Spojenie s Duchom Svätým

Žiť podľa Ducha Svätého znamená žiť z viery, nádeje a lásky; dovoliť Bohu, aby sme sa stali jeho vlastníctvom, aby od základu zmenil naše srdcia a urobil ich podľa svojej miery. Zrelý, hlboký a pevný kresťanský život je niečo, čo sa neimprovizuje, pretože je ovocím rastu Božej milosti v nás. Skutky apoštolov opisujú život prvotnej kresťanskej obce stručnou, ale výstižnou vetou: Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách (Sk 2, 42).

Takto žili prví kresťania a takto máme žiť aj my: rozjímať o učení viery, až kým si ho úplne neosvojíme, stretávať sa s Kristom v Eucharistii, viesť osobný rozhovor — v modlitbe bez anonymity — tvárou v tvár k Bohu — toto všetko bude predstavovať najhlbšiu podstatu nášho konania. Ak ale tieto prostriedky chýbajú, potom azda možno hovoriť o učených úvahách, väčšej či menšej aktivite, pobožnosti či praktizovaní viery. Nemožno však hovoriť o autentickom kresťanskom živote, pretože chýba stotožnenie sa s Kristom, skutočná a živá účasť na Božom diele spásy.

Toto je učenie, ktoré sa vzťahuje na každého kresťana, pretože všetci sme rovnako povolaní k svätosti. Neexistujú kresťania druhej kategórie, povinní praktizovať iba nejakú zľahčenú verziu Evanjelia. Všetci sme prijali ten istý krst a hoci existuje široká škála rozličných darov a ľudských situácii, je len jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje Božie dary, je jedna a tá istá viera, je jedna a tá istá nádej, jedna je láska (Porov. 1 Kor 12, 4-6; 13, 1-13).

Môžeme teda na seba vzťahovať otázku vyslovenú Apoštolom Pavlom: Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch? (1 Kor 3, 16), a prijať ju ako výzvu k osobnejšiemu a bezprostrednejšiemu styku s Bohom. Žiaľ, pre niektorých kresťanov je Tešiteľ Veľkým Neznámym: menom, ktoré sa síce vyslovuje, ale nie je to Niekto — jedna z troch osôb jediného Boha — nie je niekým, s kým možno hovoriť a z koho možno žiť.

Práve preto sa s ním musíme stýkať s vytrvalou jednoduchosťou a dôverou, ako nás to prostredníctvom liturgie učí Cirkev. Tak budeme lepšie spoznávať nášho Pána a súčasne si viac uvedomíme nesmierny dar, že sa môžeme nazývať kresťanmi: budeme vnímať všetku veľkosť a pravdu toho zbožštenia, tej účasti na Božom živote, o ktorej som sa už predtým vyjadroval.

Pretože Duch Svätý nie je umelec, ktorý do nás kreslí obraz Božskej podstaty, akoby on bol niečím iným, odlišným – toto nie je spôsob, ktorým by nás viedol k podobnosti s Bohom; on sám, ktorý je Boh a z Boha vychádza, vtláča svoju pečať do sŕdc, ktoré ho prijímajú, ako pečať do vosku, a tak dávajúc samého seba a svoju podobnosť, obnovuje prirodzenosť podľa krásy Božského vzoru a prinavracia človeku Boží obraz (Svätý Cyril Antiochijský, Thesaurus de sancta et consubstantiali Trinitate, 34 (PG 75, 609)).