Kristov pokoj

Musím sa však s vami podeliť ešte o jednu myšlienku: a to, aby sme bez oddychu bojovali o konanie dobra, práve preto, že vieme, ako ťažko sa my ľudia rozhodujeme presadzovať spravodlivosť, pričom ešte veľa chýba k tomu, aby bolo spolužitie medzi ľuďmi preniknuté láskou, a nie nenávisťou a ľahostajnosťou. Takisto je nám jasné, že aj keď sa nám podarí dosiahnuť rozumné rozdelenie spoločenských dobier a harmonickú organizáciu spoločnosti, nezmizne z nej bolesť spôsobená chorobami, neporozumením, osamelosťou, smrťou milovaných osôb, a skúsenosťou z vlastnej ohraničenosti.

Na všetky tieto trápenia má kresťan len jednu hodnovernú odpoveď: odpoveď, ktorá je definitívna. Je ňou Kristus na kríži, Boh, ktorý trpí a umiera, Boh, ktorý nám dáva svoje srdce, kopijou prebodnuté z lásky ku všetkým ľuďom. Nášmu Pánovi sa protiví nespravodlivosť a odsudzuje každého, kto ju pácha. Dopúšťa ju však, pretože rešpektuje slobodu každého jednotlivca. Boh, náš Pán, nespôsobuje utrpenie ľudí, no dovoľuje ho, pretože následkom dedičného hriechu sa stalo súčasťou ľudskej prirodzenosti. Predsa však ho jeho srdce naplnené láskou k ľuďom viedlo k tomu, aby vzal na seba — spolu s krížom — všetky tie muky: naše utrpenie, náš smútok, náš nepokoj, náš hlad a smäd po spravodlivosti.

Kresťanské učenie o utrpení nie je súborom lacných útech. Je to v prvom rade učenie o prijatí utrpenia, ktoré je fakticky neodmysliteľné od života každého človeka. Nemôžem pred vami skrývať — s radosťou, pretože vždy som kázal a snažil sa žiť podľa toho, že kde je kríž, tam je aj Kristus, láska —, že bolesť sa v mojom živote objavovala často a neraz sa mi chcelo plakať. Inokedy som zasa cítil, ako vo mne narastá znechutenie z nespravodlivosti a zla, a pociťoval som hnev z toho, že som nemohol nič urobiť a že — napriek môjmu úsiliu — som nebol schopný bezprávnu situáciu zlepšiť.

Keď vám teraz rozprávam o bolesti, nie sú to len teórie. A takisto sa nechcem obmedziť len na skúsenosti iných, keď vám potvrdím, že ak niekedy cítite, že vaša duša pred utrpením kolíše, vtedy je jediným liekom pohľad na Krista. Scéna na Kalvárii všetkým ohlasuje, že naše trápenia budú posvätené, ak žijeme zjednotení s krížom.

Pretože všetky naše po kresťansky prežívané trápenia sa premenia na zadosťučinenie, odprosenie, na účasť na osude a živote Ježiša, ktorý z lásky k ľuďom dobrovoľne zakúsil všetky druhy bolesti a múk. Narodil sa, žil a umrel v chudobe; bol napádaný, urážaný, zneucťovaný, očierňovaný a nespravodlivo odsúdený; poznal zradu a útek svojich učeníkov; zakúsil samotu a trpkosť trestu a smrti. Teraz Kristus ďalej trpí vo svojich údoch, v celom ľudstve na tejto zemi, ktorého je Hlavou, Prvorodeným a Vykupiteľom.

Utrpenie má v Božích plánoch tiež svoje miesto. Taká je skutočnosť, hoci nás stojí pochopiť ju. Aj Ježišovi Kristovi ju ako človekovi bolo ťažko znášať: Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane! (Lk 22, 42). V napätí medzi utrpením a prijatím Otcovej vôle ide Ježiš na smrť s pokojom a odpúšťa tým, ktorí ho pribíjajú na kríž.

A práve toto nadprirodzené prijatie utrpenia je zároveň najväčším víťazstvom. Ježiš, umierajúc na kríži, premohol smrť. Boh zo smrti získava život. Postoj Božieho dieťaťa neznamená rezignáciu pred tragickým osudom, ale je to pocit uspokojenia toho, kto už cíti predchuť víťazstva. V mene tejto víťaznej Kristovej lásky sa my kresťania musíme vydať na všetky cesty zeme, aby sme tam svojimi slovami a skutkami rozsievali pokoj a radosť. Musíme bojovať — v boji pokoja — proti zlu, proti nespravodlivosti, proti hriechu, a tak ohlasovali, že súčasná podoba ľudského života nie je konečná; a že Božia láska, prejavená v Kristovom Srdci, prinesie ľuďom slávne duchovné víťazstvo.