Počúvajte svoje deti, venujte im tiež svoj čas, prejavujte im dôveru; verte im to, čo vám hovoria, hoci by vás aj niekedy oklamali; neľakajte sa ich vzdorovitosti, veď aj vy ste boli v ich veku do istej miery rebelmi; vyjdite im v ústrety, na polcestu, a modlite za ne, aby s prostotou vedeli pribehnúť skôr za vami rodičmi — čo je isté, ak budete takto kresťansky konať —, než aby sa so svojimi oprávnenými zvedavými otázkami obracali na nejakého nehanebného alebo hrubého takzvaného priateľa.

„Ako opísať šťastie toho manželstva, pýta sa autor prvých storočí, ktoré Cirkev spája, oddanosť potvrdzuje, požehnanie spečaťuje, anjeli ohlasujú a ktoré sám Boh Otec schvaľuje?… Obaja manželia sú ako deti jedného otca, slúžiace si navzájom, medzi ktorými niet duchovného ani telesného rozdielu. Lebo skutočne sú dvaja v jednom tele a kde je jedno telo, tam má byť jeden duch… Pri pohľade na tieto domovy sa Kristus raduje a zosiela na ne svoj pokoj; kde sú dvaja, tam je on tiež, a kde je on, tam sa nemôže nachádzať nijaké zlo (Tertulián, Ad uxorem 2,8, 6-7 (PL 1, 1415-1416))“.