Apoštolát – spoluúčasť na diele vykúpenia

Nádherná prirodzenosť Božích vecí spôsobuje, že kontemplatívna duša prekypuje apoštolskou horlivosťou. Srdce sa mi rozpálilo v hrudi a pri rozjímaní vzplanul vo mne oheň (Ž 38, 4). Aký iný oheň by to bol, ak nie ten, o ktorom hovorí Kristus: Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul (Lk 12, 49). Oheň apoštolátu, ktorý naberá silu v modlitbe: neexistuje žiaden lepší prostriedok, ktorým by sa do každého kúta zeme mohla šíriť táto vojna pokoja, do ktorej je povolaný každý kresťan, aby dopĺňal, čo chýba Kristovmu utrpeniu (Kol 1, 24).

Ako sme už povedali, Ježiš vystúpil na nebesia. Ale kresťan sa s ním môže stýkať v modlitbe a Eucharistii tak, ako sa s ním stýkalo prvých Dvanásť apoštolov, môže roznecovať svoju apoštolskú horlivosť, aby spolu s ním uskutočňoval spoluvykupiteľskú službu, zasievaním pokoja a radosti. A aby slúžil, pretože apoštolát nie je nič iného. Ak sa budeme spoliehať len na svoje vlastné sily, v nadprirodzenej oblasti nedosiahneme nič — ako Božie nástroje však dosiahneme všetko: Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje (Flp 4, 13). Boh sa vo svojej nekonečnej dobrote rozhodol, že použije tieto nevhodné nástroje. To znamená, že apoštol nemá iný cieľ než nechať konať Pána, tým, že sa mu dá úplne k dispozícii, aby Boh mohol uskutočňovať — prostredníctvom svojich stvorení, skrze vyvolené duše — svoje vykupiteľské dielo.

Apoštol je kresťan, ktorý je vštepený do Krista, stotožnený s Kristom prostredníctvom krstu; uspôsobený bojovať za Krista birmovaním; povolaný slúžiť Bohu svojou činnosťou vo svete na základe všeobecného kňazstva pokrstených, ktoré mu svojím spôsobom dáva účasť na kňazstve Kristovom. Aj keď sa toto všeobecné kňazstvo vo svojej podstate odlišuje od účasti, ktorú má služobné kňazstvo, predsa umožňuje veriacim, aby sa zúčastňovali na kulte Cirkvi, aby pomáhali iným ľuďom na ich ceste k Bohu, svedectvom slova a príkladom, modlitbou a pokáním.

Každý z nás má byť ipse Christus, sám Kristus. On je jediným prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi (1 Tim 2, 5) a my sa s ním zjednocujeme, aby sme s ním všetko obetovali Otcovi. Naše povolanie Božích detí uprostred sveta od nás vyžaduje, aby sme nehľadali iba svoju vlastnú svätosť, ale aby sme kráčali po cestách tejto zeme a premieňali ich na príležitosti, ktoré — napriek všetkým prekážkam — budú privádzať duše k Pánovi; aby sme sa ako bežní občania zúčastňovali na všetkých pozemských aktivitách, aby sme sa stali kvasom (Porov. Mt 13, 33), ktorý prekvasí celé cesto (Porov. 1 Kor 5, 6).

Kristus vystúpil na nebesia, ale všetkým počestným ľudským skutočnostiam zanechal konkrétnu možnosť: byť vykúpené. Svätý Gregor Veľký prenikavým spôsobom zhrnul túto veľkú kresťanskú tému: Ježiš teda odchádza tam, odkiaľ pochádza, a vracia sa odtiaľ, kde naďalej zostáva. Vlastne vo chvíli, keď vystupoval na nebesia, zjednotil svojím Božstvom nebo i zem. V dnešný sviatok je vhodné slávnostne zdôrazniť skutočnosť, že bol zrušený výrok o našom odsúdení, rozsudok, ktorý nás podriaďoval porušeniu. Prirodzenosť, ktorej boli určené slová: prach si a na prach sa obrátiš, (Gn 3,19) dnes celá vystúpila s Kristom do neba (Svätý Gregor Veľký, In Evangelia homiliae, 29, 10 (Pl 76, 1218)).

Preto budem vždy neúnavne opakovať, že svet je možné posväcovať, a že táto úloha sa týka osobitne nás kresťanov, tým, že ho budeme očisťovať od príležitostí k hriechu, ktorým ho my ľudia poškvrňujeme, a že ho budeme ponúkať Pánovi ako duchovnú obetu, predkladanú a zušľachťovanú Božou milosťou a naším úsilím. Naozaj nie je možné povedať, že by existovali ušľachtilé skutočnosti, ktoré by mali výlučne svetský charakter, odkedy sa Slovo Božie znížilo k tomu, že v plnosti prijalo ľudskú prirodzenosť a posvätilo zem svojou prítomnosťou a prácou svojich rúk. To veľké poslanie, ktoré sme dostali pri krste, je spoluvykúpenie. Kristova láska nás ženie (Porov. 2 Kor 5, 14), aby sme vzali na svoje plecia časť tejto Božskej úlohy na spáse duší.