Sviatok Nanebovstúpenia Pána nám pripomína aj inú pravdu: že Kristus, ktorý nás povzbudzuje v našej úlohe vo svete, nás očakáva v nebi. Inými slovami: život tu na zemi, ktorý milujeme, nie je definitívny. Lebo tu nemáme trvalé mesto, ale hľadáme budúce (Heb 13, 14), mesto bez zmien, mesto večné.

Snažme sa však, aby sme si Božie Slovo nevykladali úzkoprso. Náš Pán nechce, aby sme boli počas nášho pozemského putovania nešťastní, v očakávaní útechy na druhom svete. Boh chce, aby sme boli šťastní už tu, túžiac po dosiahnutí konečného šťastia, ktoré môže len on bezo zvyšku naplniť.

Rozjímanie o nadprirodzených skutočnostiach, pôsobenie milosti v našich dušiach a láska k blížnemu ako sladké ovocie Božej lásky — to všetko už na tejto zemi predstavuje predchuť neba, jeho závdavok, ktorý má každým dňom narastať. My kresťania neznesieme dvojaký život, a preto si udržiavame jednotu života, prostú a silnú, na ktorej sa zakladajú a v ktorej sa navzájom stretávajú všetky naše činnosti.

Kristus nás očakáva. Veď naša vlasť je v nebi (Flp 3, 20), ale súčasne sme v plnohodnotnými obyvateľmi tejto zeme, uprostred ťažkostí, nespravodlivosti, neporozumenia, ale aj uprostred radosti a pokoja, ktorý nám dáva vedomie, že sme milované Božie deti. Vytrvajme v službe nášmu Bohu a uvidíme, ako počtom i svätosťou narastie tá kresťanská armáda pokoja, ten národ spoluvykupiteľov. Buďme kontemplatívnymi dušami, v neustálom dialógu sa stretávajme s Pánom, v každom čase, od prvej myšlienky ráno až po poslednú večer, sústavne sa obracajúc srdcom na nášho Pána, Ježiša Krista a prichádzajúc k nemu skrze našu Matku, Preblahoslavenú Pannu Máriu, a skrze neho — k Otcovi a Duchu Svätému.

A ak napriek všetkému v našej duši pretrvávajú trpké zvyšky smútku po Nanepovstúpení Pána, utiekajme sa k jeho Matke, tak ako to urobili apoštoli: vtedy sa vrátili do Jeruzalema… všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách… s Ježišovou Matkou Máriou (Sk 1, 12-14).