Spomedzi toľkých udalostí, ktoré nám opisujú Evanjelisti, si niektoré vyberme a poďme sa nad nimi zamyslieť. Môžeme začať tými, ktoré opisujú Ježišov vzťah k dvanástim. Apoštol Ján, ktorý do svojho Evanjelia vložil skúsenosť celého jedného života, rozpráva o prvom rozhovore s ním s potešením z toho, na čo nie je možné nikdy zabudnúť: Učiteľ –, kde bývaš? Odpovedal im: Poďte a uvidíte! Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho (Jn 1, 38-39).

Tento božský a ľudský rozhovor úplne zmenil život Jána, Ondreja, Petra, Jakuba a toľkých iných; a pripravil ich srdcia, aby mohli prijať naliehavé slová, ktorými ich Ježiš oslovil na brehu Galilejského mora. Keď raz kráčal popri Galilejskom mori, videl dvoch bratov, Šimona, ktorý sa volá Peter, a jeho brata Ondreja, ako spúšťajú sieť do mora; boli totiž rybármi. I povedal im:„ Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.“ Oni hneď zanechali loď i svojho otca a išli za ním (Mt 4, 18-20).

Počas nasledujúcich troch rokov Ježiš stále zotrváva so svojimi učeníkmi, poznáva ich, odpovedá im na otázky, rozptyľuje ich pochybnosti. Áno, je Rabbi, Učiteľ, ktorý hovorí ako ten ktorý má moc, Mesiáš poslaný Bohom, ale zároveň je aj prístupný, je im blízky. Jedného dňa sa od nich vzdialil, aby sa modlil. Učeníci boli nablízku, pozorovali ho a zrejme sa snažili zistiť, čo hovorí. Keď sa vrátil, jeden z nich ho prosí: Domine, doce nos orare, sicut et Ioannes docuit discipulos suos; Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov. Povedal im: Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno (Lk 11, 1-2)….

S autoritou Boha a láskavosťou človeka prijíma Pán apoštolov, ktorí mu žasnúc nad ovocím svojej prvej misie rozprávajú o prvotinách svojho apoštolátu: Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte (Mk 6, 31).

Veľmi podobná scéna sa opakuje pred koncom Ježišovho pobytu na zemi, krátko pred Nanebovstúpením: Keď sa už rozodnilo, stál Ježiš na brehu; ale učeníci nevedeli, že je to Ježiš. A Ježiš sa ich opýtal: „Deti, máte niečo na jedenie?“ Ten, ktorý sa pýtal ako človek, hovorí ďalej ako Boh: „Spustite sieť z pravej strany lode a nájdete.“ Oni spustili a pre množstvo rýb ju už nevládali vytiahnuť. Učeník, ktorého Ježiš miloval, povedal Petrovi: „To je Pán (Jn 21, 4-7)“.

A Boh na nich čaká na brehu: Keď vystúpili na breh, videli rozloženú pahrebu a na nej položenú rybu a chlieb. Ježiš im povedal: „Doneste z rýb, čo ste teraz chytili!“ Šimon Peter šiel a vytiahol na breh sieť plnú veľkých rýb. Bolo ich stopäťdesiattri. A hoci ich bolo toľko, sieť sa nepretrhla. Ježiš im povedal: „Poďte jesť!“ A nik z učeníkov sa ho neodvážil spýtať: „Kto si?“, lebo vedeli, že je to Pán. Ježiš pristúpil, vzal chlieb a dával im; podobne aj rybu (Jn 21, 9-13).

Túto jemnosť a láskavosť Ježiš prejavuje nielen voči skupinke svojich učeníkov, ale voči všetkým: svätým ženám, predstaviteľom veľrady ako bol Nikodém, voči mýtnikom ako Zachej, voči chorým i zdravým, voči učiteľom zákona i pohanom, voči jednotlivcom i celým zástupom.

Evanjeliá nám rozprávajú, že Ježiš nemal kam hlavu skloniť, ale aj o tom, že mal milovaných a dôverných priateľov, ktorí túžili prijať ho vo svojom dome. Hovoria tiež o jeho súcite k chorým, o zármutku nad tými, ktorí žili v nevedomosti a poblúdení, o jeho rozhorčení nad pokrytectvom. Ježiš plače nad smrťou Lazára, rozhnevá sa na kupcov, znesväcujúcich chrám, dovolí, aby sa jeho srdce naplnilo ľútosťou nad žiaľom vdovy z Naimu.