Ako ktorúkoľvek inú udalosť z jeho života — tak aj Ježišove skryté roky — nemožno nikdy kontemplovať bez pocitu dojatia, bez toho, aby sme neuznali, čím pre nás sú: sú to upozornenia od Pána, aby sme vyšli zo svojho egoizmu, zo svojej pohodlnosti. Pán pozná naše obmedzenia, naše sebectvo i našu ctižiadostivosť. Vie, ako ťažko sa nám zabúda na seba a odovzdáva v službe iným. Vie, čo to znamená nestretnúť sa s opätovanou láskou, a vidí, že tí, ktorí vravia, že ho nasledujú, robia tak iba spolovice. Veď si len si spomeňte na tie trápne situácie opisované evanjelistami, keď vidíme apoštolov ešte plne v zajatí svetských ambícií a čisto ľudských plánov. Ale Ježiš si ich vyvolil, necháva ich zotrvávať po svojom boku a zveruje im poslanie, ktoré dostal od Otca.

Aj nás Ježiš volá, aj nám ako Jakubovi a Jánovi kladie otázku: Potestis bibere calicem, quem ego bibiturus sum? — Môžete piť kalich — kalich úplného odovzdania sa plneniu vôle Otca — ktorý mám ja piť? Oni mu vraveli: Possumus! — Môžeme! (Mt 20, 22). Sme však všetci, vy i ja, naozaj ochotní vo všetkom plniť vôľu nášho nebeského Otca? Odovzdali sme Pánovi celé svoje srdce, alebo ešte stále lipneme na sebe, na svojich záujmoch, na svojom pohodlí, na láske k sebe samým? Je v nás ešte niečo, čo sa nezhoduje s naším postavením kresťana a bráni nám v túžbe po očistení sa? Dnes sa nám ponúka príležitosť k náprave.

Treba sa presvedčiť o tom, že Ježiš nám tieto otázky adresuje osobne. To on ich kladie, nie ja. Veď by som sa ich neodvážil položiť ani sebe samému. Budem pokračovať vo svojej modlitbe nahlas a vy po mne každý v tichosti svojho srdca opakujte, takto vyznávajúc Pánovi: „Pane, aký som len nehodný, aký som len bol tak často zbabelý! A koľko omylov pri tej či onej príležitosti! Taktiež môžeme zvolať: „Aké šťastie, Pane, že si ma chránil svojou pravicou, lebo viem, že sám by som bol schopný nejednej hanebnosti. Nenechávaj ma napospas, nepúšťaj ma a vždy so mnou zaobchádzaj ako s dieťaťom. Nech som silný, statočný, nezlomný. Pomáhaj mi ako neskúsenému tvorovi. Vezmi ma za ruku, Pane, a daj, aby aj tvoja Matka stála po mojom boku a ochraňovala ma. A potom: Possumus! Môžeme! Budeme schopní mať teba za vzor“.

Possumus! Nepovažujme toto tvrdenie za niečo príliš sebavedomé. Sám Ježiš Kristus nás učí tejto božskej ceste a zároveň žiada, aby sme sa na ňu vydali. Urobil ju ľudskou a prístupnou našej slabosti; kvôli tomu sa tak veľmi uponížil. „Toto je dôvod jeho poníženia, keď on, Pán, ktorý ako Boh bol rovný Otcovi, vzal na seba podobu otroka. Ponížil sa však len vo svojom majestáte a moci, a nie v dobrote alebo milosrdenstve (Sv. Bernard, Sermo in die nativitatis 1, 1-2 (PL 183, 115))“.

Božia dobrota nám chce uľahčiť našu cestu. Neodmietajme Ježišovo pozvanie, nehovorme mu „nie,“ nezostávajme hluchí k jeho volaniu, pretože už niet nijakých výhovoriek, už nemáme žiaden dôvod naďalej si myslieť, že to nezvládneme. On nás tomu učí svojím príkladom. „Preto vás, bratia moji, naliehavo prosím: nedovoľte, aby sa vám taký vzácny príklad nasledovania predstavil nadarmo, ale sa mu pripodobnite a v duchu si obnovte svoje duše (Sv. Bernard, Sermo in die nativitatis 1, 1)“.