Radosť je kresťanským dobrom. Stráca sa len urážkou Boha, pretože hriech je plodom sebectva a sebectvo je príčinou smútku. Ale aj potom zostávajú v duši stopy radosti, lebo si uvedomujeme, že Boh a jeho Matka nikdy na ľudí nezabúdajú. Ak robíme pokánie, ak z nášho srdca vytryskne ľútosť, ak sa očistíme vo Sviatosti pokánia, Boh nám vyjde v ústrety a odpustí nám; a smútok sa stráca. Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený a našiel sa (Lk 15, 32).

Tieto slová sú nádherným zakončením podobenstva o márnotratnom synovi, o ktorom môžeme stále znova a znova rozjímať. To tvoj otec ti vychádza v ústrety; skláňa sa k tebe, objíma ťa, dáva ti bozk na znak lásky a nežnosti; rozkáže ti dať šaty, prsteň, obuv. Ty sa ešte obávaš výčitiek, a on ti prinavracia tvoju dôstojnosť; máš strach pred trestom, a on ťa bozkáva; bojíš sa tvrdých slov, a on ti už pripravuje hostinu (Sv. Ambróz, Expositio Evangelii secundum Lucam, 7 (PL 15, 1540)).

Božia láska je nezmerateľná. Ak sa Boh takto správa k tomu, kto ho urazil, čo urobí, aby si uctil svoju nepoškvrnenú Matku, Virgo fidelis, Pannu Najsvätejšiu, vždy vernú?

Ak sa nám Božia láska ukazuje takou veľkou, keď ľudské srdce — častokrát zradné — je len také malé, aké asi bude Máriino srdce, ktoré nikdy ani v tom najmenšom nekládlo prekážky Božej vôli?

Všimnite si, ako liturgia dnešnej slávnosti vyjadruje nemožnosť ľudským rozumom pochopiť nekonečné Pánovo milosrdenstvo. Namiesto toho, aby vysvetľovala, spieva; prebúdza predstavivosť, aby každý mohol nadšene chváliť. To preto, lebo všetky naše slová budú nedostačujúce a všetci ostaneme stáť v nemom úžase: Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd (Zj 12, 1). Sám kráľ zatúžil za tvojou krásou… Veľmi vznešená je dcéra kráľovská vnútri, jej odevom sú zlaté tkanivá (Ž 44, 12. 14).

Liturgia sa končí niekoľkými slovami Márie, v ktorých sa spája tá najväčšia pokora s tou najväčšou slávou: Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je Všemohúci (Porov. Lk 1, 48-49).

Cor Mariae Dulcissimum, iter para tutum; Najsladšie Srdce Máriino, daj nám silu a istotu na našej pozemskej púti. Ty sama buď našou cestou, lebo ty poznáš chodníky a isté skratky, ktoré nás skrze tvoju lásku privedú k láske Ježiša Krista.