Ako poznávať Boha

Na Bielu nedeľu si pripomínam starý zbožný zvyk z môjho rodného kraja. V tento deň, keď nás liturgia vyzýva, aby sme túžili po duchovnom pokrme — rationabile, sine dolo lac concupiscite (1 Pt 2, 2. (Introit)—túžte po nefalšovanom duchovnom mlieku — bývalo zvykom prinášať chorým Sväté prijímanie; a nemuselo ísť ani o vážny prípad; aby mohli splniť svoju veľkonočnú povinnosť.

V niektorých veľkých mestách organizovala každá farnosť eucharistický sprievod. Pamätám si, že v časoch mojich univerzitných štúdií sa bežne stávalo, že na hlavnej ulici v Zaragoze sa stretli aj tri takéto sprievody, v ktorých kráčali iba muži — tisíce mužov — s veľkými horiacimi sviecami. Statní chlapi, ktorí sprevádzali sviatostného Pána, s vierou väčšou ako boli sviece vážiace niekoľko kíl.

Dnes v noci som sa niekoľkokrát prebudil, a tak som opakoval strelnú modlitbu: quasi modo geniti infantes (1 Pt 2, 2), ako novonarodené deti… Myslel som na to, že toto pozvanie Cirkvi sa veľmi dobre hodí pre všetkých nás, ktorí sa cítime byť Božími deťmi. Pretože je správne, aby sme boli silní a veľmi pevní, schopní vplývať na prostredie, v ktorom sa nachádzame, a  napriek tomu sa pred Bohom považovať za malé deti.

Sme Božie deti

Quasi modo geniti infantes, rationabile, sine dolo lac concupiscite (Tamže), ako novonarodené deti túžte po nefalšovanom duchovnom mlieku. Aký úžasný je tento verš z listu sv. Petra! Veľmi dobre chápem, prečo liturgia pokračuje takto: exsultate Deo adiutori nostro: iubilate Deo Iacob (Ž 80, 2. (Introit), plesajte Bohu, ktorý nám pomáha, jasajte Bohu Jakubovmu, ktorý je aj naším Pánom a Otcom. Dnes by som však bol rád, keby sme spolu rozjímali o Najsvätejšej sviatosti oltárnej, ktorá v našom srdci roznieti najvyššie chvály Ježišovi, chcel by som, aby sme rozjímali o istote, že sme Božie deti, a z nej plynúcich dôsledkoch pre všetkých, čo chcú so šľachetným úsilím žiť svoju kresťanskú vieru.

Z dôvodov, ktoré s predchádzajúcimi riadkami veľmi nesúvisia — no ktoré Ježiš, nachádzajúci sa tu pred nami vo Svätostánku určite dobre pozná, som si v živote osobitne uvedomil, že som Božím synom a zakúsil radosť z toho, že som sa mohol ponoriť do srdca môjho Otca; aby som sa napravil, aby som sa očistil, aby som mu mohol slúžiť, aby som bol schopný všetkých pochopiť a všetkým odpúšťať, na základe jeho lásky a môjho pokorenia.

Preto by som chcel teraz naliehať, aby sme sa vy aj ja spamätali, aby sme sa zobudili zo spánku slabosti, ktorý nás tak často premáha, aby sme precitli a hlbšie a rýchlejšie opäť začali vnímať, že sme Božie deti.

Ježišov príklad, celý jeho život v Oriente nám pomáha nechať sa preniknúť onou pravdou. „Ak prijímame svedectvo ľudí — hovorí epištola — Božie svedectvo je väčšie“ (1 Jn 5, 9).V čom spočíva Božie svedectvo? Opäť hovorí sv. Ján: „Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme… Milovaní, teraz sme Božími deťmi“ (1 Jn 3, 1—2).

Po celé roky som sa snažil neochvejne sa opierať o túto radostnú skutočnosť. Moja modlitba bola za každých okolností tá istá, len niekedy mávala iné zafarbenie. Napríklad som vravel: Pane, ty si ma poslal práve sem, ty si mi zveril to či ono a ja ti dôverujem. Viem, že si môj Otec a vždy som pozoroval, že malé deti sú si úplne isté svojimi otcami. Kňazská skúsenosť mi potvrdila, že toto odovzdanie sa do Božích rúk nám pomáha získať silnú, hlbokú a vyrovnanú zbožnosť, vďaka ktorej vždy pracujeme so správnym úmyslom.

