Ak sa nedokážeš umŕtvovať, nikdy sa nestaneš človekom modlitby.

Trefná poznámka, vtip, čo nevyšiel z tvojich úst; prívetivý úsmev pre toho, čo ťa obťažuje; mlčanie pri nespravodlivom obvinení; láskavý rozhovor s tými, čo ťa otravujú a vyčerpávajú; každodenné úsilie povzniesť sa nad drobnými malichernosťami a bezočivosťou ľudí, ktorí s tebou žijú... To všetko, uskutočňované s vytrvalosťou, je pravé vnútorné umŕtvovanie.

Nehovor: tento človek ma otravuje. Pomysli si: tento človek ma posväcuje.

Nijaký ideál sa nemôže uskutočniť bez obety. Zapieraj sa. Je také krásne byť obeťou!

Koľkokrát sa rozhodneš slúžiť Bohu v nejakej maličkosti... a potom sa musíš uspokojiť, taký si úbohý, s obetovaním hnevu a ľútosti nad tým, že si nedokázal splniť ani také ľahké predsavzatie!

Nenechaj si ujsť príležitosť vzdať sa svojej vlastnej mienky. Je to ťažké... ale aké milé je to v očiach Boha!

Keď uvidíš úbohý, osamotený, bezcenný drevený kríž...a bez Ukrižovaného, nezabudni, že tento kríž je tvoj kríž: každodenný, skrytý, bez lesku a bez útechy... ktorý čaká na Ukrižovaného, čo mu chýba: a tým Ukrižovaným máš byť ty.

Vyhľadávaj umŕtvovania, ktoré neumŕtvujú druhých.

Tam, kde nie je umŕtvovanie, nie je ani cnosť.

Vnútorné umŕtvovanie. Neverím v tvoje vnútorné umŕtvovanie, keď vidím, že pohŕdaš umŕtvovaním zmyslov a ani ho nevykonávaš.

Vypime kalich bolesti až do poslednej kvapky v tomto úbohom živote. Čo na tom záleží, že trpíme desať, dvadsať, päťdesiat rokov... keď potom príde nebo navždy, navždy... navždy? A najmä — radšej než pre naznačený dôvod ”propter retributionem”, čo na tom, že trpíme, keď trpíme preto, aby sme potešovali Boha, nášho Pána, aby sme sa mu zapáčili, v duchu zadosťučinenia, spojení s ním na kríži, jedným slovom: keď trpíme pre Lásku?

Oči! Veľa neprávostí cez ne vniká do duše. Koľko skúseností, ako mal Dávid!... Keď si uchránite zrak, uchránite si aj svoje srdce.

Načo sa obhliadať po vonkajšku, keď ”svoj svet” nosíš v sebe?

Svet obdivuje len okázalú obetu, pretože nepozná hodnotu obety tichej a skrytej.

Je potrebné oddať sa celý, zaprieť sa úplne: obeta musí byť zápalnou obetou.

Paradox: na to, aby sme žili, musíme zomrieť.

Pamätaj, že srdce je zradca. Maj ho zamknuté na sedem zámkov.

Všetko, čo ťa neprivádza k Bohu, je príťažou. Vytrhni to a odhoď ďaleko od seba.

Pán vložil istému mužovi, ktorý mal hnevlivého a hrubého priameho nadriadeného, do úst tieto slová: “Veľmi ti ďakujem, môj Bože, za tento skutočne božský poklad. Veď kde by som našiel niekoho iného, ktorý by sa mi za každú láskavosť odmenil kopancami?”

Premôž sa každý deň od prvého momentu tým, že vstaneš presne v určitú hodinu, bez toho, aby si sa čo i len na minútu poddal lenivosti. Ak sa s Božou pomocou prekonáš, získaš veľký náskok na celý zvyšok dňa. Pocit porážky hneď pri prvej šarvátke je taký deprimujúci!

