Prinášať ostatným Kristovu lásku

Všimnite si však, že Boh nám nehovorí: namiesto srdca vám dám vôľu čistého ducha. Nie, on nám dáva srdce, srdce z mäsa, aké bolo aj to Kristovo. Nemám jedno srdce na to, aby som miloval Boha, a iné na to, aby som miloval ľudí. Tým istým srdcom, ktorým som miloval svojich rodičov a ktorým milujem svojich priateľov, milujem aj Krista, Otca, Ducha Svätého a Pannu Máriu. Preto budem vždy opakovať, že musíme byť veľmi ľudskí, lebo inak nebudeme môcť byť Boží.

Ľudská láska, láska na tejto zemi, ak je skutočná, pomáha nám zakúsiť aj lásku Božiu. Takto už tu ochutnáme lásku, ktorou sa budeme tešiť v Bohu, a ktorá bude medzi nami vládnuť v nebi, keď bude Boh všetko vo všetkom (1 Kor 15, 28). Keď začneme chápať, čo je to Božia láska, budeme cítiť potrebu byť stále viac súcitnejší, veľkorysejší a odovzdanejší.

Musíme odovzdávať ďalej to, čo sme dostali, učiť to, čo sme sa naučili, bez povýšenectva a s prostotou sprostredkovať aj ostatným poznanie Kristovej lásky. Každý z vás pri uskutočňovaní svojej práce, pri vykonávaní svojho povolania v spoločnosti, môže a musí premieňať svoje zamestnanie na službu. Práca, ktorá je dotiahnutá až do konca, ktorá má zdarný priebeh a prispieva k pokroku, ktorá využíva výdobytky kultúry a techniky, spĺňa významnú funkciu a je vždy užitočná pre celé ľudstvo, ak nás k nej motivuje štedrosť a nie sebectvo, ak sa usilujeme o dobro pre všetkých a nie o vlastný prospech: ak je naplnená kresťanským zmyslom života.

Prostredníctvom svojej práce a v rámci celej siete medziľudských vzťahov musíte ukazovať Kristovu lásku a jej konkrétne plody: priateľstvo, porozumenie, láskavosť, pokoj. Ako Kristus, ktorý po všetkých cestách Palestíny chodil a dobre robil (Porov. Sk 10, 38), aj vy na vašich ľudských cestách, v rodine, v občianskej spoločnosti, v bežných pracovných vzťahoch, pri kultúre a oddychu, musíte pokračovať vo veľkej sejbe pokoja. To bude najlepším dôkazom, že do vášho srdca vstúpilo Božie kráľovstvo: My vieme, že sme prešli zo smrti do života — píše svätý Ján apoštol — lebo milujeme bratov (1 Jn 3, 14).

Nikto však nemôže žiť túto lásku, ak sa ju nenaučí utvárať v škole Ježišovho Srdca. Len keď budeme hľadieť na Kristovo Srdce a rozjímať o ňom, dosiahneme to, že sa naše vlastné srdce vymaní z nenávisti a ľahostajnosti; len vtedy budeme vedieť kresťansky reagovať na cudzie utrpenie a bolesť.

Spomeňte si na scénu, ktorú nám opisuje svätý Lukáš, keď Kristus šiel okolo mesta Naim (Lk 7, 11-17). Ježiš vidí zármutok ľudí, s ktorými sa náhodne stretáva. Mohol len tak prejsť okolo, alebo počkať, že ho zavolajú a poprosia. Lenže on nejde ďalej, ani nečaká. Prevezme iniciatívu, dojatý žiaľom vdovy, ktorá prišla o to jediné, čo jej ešte ostávalo, o svojho syna.

Evanjelista vysvetľuje, že Ježišovi jej prišlo ľúto; možno svoje dojatie prejavil aj navonok, ako pri Lazárovej smrti. Ježiš Kristus nebol a ani nie je necitlivý voči utrpeniu, ktoré sa rodí z lásky, ani sa neteší, keď sú deti oddelené od rodičov: premáha smrť, aby dal život, aby tí, ktorí sa milujú, mohli byť spolu, pričom však vyžaduje prvenstvo Božej lásky, ktorým sa musí riadiť naozajstný kresťanský život.

Kristus vie, že ho obklopuje zástup ľudí, že budú žasnúť nad týmto zázrakom a budú ho rozhlasovať po celom okolí. Pán však nevyužíva umelo túto príležitosť, aby sa zapáčil: jednoducho sa ho dotýka utrpenie tej ženy a nemôže ju nechať bez útechy. A tak k nej pristúpil a povedal: Neplač! (Lk 7, 13). Akoby jej tým chcel povedať: nechcem ťa vidieť v slzách, pretože som prišiel, aby som na svet priniesol radosť a pokoj. A potom prichádza na rad zázrak, prejav moci Ježiša Krista — Boha. Najskôr však bolo dojatie v jeho duši, jasný prejav nežnosti Srdca Ježiša Krista — Človeka.