Povedal by som, že medzi darmi Ducha Svätého je jeden, ktorý my kresťania potrebujeme osobitným spôsobom. Je to dar múdrosti, ktorý tým, že nám umožňuje spoznávať Boha a mať v ňom zaľúbenie, nás uvádza do stavu, že môžeme správne posudzovať rôzne životné situácie a okolnosti. Keby sme boli v našej viere dôslední, museli by sme pri pohľade na svoje okolie a pri kontemplácii sveta a jeho dejín pocítiť, že v našom srdci sa prebúdzajú tie isté pocity, aké pohli aj srdcom Ježiša Krista: keď videl zástupy, zľutoval sa nad nimi, lebo boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera (Mt 9, 36).

Nejde o to, aby kresťan bol človekom, ktorý by si nevšímal to všetko, čo je na ľudskej prirodzenosti dobré, ktorý by nevedel oceniť čistú radosť, nezúčastňoval sa na pozemských snahách a ideáloch. Práve naopak, to všetko cíti v samom vnútri duše, prežíva a zdieľa s osobitnou intenzitou, pretože viac než ktokoľvek iný pozná hlbiny ľudského ducha.

Kresťanská viera neumenšuje ducha, ani neohraničuje ušľachtilé pohnútky duše, naopak, posilňuje ich, keď odhaľuje ich pravdivý a skutočný zmysel: my nie sme určení pre len tak nejaké šťastie — sme povolaní preniknúť do intimity Boha, spoznať a milovať Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha Svätého a vo Svätej Trojici a v jednote s Bohom všetkých anjelov a všetkých ľudí.

Je to veľká trúfalosť kresťanskej viery ohlasovať hodnotu a dôstojnosť ľudskej prirodzenosti a tvrdiť, že prostredníctvom milosti, ktorá nás pozdvihuje do nadprirodzenej roviny, sme boli stvorení, aby sme dosiahli dôstojnosť Božích detí. Bola by to určite neuveriteľná opovážlivosť, keby nebola založená na spasiteľskom rozhodnutí Boha Otca; keby nebola spečatená Kristovou krvou, a keby ju opätovne nepotvrdzovalo a neumožňovalo neustále pôsobenie Ducha Svätého.

Máme žiť z viery a rásť v nej tak, aby sa o každom z nás, o každom kresťanovi dalo povedať to, čo už pred storočiami napísal jeden z veľkých Učiteľov východnej Cirkvi: rovnako ako sa priezračné, čisté telesá pod vplyvom svetelných lúčov lesknú a žiaria, aj duše nesené a osvietené Duchom Svätým sa stávajú duchovnými a prinášajú iným svetlo milosti. Od Ducha Svätého pochádza poznanie budúcich veci, chápanie tajomstiev, pochopenie skrytých právd, udeľovanie darov, nebeské občianstvo, rozhovor s anjelmi. Od neho pochádza radosť, ktorá sa nikdy nekončí, zotrvávanie v Bohu, podobnosť s Bohom a to najvznešenejšie, na čo len možno pomyslieť: stať sa Bohom (Svätý Bazil, De Spiritu Sancto, 9, 23 (PG 32, 110)).

Vedomie veľkosti ľudskej dôstojnosti — zvrchovaným a neopísateľným spôsobom pochádzajúce z milosti nášho Božieho synovstva — spolu s pokorou v kresťanovi formujú jednotu, z ktorej vyplýva, že to nie sú naše vlastné sily, ktoré nám dávajú spásu a život, ale Božia láskavosť. Na túto pravdu nesmieme nikdy zabudnúť, pretože ináč by sa naše zbožštenie mohlo zvrhnúť a zmenilo by sa na domýšľavosť, pýchu, a skôr či neskôr, na duchovný bankrot zo skúsenosti s vlastnou slabosťou a úbohosťou.

Mám sa odvážiť povedať: som svätý? — pýta sa svätý Augustín. Keby som hovoril, že som svätý v zmysle, že posväcujem a nepotrebujem nikoho, kto by ma posväcoval, bol by som nafúkanec a klamár. Ale ak pod svätým rozumieme posväteného, ako o tom môžeme čítať v Knihe Levitikus: buďte svätí, lebo ja, Boh, som svätý; tak teda aj telo Kristovo, až do posledného človeka, v každom kúte sveta, spolu s Hlavou a Hlave podriadené, nech len smelo povie: som svätý (Svätý Augustín, Enarrationes in psalmos, 85, 4 (PL 37, 1084)).

Milujte Tretiu Božskú osobu Najsvätejšej Trojice: počúvajte v hĺbke vášho bytia Božie vnuknutia — povzbudenia i výčitky —, kráčajte po zemi so svetlom rozliatym vo vašej duši: a Boh nádeje nás naplní všetkým pokojom, aby v nás tá nádej neustále viac a viac rástla, vďaka sile Ducha Svätého (Porov. Rim 15, 13).