Ježiš na kríži, so srdcom prebodnutým z lásky k ľuďom, je výrečnou odpoveďou na otázku o hodnote vecí a ľudí, tak, že slová sú tu úplne zbytočné. Ľudia, ich život a šťastie majú takú veľkú hodnotu, že sám Boží Syn sa vydáva, aby ich vykúpil, aby ich očistil, aby ich pozdvihol. Ktože by nemiloval jeho tak zranené srdce? — pýta sa v tejto súvislosti istá kontemplatívna duša. A pýta sa ďalej: Ktože by sa neodplatil za lásku láskou? Ktože by neobjal tak čisté srdce? My, ktorí sme z tela, budeme splácať lásku láskou, objímeme nášho zraneného, ktorému bezbožní prebodli ruky a nohy, bok a srdce. Prosme, aby nám ráčil zviazať srdce putom svojej lásky a zraniť ho kopijou, lebo ešte stále je zatvrdilé a nekajúcne (Svätý Bonaventúra, Vitis mystica 3, 11 (PL 184, 643)).

Sú to myšlienky, city a rozhovory, ktorými sa zamilované duše obracali na Ježiša odnepamäti. Pre pochopenie tohto jazyka, pre skutočné poznanie toho, čím je ľudské srdce a čím je Srdce Kristovo a Božia láska, je potrebná viera a pokora. Práve vďaka viere a pokore nám mohol svätý Augustín zanechať svoj všeobecne známy výrok: Pre seba si nás stvoril, Pane, a naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v tebe (Sv. Augustín, Confessiones 1, 1, 1 (PL 32, 661)).

Keď človek zabúda na pokoru, snaží sa privlastňovať si Boha, nie však tým Božským spôsobom, ktorý nám umožnil sám Kristus, keď povedal vezmite a jedzte, toto je moje telo (Porov. 1 Kor 11, 24), ale tak, že sa snaží vtesnať Božiu veľkosť do ľudskej ohraničenosti. Rozum, ten chladný a slepý rozum, ktorý nie je poznaním vychádzajúcim z viery, ani pravou inteligenciou stvorenia schopného tešiť sa z vecí a milovať ich, sa mení na nástroj bezprávia človeka, ktorý všetko podrobuje iba svojej úbohej, bežnej skúsenosti, znižujúcej váhu nadprirodzenej pravdy a ľudské srdce pokrýva škrupinou, robiacou ho necitlivým voči vnuknutiam Ducha Svätého. Tento náš obmedzený rozum by bol úplne stratený, keby tu nebola moc Božieho milosrdenstva, ktorá prelamuje hranice našej úbohosti: A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás; odstránim z vášho tela kamenné srdce a dám vám srdce z mäsa (Ez 36, 26). A duša znovu získava svetlo a napĺňa sa radosťou z prísľubov Písma Svätého.

Veď ja poznám zámer, ktorý mám s vami, sú to myšlienky pokoja a nie súženia (Porov. Jer 29, 11), prisľúbil Boh ústami proroka Jeremiáša. Liturgia vzťahuje tieto slová na Ježiša, pretože na ňom sa v celej jasnosti prejavuje, že Boh nás takto miluje. Neprichádza, aby nás odsúdil, aby nám vrhol do tváre našu úbohosť a malosť: prichádza, aby nás spasil, aby nám odpustil, aby nás zbavil viny a priniesol nám pokoj a radosť. Ak dokážeme rozpoznať tento úžasný vzťah Pána k svojim deťom, nevyhnutne sa zmenia aj naše srdcia a uvedomíme si, že pred našimi očami sa otvára úplne nová panoráma, plná nádeje, hĺbky a svetla.