Niekedy, keď Jozef pracoval pre človeka chudobnejšieho než bol on sám, prijal na výmenu za svoju prácu i niečo nižšej hodnoty a dotyčného človeka zanechal s dobrým pocitom, že riadne zaplatil. Bežne si však za svoju prácu pýtal primeranú sumu, ani viac, ani menej. Vedel vyžadovať toľko, koľko mu podľa spravodlivosti prináležalo, pretože vernosť Bohu nepredpokladá zrieknutie sa práv, ktoré sú v skutočnosti povinnosťami: svätý Jozef žiadal, čo bolo spravodlivé, lebo z odmeny za prácu mal živiť Rodinu, ktorú mu Boh zveril.

Dožadovanie sa svojich práv nemá byť ovocím individualistického egoizmu. Nemiluje spravodlivosť ten, kto ju nerád vidí prejavovanú voči svojim blížnym. Rovnako nie je možné uzavrieť sa do pohodlnej nábožnosti a zabúdať pritom na potreby ostatných. Kto túži byť spravodlivým v Božích očiach, musí sa usilovať, aby sa spravodlivosť medzi ľuďmi aj skutočne uplatňovala. A to nielen s dobrým úmyslom neurážať Božie meno, ale aj preto, lebo byť kresťanom znamená osvojiť si všetky šľachetné skutočnosti nachádzajúce sa v tom ľudskom. Pri parafrázovaní známeho textu apoštola sv. Jána (Porov. 1 Jn 4, 20) môžeme povedať, že kto tvrdí, že je spravodlivý pred Bohom, ale nie je spravodlivý voči ostatným, klame; a niet v ňom pravdy.

Spolu so všetkými kresťanmi, ktorí sme vtedy prežívali tie chvíle, som so vzrušením a radosťou prijal rozhodnutie o slávení liturgického sviatku svätého Jozefa Robotníka, sviatku, ktorý je akoby svätorečením božskej hodnoty práce. Tento sviatok len ukazuje, že Cirkev v živote spoločenstva i na verejnosti necháva zaznievať ústredné pravdy Evanjelia, ktoré Boh chce, aby sa o nich zvlášť v dnešnej dobe rozjímalo.