Zlato, kadidlo a myrha

Videntes autem stellam gavisi sunt gaudio magno valde: Ako zbadali hviezdu, nesmierne sa zaradovali (Mt 2, 10) — hovorí latinský text so zvláštnym zdôraznením opakovanej radosti. Prečo toľko radosti? Pretože tí, ktorí nikdy nezapochybovali, dostávajú od Pána dôkaz, že hviezda nezmizla: prestali ju síce vnímať zmyslami, no v duši si ju stále uchovali. Lebo také je povolanie kresťana: ak sa nestratí viera, ak sa udrží nádej v Ježiša Krista, ktorý bude s nami až do skončenia sveta (Mt 28, 20), hviezda sa vždy znovu objaví. A keď opäť prežijeme skutočnosť povolania, zrodí sa o to väčšia radosť, ktorá v nás posilní vieru, nádej a lásku.

Vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho Matkou, padli na zem a klaňali sa mu (Mt 2, 11). Aj my si kľakáme pred Ježišom, Bohom skrytým v ľudskej podobe. Ubezpečujeme ho, že sa nechceme obrátiť chrbtom jeho božskému volaniu, že sa od neho nikdy neodlúčime; že zo svojej cesty chceme odstrániť všetko, čo by bolo prekážkou vernosti; že si úprimne želáme byť poslušní jeho vnuknutiam. Ty vo svojej duši a ja tiež — lebo v duchu sa ticho modlím hlbokými vzdychmi —, hovoríme Dieťaťu, že vrúcne túžime byť takými dobrými služobníkmi, ako boli sluhovia z podobenstva, tak, aby aj nám mohol povedať: Správne, dobrý a verný sluha (Mt 25, 23).

Potom otvorili svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu (Mt 2, 11). Zastavme sa na chvíľu, aby sme lepšie pochopili túto pasáž zo Svätého evanjelia. Ako je možné, aby sme my, ktorí nie sme ničím a nič neznamenáme, mohli Bohu niečo darovať? Sväté písmo hovorí: Každý dobrý údel, každý dokonalý dar je zhora (Jak 1, 17). Človek nedokáže dokonca ani plne odkryť hĺbku a krásu Božích darov: Keby si poznala Boží dar (Jn 4, 10), hovorí Ježiš Samaritánke. Ježiš Kristus nás naučil vkladať všetku nádej do Otca, hľadať najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, pretože všetko ostatné dostaneme navyše, keďže on dobre vie, čo potrebujeme (Porov. Mt 6, 32-33).

V ekonómii spásy sa náš Otec stará o každú jednu dušu s láskavou jemnosťou: Každý má svoj vlastný dar od Boha: jeden tak, druhý inak (1 Kor 7, 7). Bolo by preto zbytočné snažiť sa ponúknuť Pánovi niečo, čo by údajne mohol potrebovať. Veď v našej situácii dlžníkov, ktorí nemajú z čoho splatiť, by sa naše dary podobali tým starozákonným, ktoré Boh už neprijíma: Obety ani dary, ani obety zápalné, ani obety za hriech si nechcel, ani sa ti nepáčili, a ony sa prinášajú podľa zákona (Hebr 10, 9).

Pán však vie, že dávať je vlastné zamilovaným, a sám nám naznačuje, po čom od nás túži. Nedbá o bohatstvá, ani o plody zeme, ani o zvieratá žijúce na nej, v mori či vo vzduchu, pretože to všetko je jeho; chce niečo dôverné, čo mu máme odovzdať slobodne: Daj mi, syn môj, svoje srdce (Prís 23, 26). Vidíte? Neuspokojí sa len s časťou, chce všetko. Nejde mu o to, čo máme — opakujem —: chce nás samých. Z tohto, a len z tohto vyplývajú všetky ostatné dary, ktoré môžeme Pánovi ponúknuť.

Dajme mu teda zlato: jemné zlato ducha odpútanosti od peňazí a materiálnych dobier. Nezabúdajme, že sú to dobré veci, ktoré pochádzajú z Božích rúk. Pán však chce, aby sme ich používali bez toho, aby sme v nich nechali srdce, a aby sme z nich vyťažili úžitok pre celé ľudstvo.

Pozemské dobrá nie sú zlé. Stávajú sa zlými vtedy, keď si z nich človek spraví modly a týmto modlám sa klania. Zušľachťujú sa, keď ich premieňame na nástroje dobra v kresťanskom úsilí o spravodlivosť a lásku. Nemôžeme sa hnať za hospodárskymi dobrami ako niekto, kto hľadá poklad; náš poklad je tu, uložený v jasliach. Je to Kristus a naňho sa má zamerať všetka naša láska, lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce (Mt 6, 21).