17

Pertransiit benefaciendo. Ako mohol Ježiš Kristus vyliať toľko dobra, a len dobra, všade kam vkročil? Sväté evanjeliá nám ponúkajú aj inú Ježišovu životopisnú črtu, zhrnutú v troch latinských slovách, ktorá nám dáva odpoveď: erat subditus illis — bol im poslušný (Lk 2, 51). Dnes, keď naokolo jestvuje toľko neposlušnosti, šomrania a rozkolov, musíme si poslušnosť zvlášť vážiť.

Som veľkým priateľom slobody a práve preto tak veľmi milujem kresťanskú cnosť poslušnosti. Máme sa cítiť byť Božími deťmi a túžiť plniť vôľu nášho Otca. Robiť veci podľa Božieho priania: lebo sa nám chce — čo je tým najnadprirodzenejším dôvodom.

Duch Opus Dei, ktorý sa snažím praktizovať a hlásať už vyše tridsaťpäť rokov, mi umožnil pochopiť a zamilovať si osobnú slobodu. Keď Boh, náš Pán, udeľuje ľuďom svoju milosť, keď ich povoláva zvláštnym povolaním, je to akoby k nim vystieral ruku, otcovskú ruku plnú sily a predovšetkým lásky. Lebo on hľadá každého z nás jednotlivo ako svojho syna či dcéru, a pozná naše slabosti. Pán očakáva, že si dáme tú námahu zachytiť sa ním podávanej ruky: čaká na naše úsilie ako na prejav našej slobody. Aby sa nám to podarilo, musíme byť pokorní, musíme sa cítiť byť malými deťmi a milovať požehnanú poslušnosť, ktorou odpovedáme na požehnané otcovstvo Boha.

Dovoľme Pánovi, aby sa zamiešal do nášho života, aby doň mohol dôverne vstúpiť a nenarazil pritom na prekážky a okolky z našej strany. My ľudia máme totiž sklon brániť sa, ľpieť na svojom egoizme. Vždy sa snažíme byť kráľmi, aj keby to bolo len kráľovstvo našej vlastnej biedy. Pomocou tejto úvahy pochopme, prečo sa potrebujeme utiekať k Ježišovi: aby nás urobil skutočne slobodnými a my sme tak mohli slúžiť Bohu i všetkým ľuďom. Len vtedy pochopíme pravdu slov svätého Pavla: Ale teraz, keď ste oslobodení od hriechu a stali ste sa Božími služobníkmi, máte z toho úžitok na posvätenie a nakoniec večný život. Lebo mzdou hriechu je smrť, ale Boží dar je večný život v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi (Rim 6, 22-23).

Buďme teda ostražití, pretože náš sklon k egoizmu neumiera a pokušenie sa môže vkradnúť najrozličnejšími spôsobmi. Boh vyžaduje, aby sme vieru uvádzali do praxe poslušnosťou, lebo on svoju vôľu nezvykne oznamovať hlasom trúb a údermi na bubon. Niekedy ju prejaví tichým hlasom vo vnútri svedomia: a vtedy treba pozorne načúvať, aby sme jeho hlas zachytili a verne ho nasledovali.

Pán k nám často hovorí prostredníctvom druhých ľudí. No môže sa stať, že poznanie ich chýb a myšlienka, či sú dobre informovaní a či porozumeli všetkým podrobnostiam problému, sa nám predstaví ako výzva k neposlušnosti.

Toto všetko môže mať božský význam, pretože Boh od nás nevyžaduje slepú poslušnosť, ale poslušnosť rozumnú, a my máme cítiť zodpovednosť pomôcť iným ľuďom prostredníctvom svetla svojho rozumu. Buďme však úprimní k sebe samým a vždy sa presvedčme, či to, čo nás vedie, je láska k pravde alebo náš egoizmus a lipnutie na vlastnej mienke. Keď nás naše názory oddeľujú od ostatných, keď narúšajú spoločenstvo a jednotu s našimi bratmi, je to jasný znak, že nekonáme v súlade s Božím duchom.

Nezabúdajme: aby sme mohli poslúchať, potrebujeme veľkú dávku pokory. Znovu sa zahľaďme na Kristov príklad. Ježiš poslúcha, a to Jozefa a Máriu. Boh prišiel na zem, aby poslúchal; aby poslúchal ľudské stvorenia. Sú to síce dve dokonalé stvorenia: Svätá Mária, naša Matka — väčší než ona je len Boh —, a onen prečistý muž, Jozef. Ale predsa sú to len stvorenia. A Ježiš, Boh, ich poslúcha. Musíme milovať Boha, aby sme mohli takto milovať i jeho vôľu a túžili odpovedať na volanie, ktoré nám adresuje skrze povinnosti nášho bežného života: v záväzkoch nášho stavu, v povolaní, v práci, v rodine, v spoločenskom živote, v našom utrpení i v utrpení iných ľudí, v priateľstve a túžbe konať to, čo je dobré a spravodlivé.

Tento bod v inom jazyku