Nemožno skrývať, že toho treba ešte veľa urobiť. Pri istej príležitosti, pravdepodobne pri pohľade na vlniace sa klasy zrelého obilia, povedal Ježiš svojim učeníkom: Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu (Mt 9, 37-38). Podobne ako vtedy, aj dnes chýbajú robotníci, ktorí by chceli znášať bremeno dňa a horúčosť (Porov. Mt 20, 12). A ak my, ktorí pracujeme, nebudeme verní, stane sa to, o čom píše prorok Joel: Spustošené je pole, smúti roľa, veď je znivočené obilie, vyschol mušt, olej uvädol. Roľníci sa hanbia, jajkajú vinári pre pšenicu a jačmeň, lebo žatva je preč z poľa (Joel 1, 10-11).

Z úrody nebude nič, ak nebudeme ochotní veľkoryso prijať sústavnú prácu, možno dlhú a únavnú: obrábať pôdu, zasiať obilie, strážiť pole, zožať a vymlátiť… Božie kráľovstvo sa buduje v dejinnom kontexte, v čase. Pán nám všetkým zveril túto úlohu a nikto sa nemôže tváriť, že sa ho to netýka. Keď sa dnes budeme klaňať Kristovi a hľadieť na neho v Eucharistii, myslime na to, že ešte nenadišiel čas odpočinku a že treba pracovať ďalej.

V Knihe Prísloví sa píše: Kto obrába svoje pole, má chleba nadostač (Prís. 12, 11). Skúsme preniesť tento výrok do duchovnej oblasti: človek, ktorý nepracuje na Božej roli, ktorý nie je verný Božiemu poslaniu odovzdať sa iným a pomáhať im spoznávať Krista, len ťažko pochopí, čím je eucharistický Chlieb. Nikto si neváži to, čo ho nič nestálo. Ak máme vedieť oceniť a milovať Najsvätejšiu Eucharistiu, musíme prejsť Ježišovu cestu: byť zrnom, odumrieť sebe samému, vstať z mŕtvych do plnosti života a priniesť hojnú úrodu — stonásobnú! (Porov. Mk 4, 8).

Túto cestu je možné zhrnúť do jediného slova: milovať. Milovať — to znamená mať veľké srdce, spolucítiť so starosťami tých, ktorí nás obklopujú, vedieť odpúšťať a pochopiť: obetovať sa spolu s Kristom za všetky duše. Ak budeme milovať Kristovým srdcom, naučíme sa slúžiť a budeme obhajovať pravdu jasným a láskavým spôsobom. Aby sme mohli takto milovať, je potrebné, aby každý z nás odstránil zo svojho života všetko, čo prekáža Kristovmu životu v nás: sklony k pohodlnosti, pokušenie sebectva, snahu o vlastné vyniknutie. Len keď budeme na sebe uskutočňovať tento Kristov život, budeme ho môcť prenášať aj na iných; len keď na sebe zakúsime odumieranie obilného zrna, budeme môcť pracovať z hĺbky zeme, premieňať ju zvnútra a zúrodňovať.