Osobná sloboda

Keď kresťan pracuje, ako je jeho povinnosťou, nemal by pritom prehliadať alebo znevažovať požiadavky prirodzeného poriadku vecí. Ak by sa pod pojmom požehnávať ľudskú činnosť rozumelo ignorovať, prípadne nechať zmiznúť jej vlastnú, vnútornú dynamiku, potom by som tie slová radšej nepoužíval. Osobne som nikdy nebol presvedčený, že bežné ľudské činnosti by ako umelou tabuľou mali byť zviditeľňované nálepkou náboženskej príslušnosti. Zdá sa mi totiž — hoci rešpektujem aj opačný názor —, že hrozí nebezpečenstvo zbytočného používania mena našej svätej viery, a okrem toho, nálepka katolíctva bola niekedy využívaná aj na ospravedlňovanie postojov a skutkov, ktoré neboli vždy z ľudského hľadiska čestné.

Keďže svet a všetko, čo je v ňom — s výnimkou hriechu — je dobrý, pretože je dielom Boha, nášho Pána, kresťan v neustálom boji o to, aby sa vyhol urážke Boha — a je to pozitívny boj lásky —, by sa mal angažovať vo všetkých pozemských záležitostiach, bok po boku so svojimi spoluobčanmi; a musí brániť všetky dobrá vyplývajúce z ľudskej dôstojnosti.

Existuje jedno dobro, ktoré musí kresťan vždy osobitne hľadať: osobná sloboda. Len keď bude obhajovať osobnú slobodu iných s náležitou osobnou zodpovednosťou, bude môcť s ľudskou a kresťanskou integritou rovnakým spôsobom obhajovať aj svoju vlastnú slobodu. Opakujem a neustále budem opakovať, že Pán nám dal zadarmo jeden veľký nadprirodzený dar — Božiu milosť; a ďalší úžasný ľudský dar — osobnú slobodu, ktorá od nás vyžaduje — aby sa neskorumpovala a nezmenila na neviazanosť — integritu a účinnú snahu zasadiť naše konanie do Božieho zákona, lebo kde je Pánov Duch, tam je sloboda (2 Kor 3, 17).

Kristovo kráľovstvo je kráľovstvom slobody: niet tu otrokov, okrem tých, ktorí sa nimi slobodne stanú z lásky k Bohu. Nech je požehnané otroctvo lásky, ktoré nás robí slobodnými! Bez slobody nemôžeme odpovedať na milosť; bez slobody sa nemôžeme dobrovoľne odovzdať Pánovi z toho najnadprirodzenejšieho dôvodu: pretože chceme.

Niektorí z vás, ktorí ma teraz počúvate, ma už poznáte veľa rokov. Môžete mi dosvedčiť, že celý svoj život hlásam osobnú slobodu, spolu s osobnou zodpovednosťou. Hľadal som ju a hľadám ju po celej zemi; tak ako Diogenes hľadal človeka. A každý deň ju milujem stále viac, milujem ju viac než všetky ostatné veci na tejto zemi: je to poklad, ktorý nikdy nebudeme vedieť dostatočne oceniť.

Keď hovorím o osobnej slobode, nezameriavam sa pri tej príležitosti na iné problémy, ktoré sú možno veľmi dôležité, ale neprislúchajú môjmu poslaniu kňaza. Viem, že mi nenáleží zaoberať sa svetskými a pominuteľnými témami, ktoré patria do sféry časného a občianskeho života, teda záležitosťami, ktoré Pán ponechal na slobodnú a pokojnú diskusiu ľudí. Viem tiež, že ústa kňaza, vyhýbajúc sa všetkým dočasným ideológiám, majú slúžiť len na to, aby privádzali duše k Bohu, k jeho duchovnému, spasiteľnému učeniu, k sviatostiam, ktoré ustanovil Ježiš Kristus, k vnútornému životu, ktorý nás približuje k Pánovi s vedomím, že sme jeho deti a teda aj bratia všetkých ľudí bez výnimky.

Dnes slávime slávnosť Krista Kráľa. Neprekročím kompetencie svojho kňazského úradu, keď poviem, že keby niekto vnímal Kristovo kráľovstvo ako politický program, nepochopil by tým nadprirodzený cieľ viery, a bol by len na krok od toho, že zaťaží svedomie ľudí bremenami, ktoré nepochádzajú od Ježiša Krista, pretože jeho jarmo je príjemné a jeho bremeno ľahké (Porov. Mt 11, 30). Naozaj milujme všetkých ľudí, milujme Krista nadovšetko, a potom pre nás bude samozrejmosťou, že budeme milovať aj legitímnu slobodu ostatných, v pokojnom a rozumnom spolužití.