Kristus nám definitívne ukázal cestu tejto lásky k Bohu: apoštolát, ktorý je prekypujúcou láskou k Bohu, dávajúcou sa ostatným. Vnútorný život predpokladá rast v zjednocovaní sa s Kristom, prostredníctvom Chleba a Slova. A apoštolský zápal je jasným, primeraným a žiaducim prejavom vnútorného života. Keď človek zakúsi Božiu lásku, pocíti aj bremeno duší. Vnútorný život sa nedá oddeliť od apoštolátu, tak ako nie je možné oddeľovať v Kristovi jeho podstatu Bohočloveka od jeho funkcie Vykupiteľa. Slovo sa chcelo stať telom, aby spasilo ľudstvo, aby sa s ním všetci stali jedno. To je dôvod jeho príchodu na svet: pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies — ako sa modlíme v Kréde.

Apoštolát je pre kresťana druhou prirodzenosťou; nie je to niečo extra, niečo navyše, čo sa pridáva k jeho každodennej činnosti, k jeho profesionálnym povinnostiam. Opakujem to neustále odvtedy, čo Pán chcel, aby vzniklo Opus Dei. Ide o to, aby sme posväcovali našu každodennú prácu, posväcovali samých seba v tejto práci a posväcovali iných vykonávaním svojho povolania, každý vo svojej vlastnej životnej situácii.

Apoštolát je pre kresťana niečo ako dýchanie: Božie dieťa nemôže žiť bez tohto duchovného pulzu. Dnešný sviatok nám pripomína, že horlivosť za duše je láskyplným príkazom Pána, ktorý nás vystupujúc do svojej slávy posiela ako svojich svedkov do celého sveta. Naša zodpovednosť je veľká, pretože byť Kristovým svedkom viac ako čokoľvek iné predpokladá snahu konať podľa jeho učenia a bojovať o to, aby naše správanie pripomínalo Ježiša, aby vyvolávalo jeho láskavú osobnosť. Musíme sa správať tak, aby druhí pri pohľade na nás mohli povedať: to je kresťan, lebo v ňom niet nenávisti, lebo má pochopenie, lebo nie je fanatik, lebo vie ovládať svoje pudy, lebo je obetavý, lebo dokazuje, že je človekom pokoja, lebo miluje.