61

Pokúšanie Krista

Pôstne obdobie nám pripomína štyridsať dní, ktoré Ježiš strávil na púšti ako prípravu na svoje roky verejného účinkovania, vrcholiace na kríži a v sláve Veľkej noci. Štyridsať dní modlitby a pokánia. A na ich záver dochádza k scéne, ktorú nám v čítaní svätej omše ponúka na zamyslenie dnešná liturgia: pokúšanie Krista (Porov. Mt 4, 1-11).

Je to scéna plná tajomstva, ktorú sa človek márne snaží pochopiť, keď Boh dáva príležitosť Zlému a nechá sa pokúšať. Môžeme však nad ňou rozjímať a prosiť Pána, aby nám dal spoznať ponaučenie, ktoré obsahuje.

Ježiš Kristus vystavený pokušeniam. Tradícia osvetľuje túto scénu úvahou, že náš Pán, aby nám dal príklad vo všetkom, chcel byť aj pokúšaný. A je to skutočne tak, veď Kristus bol opravdivý človek ako my všetci, okrem hriechu. Po štyridsiatich dňoch pôstu, keď snáď jediný pokrm, ktorý prijímal, boli byliny, korienky a trocha vody, Ježiš cíti hlad: skutočný hlad ako každý iný tvor. No keď mu diabol navrhuje, aby premenil kamene na chlieb, náš Pán nielenže odmietne pokrm, ktorý si jeho telo žiadalo, ale postaví sa aj proti omnoho väčšiemu pokušeniu: pokušeniu použiť božskú moc na vyriešenie — ak to tak môžeme povedať — svojho osobného problému.

V evanjeliách ste určite postrehli, že Ježiš nerobí zázraky vo svoj vlastný prospech. Premení vodu na víno pre novomanželov v Káne (Porov. Jn 2, 1-11), rozmnoží chlieb a ryby, aby nasýtil hladné zástupy (Porov. Mk 6, 33-46). Ale on si celé roky zarába na chlieb vlastnou prácou. A neskôr, keď putuje po izraelskej krajine, žije vďaka pomoci tých, čo ho nasledujú (Porov. Mt 27, 55).

Svätý Ján rozpráva, ako sa Ježiš po dlhej ceste zastavuje pri studni v Sychare a svojich učeníkov posiela nakúpiť do dediny jedlo; a keď potom vidí prichádzať Samaritánku, prosí ju o vodu, lebo sám si ju nemá čím nabrať (Porov. Jn 4, 4n). Jeho telo unavené po dlhej ceste pociťuje vyčerpanosť; inokedy zasa potrebuje obnoviť svoje sily v spánku (Porov. Lk 8, 23). Hľa, veľkodušnosť Pána, ktorý sa ponížil a plne prijal ľudskú prirodzenosť, ktorý nepoužíval svoju božskú moc, aby sa vyhol ťažkostiam a námahe, nás učí byť pevnými, milovať prácu a vážiť si ľudskú i božskú ušľachtilosť, ktorá ochutnáva všetky dôsledky sebaodovzdania sa.

Keď mu pri druhom pokušení diabol navrhuje, aby sa vrhol dolu z vrcholu chrámu, Ježiš opäť odmietne využiť svoju nadprirodzenú moc. Kristus totiž nehľadá márnu slávu, okázalosť a ľudskú komédiu, ktorá by Boha najradšej použila ako kulisu pre vlastnú dokonalosť. Ježiš Kristus chce plniť vôľu Otca bez toho, aby urýchľoval čas alebo predbiehal hodinu vykonania zázraku, a krok za krokom kráča po tvrdej ceste ľudí, po príjemnej ceste kríža.

Niečo veľmi podobné vidíme aj v treťom pokušení: ponúkajú sa mu kráľovstvá, moc, sláva. Diabol chce dať ľudskej ctižiadosti miesto, ktoré prináleží výlučne Bohu: sľubuje ľahký život tomu, kto sa pred ním a pred jeho idolmi vrhne na kolená. Náš Pán však navracia klaňanie jeho jedinému a pravému cieľu, k Bohu, a znovu potvrdí svoju vôľu slúžiť: Odíď, satan, lebo je napísané: Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť (Mt 4, 10).

Tento bod v inom jazyku