Vždy skončíš porazený. Predsavzaj si pri každej príležitosti mať na mysli spásu určitej duše, alebo jej posvätenie, prípadne jej povolanie k apoštolátu. Takto som si istý tvojim víťazstvom.

Nebuď zmäkčilý a slabošský. Je na čase, aby si sa zbavil toho zvláštneho súcitu so sebou samým.

Prezradím ti, aké sú poklady človeka na zemi, aby si o ne neprišiel: Sú to: hlad, smäd, horúčava, zima, bolesť, potupa, chudoba, opustenosť, zrada, osočovanie, väzenie...

Mal pravdu ten, čo povedal, že duša a telo sú dvaja nepriatelia, ktorí sa nemôžu od seba odlúčiť a dvaja priatelia, ktorí sa nemôžu zniesť.

Telu treba dať trochu menej, než potrebuje. Ináč nás zradí.

Ak boli svedkami tvojich slabostí a úbohostí, prečo by nemohli byť aj svedkami tvojho pokánia?

Toto sú sladké plody umŕtvovanej duše: pochopenie a zhovievavosť voči slabostiam druhých a nekompromisnosť voči vlastným slabostiam.

Ak pšeničné zrno neodumrie, zostane neplodné. Nechceš aj ty byť pšeničným zrnom, zomrieť umŕtvovaním a priniesť hojné klasy? Nech Ježiš požehná tvoje pole!

Nevíťazíš nad sebou, neumŕtvuješ sa, pretože si pyšný. Že vedieš kajúcny život? Nezabúdaj, že pýcha je zlučiteľná s pokáním. Ďalej: je tvoj zármutok nad tvojím pádom alebo nedostatkom veľkodušnosti skutočná ľútosť, alebo je to len zlosť nad tým, že sa vidíš malý a bezmocný? Ako ďaleko si od Ježiša, keď nie si pokorný...hoci by tvoj bič pokánia zakvital každý deň novými ružami!

Aká príchuť žlče a octu, popola a blenu! Aké vyprahnuté, lepkavé a popraskané podnebie! Tento telesný pocit nie je ničím v porovnaní s trpkosťou, ktorú máš v duši. Ide o to, že ”sa od teba žiada viac” a ty to nevieš dať. Pokor sa - zostal by v tvojom tele a duchu ten pocit nechuti, keby si bol urobil všetko, čo je v tvojich silách?

Chceš sa dobrovoľne potrestať za svoju slabosť a nedostatok veľkodušnosti? Dobre, ale nech je to pokánie umiernené, ako by si ho uložil nepriateľovi, ktorý je zároveň naším bratom.

Aj keď je radosť úbohých ľudí založená na nadprirodzených pohnútkach, zakaždým zanechá pocit istej trpkosti. Čo si si myslel? Tu na zemi je bolesť soľou nášho života.

Koľkí z tých, čo by sa nechali pribiť na kríž pred užasnutými pohľadmi tisícok divákov, nevedia v kresťanskom duchu znášať ani každodenné pichanie špendlíkmi! Posúď teda sám, čo je hrdinskejšie.

Obidvaja sme čítali o hrdinskom všednom živote jedného Božieho muža. Videli sme ho, ako celé mesiace a roky zápasil (aké “účty” pri jeho zvláštnom spytovaní svedomia!) pri raňajkách: raz vyhral, inokedy prehral... Zapisoval si: „nevzal som si maslo... vzal som si maslo!” Kiež by sme mohli - ty aj ja - prežívať svoju ”maslovú tragédiu.”

Hrdinská minúta. Je to presná hodina vstávania. Bez váhania: nadprirodzená myšlienka a... hor sa! Hrdinská minúta - tu máš umŕtvovanie, ktoré posilní tvoju vôľu a neoslabí tvoju prirodzenosť.

Poďakuj ako za zvláštnu milosť za ten svätý odpor, ktorý pociťuješ voči sebe.