Keď prijímaš potlesk za svoje úspechy, nech ti zaznie v ušiach aj smiech, ktorý si vyvolal tvojím neúspechom...

Nebuď ako pozlátený veterník na vysokej budove: akokoľvek by sa ligotal a akokoľvek by bol vysoko, nie je vôbec dôležitý pre pevnosť stavby.

— Radšej buď ako starý kváder ukrytý v základoch, v zemi, kde ťa nikto nevidí: no vďaka ktorému sa dom nezborí.

Čím viac ma vyzdvihujú, tým viac ma, Ježiš môj, poníž v mojom srdci, aby som si uvedomil, čím som bol a čím by som sa stal, keby si ma opustil.

Nezabúdaj, čím si... nádobou na odpadky. — Preto keď si ťa Božský Záhradník náhodou vyberie, keď ťa vydrhne ťa a vyčistí... a naplní nádhernými kvetmi... ani vôňa ani farby, ktoré okrášľujú tvoju škaredosť, nemali by ťa viesť k pýche.

— Pokor sa: nevieš, že si len nádoba na odpadky?

Keď uvidíš, aký si v skutočnosti, bude sa ti zdať prirodzené, že tebou pohŕdajú.

Nie si pokorný, keď sa sám pokoruješ, ale keď ťa pokorujú iní a ty to znášaš z lásky ku Kristovi.

Keby si skutočne poznal sám seba, tešil by si sa, že tebou pohŕdajú a tvoje srdce by plakalo nad chválou a poctami.

Nech ťa netrápi, že ľudia vidia tvoje chyby. Urážky Boha a pohoršenie, ktoré môžeš vyvolať, to je to, čo by ťa malo trápiť.

— Nech teda vedia, aký si a nech tebou pohŕdajú. — Nebuď nešťastný, že si ničím, pretože takto musí Ježiš všetko vložiť do teba.

Keby si konal podľa podnetov, ktoré cítiš vo svojom srdci a podľa rád, ktoré ti dáva tvoj rozum, neprestajne by si ležal na zemi s tvárou v prachu, zmeravený ako špinavý, škaredý a opovrhnutia hodný červ... pred tým Bohom, ktorý od teba toľko znáša!

Aká veľká je cena pokory! ”Quia respexit humilitatem...” Nie je to ani viera, ani láska, ani nepoškvrnená čistota, ktorú ospevuje radostný chválospev našej Matky v Zachariášovom dome:

”Lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia.”

Si špinavý a napadaný prach. — Aj keď ťa dych Ducha Svätého vyzdvihne ponad pozemské veci a spôsobí, že budeš žiariť ako zlato, aby si svojou úbohosťou odrážal vo výšinách výsostné lúče Slnka Spravodlivosti, nezabúdaj na biedu svojho stavu.

— Okamih pýchy by ťa zvrhol k zemi a ty by si prestal byť svetlom, aby si sa opäť stal špinavým blatom.

Ty... pyšný? — Na čo?

Pýcha? — Kvôli čomu?... O krátky čas — o niekoľko rokov, o niekoľko dní — budeš len kopou hnijúceho mäsa: červy, páchnuce tekutiny, špinavé zdrapy smrtného rubáša... a nikto na zemi si na teba nespomenie.

Ty, hoci si učený, slávny, výrečný a mocný, nestojíš za nič, keď nie si pokorný. — Odtni, vytrhni to ”ja”, na ktorom si tak zakladáš. Boh ti pomôže — a potom budeš môcť začať pracovať pre Krista, na poslednom mieste v zástupe jeho apoštolov.

Táto falošná pokora je pohodlnosťou: takto, taký skromnučký sa vzdávaš práv... ktoré sú v skutočnosti povinnosťou.

Pokorne uznaj svoju slabosť, aby si mohol povedať s apoštolom: ”cum enim infirmor, tunc potens sum” — lebo keď som slabý, vtedy som silný.

Otče, ako môžete zniesť toľkú špinu? opýtal si sa ma po kajúcnej spovedi.

— Mlčky som si pomyslel, že keď ťa tvoja pokora privádza k takémuto pocitu — že je to špina, hromada špiny — potom ešte môžeme obrátiť celú tvoju úbohosť na niečo skutočne veľké.

Pozri, aký pokorný je náš Ježiš: oslík bol jeho trónom v Jeruzaleme!...

Pokora je ďalšia dobrá cesta, ako dosiahnuť vnútorný pokoj. — Sám Ježiš to povedal: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom... a nájdete odpočinok pre svoju dušu.”

Nie je to nedostatok pokory vidieť pokrok svojej duše. — Takto môžeš za to poďakovať Bohu.

— No nezabúdaj však, že si žobrák, čo nosí dobrý oblek... vypožičaný oblek.

Poznanie seba samého nás privádza k pokore takpovediac za ruku.

Pevnosť, s akou brániš ducha a normy apoštolátu, v ktorom pracuješ, by nemala zakolísať pre falošnú pokoru. — Táto pevnosť nie je pýchou: je základnou čnosťou udatnosti.

Pre pýchu. — Už si si myslel, že sám dokážeš všetko. — Na chvíľu ťa opustil a spadol si priamo na nos. — Buď pokorný a jeho mimoriadna pomoc ti nebude chýbať.

Už sa môžeš zbaviť týchto pyšných myšlienok - si len štetcom v ruke umelca. — Nič viac.

— Povedz mi, na čo by bol štetec, keby ním umelec nemohol narábať?

Na to, aby si sa stal pokorným, ty, ktorý si taký prázdny a zaujatý sám sebou, stačí, aby si uvažoval o týchto Izaiášovych slovách: si ”kvapkou vody alebo rosy, ktorá padá na zem a skoro ju ani nevidieť.”