Spoznávať Srdce Ježiša Krista

Musím sa vám zveriť s niečím, čo je pre mňa na jednej strane dôvodom k smútku, no na strane druhej výzvou k činnosti. Je to predstava, že ešte toľko ľudí nepozná Krista, a nemajú ani potuchy o nesmiernej blaženosti, ktorá nás čaká v nebi. Po zemi chodia ako slepci, naháňajúci sa za radosťou, ktorú nevedia pomenovať, alebo blúdia po cestách, ktoré ich vzďaľujú od pravého šťastia. Veľmi dobre sa dá pochopiť, čo musel cítiť Apoštol Pavol v tú noc, keď mal v meste Troade videnie: Stál pred ním akýsi Macedónčan a prosil ho: „Prejdi do Macedónska a pomôž nám!“ Hneď ako mal toto videnie, usilovali sme sa odísť do Macedónska, presvedčení, že nás Boh volá hlásať im Evanjelium (Sk 16, 9-10).

Necítite aj vy, že Boh nás volá, že — skrze všetko, čo sa okolo nás deje — nás vyzýva hlásať dobrú zvesť o Ježišovom príchode? My kresťania však máme tendenciu zľahčovať svoje povolanie, upadáme do povrchnosti, strácame čas neplodnými debatami a spormi. A čo je ešte horšie, nájdu sa aj ľudia, ktorí sa pokrytecky pohoršujú nad tým, ako iní ľudia prežívajú niektoré aspekty svojej viery alebo určité prejavy zbožnosti. Namiesto toho, aby sami ukázali cestu a snažili sa žiť tak, ako to považujú za správne, uchyľujú sa k deštrukcii a kritike. Samozrejme, že v živote kresťanov sa môžu vyskytovať a aj sa vyskytujú nedostatky. Dôležití však nie sme my a naša bieda: jediné, na čom záleží, je on, Ježiš. O Kristovi máme hovoriť, nie o sebe.

Úvahy, ktorými sme sa teraz zaoberali, sú vyvolané istými tvrdeniami o údajnej kríze v úcte k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Žiadna taká kríza neexistuje. Pravá úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu vždy bola a je stále živá, plná ľudského i nadprirodzeného zmyslu. Jej plody boli a sú sladkými plodmi obrátenia, odovzdanosti, plnenia Božej vôle a láskyplného prenikania do tajomstiev vykúpenia.

Niečím úplne iným sú naopak prejavy prehnaného a neužitočného sentimentalizmu, bez opory v učení Cirkvi a presiaknuté pietizmom. Ani mne sa nepáčia gýčovité obrazy, také stvárnenia Najsvätejšieho Srdca, ktoré nemôžu vzbudzovať žiadnu oddanosť u ľudí so zdravým rozumom a nadprirodzeným kresťanským cítením. Nebolo by však prejavom zdravej logiky, keby sa z týchto prešľapov — ktoré sa tak či onak prežijú — vytvárali doktrinálne a teologické problémy.

Ak existuje nejaká kríza, potom je to kríza v ľudských srdciach, ktoré nedokážu — kvôli krátkozrakosti, sebectvu či obmedzenému obzoru — zachytiť nezmerateľnú lásku nášho Pána Ježiša Krista. Odvtedy, čo bola ustanovená dnešná slávnosť, nám liturgia Svätej Cirkvi ponúka pokrm pre pravú zbožnosť, keď nám v čítaní Svätej omše v texte svätého Pavla predkladá celý program kontemplatívneho života — poznanie a lásku, modlitbu a život —, ktorý sa začína úctou k Ježišovmu Srdcu. Sám Boh nás ústami Apoštola pozýva vydať sa na túto cestu: aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka tajomstva, a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá (Porov. Ef 3, 17-19).

Božia plnosť sa nám zjavuje a dáva v Kristovi, v Kristovej láske, v Kristovom Srdci. Veď je to srdce toho, v ktorom telesne prebýva celá plnosť Božstva (Kol 2, 9). Preto keď sa stráca zo zreteľa tento veľký Boží zámer — prúd lásky daný svetu vo vtelení, vykúpení a na Turíce — , nie je možné pochopiť ani nežnú lásku Srdca nášho Pána.