Dnešná liturgia nám ukazuje ešte jedno, posledné tajomstvo Ježišovho života medzi ľuďmi: jeho Nanebovstúpenie. Od Ježišovho narodenia v Betleheme sa udialo veľa vecí: našli sme ho v jasliach, obdivovali prostredníctvom pastierov i kráľov; rozjímali sme o ňom počas jeho dlhých rokov tichej práce v Nazarete; sprevádzali sme ho na cestách po Palestíne, keď ohlasoval ľuďom Božie kráľovstvo a všetkým dobre robil. A neskôr, v dňoch jeho umučenia, sme trpeli pri pohľade, ako ho obviňujú a s akou krutosťou s ním zaobchádzajú, s koľkou nenávisťou ho pribíjajú na kríž.

Po bolesti nasledovala žiarivá radosť zo Vzkriesenia. Aký jasný a pevný základ pre našu vieru! Už niet dôvodu pochybovať. Ale možno sme, podobne ako Apoštoli, ešte slabí a dnes, v deň Nanebovstúpenia sa Krista pýtame: Pane, už v tomto čase obnovíš kráľovstvo Izraela? (Sk 1, 6). To už teraz definitívne zmiznú všetky naše nejasnosti a úbohosť?

Pán nám odpovedá tým, že vystupuje na nebesia. Tak ako apoštoli, aj my ostávame užasnutí i smutní zároveň, keď vidíme, že nás opúšťa. V skutočnosti však vôbec nie je ľahké zvyknúť si na fyzickú neprítomnosť Ježiša. Dojíma ma, keď si uvedomujem, že v tomto uchvátení lásky Kristus odchádza i zostáva; odchádza do neba a odovzdáva sa nám ako pokrm v Svätej hostii. Veľmi nám však chýba jeho ľudské slovo, jeho správanie, pohľad, úsmev, konanie dobra. Chceli by sme sa znovu na neho zblízka pozerať, ako si unavený po ťažkej ceste sadá pri studni (Porov. Jn 4, 6), ako plače nad Lazárom (Porov. Jn 11, 35), ako sa dlho modlí (Porov. Lk 6, 12), ako mu prišlo ľúto zástupov (Porov. Mt 15, 32; Mk 8, 2).

Vždy mi pripadalo logické a napĺňalo ma radosťou, že Najsvätejšie Človečenstvo Ježiša Krista vstupuje do slávy Otca, no myslím si tiež, že istý smútok, vlastný dňu Nanebovstúpenia je dôkazom lásky, ktorú cítime k Ježišovi, Nášmu Pánovi. On, pravý Boh, sa stal človekom, dokonalým človekom, telom z nášho tela a krvou z našej krvi. A teraz od nás odchádza, aby mohol vystúpiť do neba. Akože by sa nám za ním nemalo cnieť?