Cesta viery

Stotožniť sa s Kristom nie je ľahkou úlohou. Ale nie je ani ťažkou, ak žijeme tak, ako nás naučil Pán: ak sa každý deň utiekame k jeho slovu, ak náš život nechávame preniknúť sviatostnou skutočnosťou — Eucharistiou —, ktorú nám zanechal ako pokrm, pretože takto je cesta kresťana schodnou cestou, ako sa spieva v jednej starej piesni mojej krajiny. Boh nás jasne a jednoznačne povolal. Tak ako múdri králi, aj my sme objavili na nebi svojej duše hviezdu, svetlo i smer cesty.

Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť (Mt 2, 2). To je vlastne aj naša skúsenosť. Aj my sme postrehli, ako sa v našej duši krok za krokom zapaľuje nová žiara: túžba byť naozajstnými kresťanmi, dychtivá nedočkavosť — ak to tak môžem nazvať — vziať Boha vážne. Keby teraz každý z vás začal rozprávať o tom, ako to bolo s jeho nadprirodzeným povolaním, my ostatní by sme to považovali za Božie pôsobenie. Ďakujme Bohu Otcovi, Bohu Synovi, Bohu Duchu Svätému a preblahoslavenej Panne Márii, prostredníctvom ktorej k nám prichádzajú všetky nebeské požehnania, za tento najväčší dar, aký môže Pán popri viere dopriať stvoreniu: a to odhodlanú túžbu dosiahnuť plnosť lásky a presvedčenie o tom, že svätosť uprostred pracovných, spoločenských a iných povinností je nielen možná, ale i nevyhnutná.

Pozrite sa, s akou jemnosťou nás Pán pozýva! Vyjadruje sa ľudskými slovami ako zamilovaný človek: po mene ťa zavolám, ty si môj (Iz 43, 1). Boh, ktorý je krása, veľkosť a múdrosť sama, nám hovorí, že mu patríme, že si nás vyvolil za cieľ svojej nekonečnej lásky. Musíme žiť skutočný život viery, ak sa tento vynikajúci dar, ktorý Prozreteľnosť zverila do našich rúk, nemá premárniť. Musíme mať vieru ako oní mudrci a byť presvedčení, že ani púšť, ani búrky, ani pokoj oázy nám nezabránia dôjsť do cieľa večného Betlehema, k definitívnemu životu s Bohom.