Na druhom mieste je život modlitby, pretože kresťanská odovzdanosť, poslušnosť a miernosť sa rodia z lásky a k láske smerujú. Láska zase vedie k osobnému vzťahu, k rozhovoru, k priateľstvu. Kresťanský život si vyžaduje ustavičný dialóg s Trojjediným Bohom, a do tohto dôverného vzťahu nás uvádza práve Duch Svätý. Veď kto z ľudí vie, čo je v človeku, ak nie duch človeka, ktorý je v ňom? Tak ani čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch (1 Kor 2, 11). Ak budeme v neustálom spojení s Duchom Svätým, staneme sa aj my duchovnými ľuďmi, budeme sa cítiť Kristovými bratmi a deťmi Boha, na ktorého sa budeme bez váhania obracať ako na Otca, ktorý je náš (Porov. Gal 4, 6; Rim 8, 15).

Zvyknime si často sa stýkať s Duchom Svätým, lebo práve on nás má posväcovať: dôverujme mu, prosme ho o pomoc, precíťme jeho blízkosť. Naše úbohé srdce bude takto rásť, budeme stále viac túžiť milovať Boha, a skrze neho aj všetkých ľudí. A v našom živote sa zopakuje záverečná vízia z Jánovej Apokalypsy: Duch i Nevesta, Duch Svätý i Cirkev, ako aj každý kresťan, ktorý sa obracia na Ježiša, na Krista a prosí ho, aby prišiel a zostal s nami navždy (Porov. Zj 22, 17).