Život modlitby

… a modlím sa k Bohu môjho života (Ž 41, 9). Ak je Boh pre nás životom, nech nás neprekvapuje, že celý náš kresťanský život by mal byť pretkaný modlitbou. Nepredstavujme si však modlitbu ako jednorazový akt, ktorý sa vykoná a potom sa naň zabudne. Spravodlivý v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou (Ž 1, 2). Ráno myslím na teba (Porov. Ž 63, 7) a večer sa vznáša moja modlitba k tebe ako kadidlo (Porov. Ž 14, 12). Celý deň môže byť pre nás časom modlitby: od večera do rána a od rána do večera. Sväté písmo nám dokonca pripomína, že aj spánok má byť modlitbou (Porov. Dt 6, 6-7).

Spomeňte si na to, čo o Ježišovi rozprávajú Evanjeliá. Niekedy strávil celú noc v dôvernom rozhovore so svojím Otcom. Akou láskou napĺňala učeníkov postava modliaceho sa Krista! A keď sledovali, ako sa ich Učiteľ neustále modlí, poprosili ho: Domine, doce nos orare (Lk 11, 1), Pane, nauč nás modliť sa.

Svätý Pavol na všetky strany šíri živý príklad Krista. Oratione instantes (Rim 12, 12), buďte v modlitbe vytrvalí. A svätý Lukáš majstrovským ťahom vykresľuje správanie prvých učeníkov: všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách (Sk 1, 14).

Charakterová pevnosť dobrého kresťana sa s pomocou milosti kalí vo vyhni modlitby. Ale pokrm modlitby, keďže má byť životom, nerozvíja sa len jedným smerom. Ľudské srdce zvyčajne nájde úľavu v slovách, v ústnych modlitbách, ktoré nás naučil sám Boh — Otče náš, alebo jeho anjeli — Zdravas Mária. Inokedy si pomôžeme starými, osvedčenými modlitbami, do ktorých je vliata zbožnosť miliónov bratov vo viere: sú to liturgické modlitby — lex orandi — ktoré sa zrodili z vášne zamilovaného srdca, ako napríklad známe mariánske antifóny: Sub tuum praesidium… Pod tvoju ochranu, Memorare… Spomeň si, svätá Panna Mária, Salve Regina… Zdravas kráľovná.

Pri ďalších príležitostiach nám postačia dve či tri slová, vyslané k Pánovi ako šíp, iaculata: strelné modlitby, ktoré sa môžeme naučiť pozorným čítaním o Kristovom živote. Domine, si vis, potes me mundare (Mt 8, 2), Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť; Domine, tu omnia nosti, tu scis quia amo te (Jn 21, 17), Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád; Credo, Domine, sed adiuva incredulitatem meam (Mk 9, 24), Verím, Pane, pomôž mojej nevere!; Domine, non sum dignus (Mt 8, 8), Pane, nie som hoden; Dominus meus et Deus meus (Jn 20, 28), Pán môj a Boh môj!… Môžu to však byť aj iné krátke a vrúcne slovné spojenia, ktoré vytrysknú z vnútornej horlivosti duše ako reakcia na konkrétnu situáciu.

Okrem toho, základom nášho života modlitby by malo byť niekoľko chvíľ, ktoré každodenne venujeme výlučne stretnutiu s Bohom: chvíle rozhovoru bez hluku slov, pred Svätostánkom, vždy keď je to možné, aby sme Pánovi prejavili vďačnosť za to, že nás tam čaká — taký sám! — už dvadsať storočí. Rozjímavá modlitba je rozhovor s Bohom od srdca k srdcu, na ktorom sa zúčastňuje celá duša: rozum i predstavivosť, pamäť i vôľa; je to meditácia, ktorá prispieva k tomu, že sa nášmu úbohému ľudskému a bežnému životu pridáva nadprirodzená hodnota.

Vďaka týmto chvíľam rozjímania, ako aj vďaka ústnym a strelným modlitbám, budeme schopní celkom prirodzene a bez okázalosti premeniť celý náš deň na jedno nepretržité vzdávanie chvály Bohu. Budeme v jeho prítomnosti zotrvávať tak, ako zamilovaní neustále myslia na milovanú osobu; a všetky naše činnosti — aj tie najmenej významné — sa naplnia nadprirodzenou účinnosťou.

A preto keď sa kresťan vydá na túto cestu nepretržitého styku s Pánom — je to cesta je pre všetkých, nielen pre privilegovaných — jeho vnútorný život sa rozvíja, je istejší a pevnejší, a v človeku sa utvrdí odhodlanie neustať v boji — priateľskom ale zároveň náročnom, aby až do konca splnil Božiu vôľu.

A prostredníctvom života modlitby môžeme pochopiť aj ďalší aspekt, ktorý nám odhaľuje dnešný sviatok: apoštolát, teda uskutočňovanie Kristovho poverenia, ktoré odovzdal svojim učeníkom krátko pred Nanebovstúpením: budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme (Sk 1, 8).