Príklad Ježiša Krista

Quasi modo geniti infantes… Veľmi rád všade šírim tento spôsob myslenia malých Božích detí, skrze ktorý si budeme vedieť vychutnať slová liturgie dnešnej Svätej omše: „veď všetko, čo sa narodilo z Boha, premáha svet“ (1 Jn 5, 4), prekonáva prekážky, víťazí vo veľkom boji za mier medzi ľuďmi i v spoločnosti.

Naša múdrosť a sila spočívajú práve v presvedčení o vlastnej malosti, o tom, že pred Bohom sme ničím; avšak je to On, kto nás povzbudzuje, aby sme konali s pevnou dôverou a ohlasovali Ježiša Krista, jeho Jednorodeného Syna, aj napriek všetkým svojim chybám a osobnej úbohosti; vždy keď popri slabosti nebude chýbať boj o ich prekonávanie.

Často ste ma počuli opakovať túto radu z Písma svätého: discite benefacere (Iz 1, 17), lebo je isté, že sa máme sami naučiť konať dobro a potom to učiť aj druhých. Musíme však začať sami od seba, snažiť sa zistiť, po akom dobre by sme mali túžiť — my sami, pre každého z našich priateľov, pre všetkých ľudí. Nepoznám lepší spôsob, ako uvažovať o Božej veľkosti, než naučiť sa slúžiť, vychádzajúc pritom z nevýslovného a zároveň jednoduchého hľadiska, že On je náš Otec a my sme jeho deti.

Obráťme svoj zrak opäť na nášho Majstra. Možno že aj ty v tejto chvíli počuješ výčitku adresovanú Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ (Jn 20, 27) a spolu s apoštolom aj z tvojho srdca s úprimnou ľútosťou vytryskne kajúce zvolanie: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20, 28). Pane, definitívne ťa uznávam za Majstra a odteraz už navždy — s tvojou pomocou — budem uchovávať tvoje učenie a budem sa usilovať verne ho nasledovať.

V Evanjeliu, niekoľko stránok predtým, znova prežívame scénu, kde sa Ježiš utiahol do ústrania, aby sa modlil, zatiaľ čo učeníci sú nablízku a pravdepodobne ho pozorujú. Keď skončil, jeden z nich ho prosí: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov. Povedal im: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno“ (Lk 11, 1—2).

Všimnite si tú prekvapujúcu odpoveď: učeníci sú stále s Ježišom a medzi rečou ich Pán učí, ako sa majú modliť, zjavuje im veľké tajomstvo Božieho milosrdenstva: že sme Božími deťmi a že sa môžeme s dôverou zhovárať s Bohom tak, ako sa zhovára dieťa so svojím otcom.

Keď vidím, ako si niektorí ľudia predstavujú zbožný život a vzťah kresťana k svojmu Pánovi, a vykresľujú mi trápny, teoretický a formálny obrázok, zamorený otrepanými frázami bez duše, ktoré sa viac hodia k anonymnej modlitbe než k osobnému rozhovoru z očí do očí s naším nebeským Otcom — ozajstná ústna modlitba nikdy nemôže byť anonymná — spomínam si na radu nášho Pána: „Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. Nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili“ (Mt 6, 7—8). A k tomu jeden z cirkevných Otcov dodáva: „ … myslím, že Kristus nám prikazuje, aby sme sa vyhýbali dlhým modlitbám; no dlhým nie čo do času, lež čo do nekonečného množstva slov… Sám Pán nám ukázal príklad vdovy, ktorá svojimi prosbami zvíťazila nad tvrdosťou nespravodlivého sudcu; alebo iný príklad človeka, ktorý prišiel v nevhodnú nočnú dobu a dosiahol, aby jeho priateľ vstal, ani nie tak pre priateľstvo, ako pre jeho neodbytnosť (Porov. Lk 11, 5—8; 18, 1—8). Týmito dvoma príkladmi nás vyzýva, aby sme prosili neustále, no nie skladaním nekonečných modlitieb, ale aby sme mu jednoducho porozprávali o svojich potrebách “ (Sv. Ján Zlatoústy, In Matthaeum homiliae, 19, 4 (PG 57, 278).

V každom prípade, ak sa vám na začiatku rozjímania nedarí sústrediť vašu pozornosť na rozhovor s Bohom, ak sa cítite byť vyprahnutí a zdá sa vám, že vaša hlava nie je schopná vyjadriť ani jedinú myšlienku, alebo ste úplne bez citu, potom vám poradím to, čo som sa v takých chvíľach snažil robiť ja sám: vstúpte do prítomnosti vášho Otca a povedzte mu aspoň niekoľko slov: Pane, veď ja sa ani neviem modliť a nenapadá ma nič, čo by som ti povedal… A buďte si istí, že v tej chvíli ste modlitbu začali.

