Vnútorný boj

Trp so mnou ako dobrý vojak Krista Ježiša (2 Tim 2, 3), hovorí nám svätý Pavol. Život kresťana je vojenská služba, vojna, nádherná vojna mieru, ktorý nemá nič spoločné s vojnovými ťaženiami ľudí, pretože tie vznikajú rozdelením a často nenávisťou, zatiaľ čo boj Božích synov proti vlastnému sebectvu sa zakladá na jednote a láske. Žijeme, pravda, v tele, ale nebojujeme podľa tela – lebo zbrane nášho boja nie sú telesné, ale majú od Boha silu boriť hradby. Boríme výmysly a každú pýchu, čo sa dvíha proti poznaniu Boha (2 Kor 10, 3-5). Je to nepretržitý boj bez oddychu proti našej pýche, proti namyslenosti, ktorá nás disponuje konať zlo; proti našim domýšľavým úsudkom.

V túto Kvetnú nedeľu, keď náš Pán vstupuje do rozhodujúceho týždňa pre našu spásu, nechajme tak všetky povrchné úvahy a prejdime k tomu hlavnému, k tomu, čo je naozaj dôležité. Pozrite sa, to, o čo by nám malo ísť, je dostať sa do neba. Ak nie, nič nemá zmysel. A aby sme sa dostali do neba, na to potrebujeme byť verní Kristovej náuke. A aby sme boli verní, musíme neustále viesť boj proti prekážkam stavajúcim sa do cesty nášmu večnému šťastiu.

Viem, že keď sa hovorí o boji, ihneď sa nám pred očami vynorí naša slabosť, predvídame možné pády a omyly. Boh s tým počíta. Nevyhneme sa tomu, že pri našej chôdzi budeme nevyhnutne víriť aj prach. Sme len tvorovia a máme plno nedostatkov. Povedal by som, že ich budeme mať vždy: sú ako tieň, ktorý spôsobuje, že v našej duši sa o to viac ako kontrast vyníma Božia milosť a naše úsilie odpovedať na Božiu dobrotu. A oboje — svetlo i tieň — nás urobí ľudskými, pokornými, plnými pochopenia a veľkorysosti.

Neklamme sa: ak v našom živote počítame s nadšením a víťazstvami, mali by sme tiež počítať aj so skleslosťou a porážkami. Také bolo vždy pozemské putovanie kresťanov — aj tých, ktorých uctievame na oltári. Spomínate si na Petra, Augustína, Františka? Nikdy sa mi nepáčili také životopisy svätých, ktoré nám s naivitou, ale takisto aj s nedostatkom kresťanskej náuky predstavovali ich hrdinské skutky tak, akoby boli v Božej milosti utvrdení už od materinského lona. Nie. Skutočné životopisy kresťanských hrdinov sú ako naše životy; bojovali a vyhrávali, bojovali a prehrávali. A potom sa plní ľútosti vrátili opäť do boja.

Nech nás neprekvapuje, že pomerne často budeme porážaní, bežne a takmer vždy vo veciach malej dôležitosti, ktoré nás trýznia, akoby jej mali veľa. No ak budeme milovať Boha, ak budeme pokorní, ak budeme vytrvalí a neústupní v našom boji, porážky nenadobudnú prílišnú dôležitosť, pretože po nich prídu víťazstvá, ktoré budú slávou v Božích očiach. Neexistujú neúspechy, ak človek koná so správnym úmyslom, ak sa snaží plniť Božiu vôľu a vždy počíta s jeho milosťou a s našou ničotou.