Obracať sa na Máriu

Prirodzene a spontánne sa v nás rodí túžba utiekať sa k Božej Matke, ktorá je aj našou Matkou. Túžime stýkať sa s ňou tak, ako sa stýkame so živou osobou, pretože nad ňou smrť nezvíťazila, a spolu so svojím telom aj dušou je prítomná u Boha Otca, u svojho Syna a Ducha Svätého.

Aby sme mohli pochopiť, akú úlohu zohráva Mária v živote kresťanov a aby nás k sebe mohla pritiahnuť; aby sme so synovskou láskou vyhľadávali jej milú spoločnosť, na to nie sú potrebné veľké vedecké dišputy, aj keď tajomstvo Božieho materstva je svojím obsahom také bohaté, že nikdy nebudeme môcť dostatočne preniknúť do jeho hĺbky.

Katolícka viera dokázala v Márii rozpoznať privilegované znamenie Božej lásky: Boh nás už teraz nazýva svojimi priateľmi, jeho milosť v nás pôsobí, ozdravuje nás od hriechov, dáva nám silu, aby sme — napriek slabostiam vlastným tomu, kto je prachom a nedokonalým stvorením — mohli nejakým spôsobom odzrkadľovať Kristovu tvár. Nie sme len stroskotanci, ktorým Boh prisľúbil spásu, ale táto spása sa v nás už aj uskutočňuje. Náš vzťah k Bohu nie je vzťahom slepca, ktorý túži po svetle, a zatiaľ stená v úzkostiach temnôt, ale vzťahom syna, ktorý vie, že ho jeho Otec miluje.

O tejto srdečnosti a o tejto dôvere, o tejto istote nám rozpráva Mária. Preto nám jej meno preniká priamo k srdcu. Vzťah každého z nás k vlastnej matke nám môže slúžiť ako vzor a pravidlo správania sa k Panej so sladkým menom Mária. Musíme milovať Boha tým istým srdcom, ktorým milujeme svojich rodičov, súrodencov, ostatných členov rodiny, našich priateľov alebo priateľky — veď nemáme iné srdce. A tým istým srdcom máme milovať aj Máriu.

Ako sa správa normálny syn či dcéra ku svojej matke? Tých spôsobov môže byť nespočetné množstvo, ale vždy s láskou a dôverou. S láskou, ktorá sa prejavuje rôzne v jednotlivých situáciách, čo život prináša, no ktorá však nikdy nie je chladná; naopak, sú to srdečné zvyklosti domova, každodenné drobné pozornosti, ktoré dieťa potrebuje prejaviť svojej matke, a ktoré matke chýbajú, keď na ne dieťa niekedy zabudne: bozk či pohladenie pred odchodom z domu a pri návrate, malý darček, zopár milých slov.

Vo vzťahu k našej Nebeskej Matke platia tie isté normy synovskej zbožnosti, ktoré určujú naše bežné správanie sa k nej. Mnohí kresťania si napríklad osvojili dávny zvyk nosiť škapuliar, alebo majú vo zvyku pozdraviť — nie sú potrebné slová, stačí myšlienka — obrazy Panny Márie, ktoré sa nájdu v každej kresťanskej domácnosti či zdobia ulice mnohých miest; alebo sa modlia nádhernú modlitbu svätého ruženca, pri ktorej sa duša, hoci opakuje stále tie isté slová, neunaví, tak ako sa neunavia ani zamilovaní, keď si vyznávajú lásku. Modlitbou ruženca sa učíme nanovo prežívať ústredné momenty života Pána. Kresťania majú tiež vo zvyku zasvätiť jeden deň v týždni Márii — práve tento deň, v ktorý sme sa tu zišli, sobotu — pričom jej prejavia nejakú milú pozornosť a obzvlášť rozjímajú nad jej materstvom.

Existuje ešte mnoho iných mariánskych pobožností, ktoré tu teraz nie je nutné spomínať. Niet dôvodu, aby boli všetky začlenené do života každého kresťana — rásť v nadprirodzenom živote je niečo úplne iné ako hromadiť pobožnosti —, no musím povedať, že nemá plnú vieru ten, kto nežije niektoré z nich, a kto nejakým spôsobom neprejavuje Márii svoju lásku.

Tí, ktorí považujú pobožnosti k Preblahoslavenej Panne Márii za prežitok, dávajú najavo, že stratili hlboký kresťanský zmysel, ktorý majú, a že zabudli na zdroj, z ktorého tieto pobožnosti vychádzajú; na vieru v spasiteľskú vôľu Boha Otca, na lásku k Bohu Synovi, ktorý sa stal skutočným človekom a narodil sa zo ženy, a na dôveru v Boha Ducha Svätého, ktorý nás posväcuje svojou milosťou. To Boh nám dal Máriu, a my nemáme právo ju odmietať, ale sa k nej utiekať so synovskou láskou a radosťou.