Počas už spomínanej púte sme na ceste ku kaplnke v Sonsoles prechádzali okolo pšeničných polí. Na slnku žiarilo zrelé obilie a vlnilo sa vo vetre. Spomenul som si vtedy na jeden úryvok z Evanjelia, slová, ktoré Pán vyriekol ku skupine svojich učeníkov: Nevravíte aj vy: „Ešte štyri mesiace a bude žatva?“ Hľa, hovorím vám: Zdvihnite oči a pozrite sa na polia, že sú už biele na žatvu! (Jn 4, 35). Znovu som si uvedomil, že Pán chce do našich sŕdc vložiť tú istú horlivosť, ten istý zápal, ktorý napĺňal jeho srdce. Zišiel som kúsok z cesty a odtrhol som zopár klasov, aby mi to pripomínali.

Je treba otvoriť oči, treba sa rozhliadnuť a rozpoznať, ako nás Boh volá prostredníctvom tých, ktorí sú v našej blízkosti. Nemôžeme sa otočiť chrbtom voči nášmu okoliu, žiť uzavretí vo svojom malom svete. Ježiš tak nežil. Evanjeliá nám často rozprávajú o jeho milosrdenstve, o jeho schopnosti mať spoluúčasť na utrpení a potrebách ostatných ľudí: má súcit s vdovou z Naimu (Porov. Lk 7, 11-17), plače nad smrťou Lazára (Porov. Jn 11, 35), robí si starosti o zástupy, ktoré idú za ním a nemajú čo jesť (Porov. Mt 15, 32), no predovšetkým má súcit s hriešnikmi, ktorí kráčajú životom, a nepoznajú ani svetlo ani pravdu: Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam (Mk 6, 34).

Ak budeme naozajstné Máriine deti, pochopíme Pánov postoj a naše srdcia sa tak rozšíria a naplnia milosrdenstvom. Bude nás bolieť utrpenie, bieda, omyly, samota, úzkosť a žiaľ iných ľudí, našich bratov. A budeme cítiť naliehavú potrebu pomáhať im v ich potrebách, a rozprávať im o Bohu, aby sa s ním aj oni vedeli stýkať ako deti a mohli spoznať Máriinu materinskú starostlivosť.