi jeho Evanjelia oznamujú, že v onen deň sa má udiať niečo veľké. Je to predslov nežný a dojímavý, paralelný s veršami zaznamenanými v rozprávaní svätého Lukáša: Veľmi som túžil — tvrdí Pán — jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť (Lk 22, 15). Začnime s prosbou k Duchu Svätému, aby nás pripravil na pochopenie každého Ježišovho výrazu a každého gesta: lebo chceme žiť nadprirodzený život, lebo Pán nám prejavil svoju túžbu dať sa nám za pokrm našim dušiam a pretože uznávame, že jedine on má slová večného života (Jn 6, 68).

Viera nás vedie spolu so Šimonom Petrom vyznať: A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý (Jn 6, 69). A je to viera, zliata s našou nábožnosťou, ktorá nás v tých nadpozemských momentoch nabáda napodobniť Jánovu odvahu: priblížiť sa k Ježišovi a skloniť hlavu na Majstrovu hruď (Porov. Jn 13, 25), ktorý vrelou láskou miloval svojich a — ako sme práve počuli — miloval ich až do krajnosti.

Každý pokus, čo i len zďaleka si nárokujúci vysvetliť tajomstvo Zeleného štvrtka, javí sa ako nedokonalý. Nie je však ťažké sčasti vytušiť pocity Ježišovho srdca v spomínaný večer, posledný večer, čo strávil so svojimi pred obetou na Kalvárii.

Predstavme si čisto ľudskú skúsenosť lúčenia sa dvoch ľudí, ktorí sa milujú. Chceli by byť navždy spolu, no povinnosť — nech už je akákoľvek — ich núti rozlúčiť sa. Želali by si ostať navždy spolu — a nemôžu. Ľudská láska, akokoľvek veľká by bola, je obmedzená, a na svoje vyjadrenie musí použiť symboly: keď sa dvaja lúčia, darujú si niečo na pamiatku, možno fotografiu, no s takým ohnivým venovaním, že je prekvapujúce, že sám papier nezhorí. Viac nedokážu urobiť, lebo moc ľudí nesiaha tak ďaleko, ako ich túžba.

Lenže čo nemôžeme my, to môže Pán. Ježiš Kristus, dokonalý Boh a dokonalý Človek, nezanecháva len symbol, ale skutočnosť: on sám zostáva. Odchádza k Otcovi, no zároveň zotrváva medzi ľuďmi. Nezanechá nám tu obyčajný dar, ktorý v nás vzbudí spomienku naňho, nejaký obrázok, čo sa časom rozmaže a vybledne ako zožltnutá fotografia, úplne bezvýznamná pre tých, ktorí neboli hrdinami tej láskyplnej chvíle. Pod spôsobom chleba a vína je tu však skutočne prítomný on sám: so svojím Telom a so svojou Krvou, so svojou Dušou a so svojou Božskou prirodzenosťou.