Nechápem, ako môže niekto kresťansky žiť, a pritom nepociťovať potrebu trvalého priateľstva s Ježišom v Slove a v Chlebe, v modlitbe a v Eucharistii. Veľmi dobre však chápem, prečo v priebehu stáročí chceli celé generácie veriacich nejako konkrétne vyjadriť túto eucharistickú úctu. Niekedy masovými pobožnosťami a verejným vyznávaním svojej viery; inokedy zas mlčky, bez slov, v posvätnom tichu chrámu, alebo v dôvernosti svojho srdca.

Predovšetkým by sme mali milovať svätú omšu, ktorá sa má stať stredobodom nášho dňa. Ak budeme dobre prežívať svätú omšu, ako by sme potom netúžili aj celý zvyšok dňa zotrvávať v myšlienkach na Pána, nedychtili po tom nevzdialiť sa z jeho prítomnosti, ako by sme potom nepracovali, ako pracoval on, a nemilovali, ako miloval on? Naučíme sa ďakovať Pánovi aj za jeho ďalšiu láskavosť: za to, že nechcel svoju prítomnosť obmedziť len na chvíľu obety na oltári, ale že sa rozhodol zostať v Najsvätejšej hostii vo Svätostánku.

Poviem vám, že Svätostánok bol pre mňa vždy Betániou; tichým a príjemným miestom, kde prebýva Kristus, kde mu môžeme vyrozprávať všetky svoje starosti, trápenia, nádeje a radosti, s rovnakou prostotou a prirodzenosťou, ako sa s ním rozprávali jeho priatelia Marta, Mária a Lazár. Preto ma vždy poteší, keď v nejakom meste či dedine čo i len z diaľky zbadám siluetu kostola: je to ďalší Svätostánok, ďalšia príležitosť, aby sa duša aspoň túžbou mohla preniesť k Pánovi v Najsvätejšej sviatosti.