Apoštoli boli obyčajní ľudia

Je pre mňa inšpirujúce uvažovať nad podobnou udalosťou, akú som spomenul v predošlom rozprávaní, ktorej priebeh sa krok za krokom opisuje na stránkach evanjelií: nad povolaním prvých dvanástich apoštolov. Môžeme o nej pomaly spoločne rozjímať a prosiť pritom týchto svätých Pánových svedkov, aby sme sa odhodlali nasledovať Krista tak, ako to urobili oni.

Títo prví apoštoli — ku ktorým prechovávam veľkú úctu a lásku — podľa ľudských kritérií veľa neznamenali. Čo sa týka spoločenského postavenia, boli to poväčšine rybári žijúci z ruky do úst, ktorí dreli po nociach, len aby nejako prežili. Výnimku tvoril Matúš, ktorý si bezpochyby užíval pohodlný život, až kým ho Ježiš nevyzval, aby všetko zanechal.

Avšak spoločenské postavenie bolo v ich prípade to najmenej. Neboli ani vzdelaní, ani zvlášť chápaví - aspoň nie čo sa týkalo nadprirodzených vecí. Ukázalo sa, že dokonca aj tie najjednoduchšie príklady a prirovnania im boli nezrozumiteľné, a tak prosili svojho Učiteľa: Domine, edissere nobis parabola — Pane, vysvetli nám podobenstvo (Mt 13, 36). Inokedy zasa, keď ich Ježiš obraznou rečou varoval pred kvasom farizejov, mysleli, že ich karhá preto, lebo nenakúpili chlieb (Porov. Mt 16, 6-7).

Chudobní, nevzdelaní. Keby tak boli aspoň úprimní a priamočiari! No napriek ich obmedzenosti im ctižiadostivosť nechýbala. Často diskutovali o tom, kto z nich by bol najväčší, keby Kristus ustanovil — hoci v zmysle ich predstáv — definitívne kráľovstvo Izraela na zemi. Hádali sa a rozohňovali dokonca i vo výsostnej chvíli intímnej atmosféry Večeradla, keď sa Ježiš chystal obetovať za ľudstvo (Lk 22, 24-7).

Viera, slabá. Sám Ježiš im to musel neraz pripomínať (Porov. Mt 14, 31; 16, 8; 17, 9; 21, 21). Videli vzkriesených z mŕtvych, uzdravenia zo všetkých druhov chorôb, rozmnoženie chleba a rýb, utíšenie búrok, vyháňanie zlých duchov. Svätý Peter, zvolený za ich hlavu, ako jediný dokázal bez okolkov zareagovať: Ty si Mesiáš, Syn živého Boha (Mt 16, 16). Je to však viera, ktorú si Peter vyložil po svojom, keď si neskôr dovolil postaviť sa Kristovi, aby sa neobetoval za spásu ľudí. A Ježiš mu na to musel odpovedať: Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské! (Mt 16, 23) „Peter,“ poznamenáva svätý Ján Zlatoústy, uvažoval ľudským spôsobom, a preto sa domnieval, že umučenie a smrť by boli pre Krista nedôstojné, priam zavrhnutiahodné. Kvôli tomu ho Ježiš karhá a vraví mu: ‚Nie, utrpenie nie je nedôstojné mojej osoby, len ty ho za také pokladáš, lebo zmýšľaš telesne, ľudsky’ (Sv. Ján Zlatoústy, In Matthaeum homiliae, 54, 4 (PG 58, 537))

Vynikali teda títo ľudia malej viery aspoň láskou ku Kristovi? Bezpochyby ho milovali, prinajmenšom slovom. Občas sa nechali strhnúť nadšením: Poďme aj my a umrime s ním (Jn 11,16). No v hodine pravdy ušli všetci okrem Jána, ktorý naozaj miloval skutkami. Iba tento mladík, najmladší z apoštolov, zostal stáť pod krížom. Ostatní nepociťovali lásku silnú ako smrť (Porov. Pies 8, 6).

To boli učeníci, ktorých si vyvolil Pán, takých si Kristus vybral, a takíto boli až dovtedy, kým ich nenaplnil Duch Svätý a oni sa nestali stĺpmi Cirkvi (Porov. Gal 2, 9). Boli to obyčajní ľudia s chybami a slabosťami, silnejší v slovách než v skutkoch. A predsa ich Ježíš povolal, aby z nich urobil rybárov ľudí (Porov. Mt 4, 19), spolupracovníkov na diele vykúpenia a správcov Božej milosti.