Assumpta est Maria in coelum, gaudent angeli (Antifóna z vigílie slávnosti Nanebovzatia Panny Márie). Panna Mária bola vzatá do neba, radujú sa anjeli. Mária bola Bohom vzatá do neba, s telom i s dušou, radosť panuje medzi anjelmi a medzi ľuďmi. Prečo dnes zažívame takú vnútornú radosť, srdce ako keby nám chcelo vyskočiť z hrude a naša duša je naplnená pokojom? Pretože si pripomíname oslávenie našej Matky, a je prirodzené, že my, jej deti, cítime osobitnú radosť, keď vidíme, akú poctu jej vzdáva Najsvätejšia Trojica.

Kristus, jej najsvätejší Syn, náš brat, nám ju dal na Kalvárii za Matku, keď povedal svätému Jánovi: Hľa, tvoja Matka (Jn 19, 27). A tak, ako ju prijal tento milovaný učeník vo chvíli nesmiernej bezútešnosti, tak ju prijímame i my. Preblahoslavená Panna Mária nás prijala v utrpení, keď sa splnilo dávne proroctvo: a tvoju vlastnú dušu prenikne meč (Lk 2, 35). Všetci sme jej deťmi a ona je Matkou celého ľudstva. A toto ľudstvo si dnes pripomína jej neopísateľné Nanebovzatie: Mária je vzatá do neba, dcéra Boha Otca, matka Boha Syna, nevesta Boha Ducha Svätého. Nad ňou je už len Boh.

Tajomstvo lásky

Stojíme pred tajomstvom lásky. Ľudský rozum ho nie je schopný obsiahnuť. Iba viera dokáže popísať, ako mohlo byť jedno stvorenie pozdvihnuté k takej veľkej dôstojnosti, že sa stalo láskyplným stredom potešenia Najsvätejšej Trojice. Vieme, že je to božské tajomstvo. No keďže ide o Našu Matku, cítime, že dokážeme pochopiť viac — ak sa to tak dá povedať —, než o iných pravdách našej viery.

Ako by sme sa boli zachovali, keby sme si mohli vybrať svoju matku? Myslím, že by sme si vybrali tú, ktorú máme, a obdarili by sme ju všetkými milosťami. Práve to urobil Kristus: Kristus všemohúci, vševediaci, láska sama (Deus caritas est (Boh je láska — 1 Jn 4, 8)), ktorý svojou mocou uskutočnil všetky svoje túžby.

Všimnite si, ako kresťania už v dávnej minulosti dospeli k tejto argumentácii: Patrilo sa – píše svätý Ján Damascénsky – aby telo tej, ktorá si pri pôrode zachovala neporušené panenstvo, bolo aj po smrti uchované od akéhokoľvek porušenia. Patrilo sa, aby tá, ktorá nosila Stvoriteľa v lone ako Dieťa, bývala v Božích príbytkoch. Patrilo sa, aby nevesta, s ktorou sa zasnúbil Otec, prebývala v nebeských komnatách. Patrilo sa, aby tá, ktorá sa dívala na svojho Syna na kríži a nastavila hruď meču bolesti, od ktorého bola uchránená pri pôrode, hľadela na neho, aj keď sedí pri Otcovi. Patrilo sa, aby Božia Matka vlastnila to, čo má jej Syn, a aby ju celé stvorenie uctievalo ako Božiu Matku a služobnicu (Sv. Ján Damascénsky, Homilia II in dormitionem Beatae Virginis Mariae, 14 (PG 96, 742)).

Teológovia často prichádzali s podobným argumentom, v snahe aspoň trochu objasniť zmysel tej hojnosti milostí, do ktorých bola Mária odetá, a ktoré vrcholia v nanebovzatí. Hovoria: Patrilo sa tak, Boh tak mohol urobiť, a tak to aj urobil (Porov. bl. Ján Duns Scotus, In III Sententiarum, dist. III, q. l). To je to najlepšie vysvetlenie, prečo Pán poskytol svojej Matke od samotnej chvíle jej Nepoškvrneného počatia všetky privilégiá. Bola vyňatá spod moci satana; je celá krásna — tota pulchra! — čistá a nepoškvrnená na duši i na tele.