Zbožnosť, jemnocit Božích detí

Zbožnosť, vychádzajúca z Božieho detstva, je hlboký postoj duše zasahujúci celý život človeka: je prítomná vo všetkých myšlienkach, vo všetkých túžbach, vo všetkých citoch. Všimli ste si, ako deti v rodine podvedome napodobňujú svojich rodičov? Že opakujú ich gestá, návyky a mnoho iných detailov spôsobu správania sa?

To isté sa deje i so správaním dobrého Božieho dieťaťa: tiež dosiahne, bez toho žeby vedelo ako, to úžasné „byť rovným Bohu,“ ktoré nám potom pomáha vidieť všetky udalosti z nadprirodzeného pohľadu viery. Človek miluje všetkých ľudí tak, ako ich miluje náš nebeský Otec a — čo je najdôležitejšie — dostávame nový elán v našom každodennom úsilí priblížiť sa Pánovi. Nezáleží na slabostiach, pretože láskyplné ruky nášho Otca sú pripravené neustále nás znovu zdvíhať.

Určite ste si všimli, že je veľký rozdiel medzi tým, keď spadne malé dieťa a keď spadne dospelý človek. Pre deti pád väčšinou nič neznamená, potkýnajú sa predsa tak často! Keď sa objaví pár slzičiek, otec dieťaťu vysvetlí: muži predsa neplačú. A tak je celá vec vybavená, dieťa sa snaží svojho otca potešiť.

Pozrime sa však, čo sa stane, keď rovnováhu stratí dospelý človek a natiahne sa doluznačky na zemi. Keby nám ho nebolo ľúto, vzbudil by veselosť, smiech. Pád však môže mať aj ťažké následky a v prípade starého človeka môže privodiť i nevyliečiteľnú zlomeninu. V duchovnom živote by sme všetci mali byť quasi modo geniti infantes, ako tie úplne malé deti, ktoré sú ako z gumy, a ktoré dokonca i v páde nachádzajú potešenie, pretože okamžite vstanú a pobehujú ďalej; a pretože im nechýba, keď je to potrebné, rodičovská útecha.

Ak sa budeme snažiť správať ako ony, potom všetky zakopnutia a neúspechy v duchovnom živote — sú koniec koncov nevyhnutné — nikdy nevyústia v zatrpknutosť. Budeme na ne reagovať s bolesťou, nie však malomyseľne; ale naopak, s úsmevom, ktorý ako čistá voda pramení z radosti nad tým, že sme deťmi onej Lásky, veľkoleposti, nekonečnej múdrosti a milosrdenstva, ktorými je náš Otec. Za tie roky, čo slúžim Pánovi, som sa naučil byť malým Božím dieťaťom. A aj od vás žiadam, aby ste boli quasi modo geniti infantes, deti, túžiace po Božom slove, po Božom chlebe, po Božom pokrme, po Božej sile; aby sme sa mohli správať ako dospelí kresťania.

Nech ste čo najviac deťmi! Čím viac, tým lepšie. Hovorím vám to zo skúsenosti kňaza, ktorý za týchto tridsaťšesť rokov musel mnohokrát povstávať — aké boli dlhé a zároveň aké krátke! — a ktorý sa snaží plniť jasnú Božiu vôľu. Vždy mi pomáhala jedna vec: že som stále dieťaťom a vrhám sa do náruče svojej Matky a do srdca Krista, svojho Pána.

Veľké pády, ktoré spôsobujú vážne škody na duši a ktoré sú niekedy takmer nenapraviteľné, vždy pochádzajú z pýchy, z toho, že sa človek cíti byť dospelý a sebestačný. Vtedy uňho prevláda niečo ako neschopnosť poprosiť o pomoc toho, kto mu ju môže poskytnúť: nielen Boha, ale napríklad i priateľa, kňaza. A úbohá duša, izolovaná vo svojom nešťastí, stráca orientáciu a blúdi.

Preto hneď teraz poprosme Boha, nech nikdy nedopustí, aby sme sa cítili príliš spokojní, prosme ho, aby v nás neustále rástla túžba po jeho pomoci, po jeho slove, jeho Chlebe, jeho rade, jeho sile: rationabile, sine dolo lac concupiscite: podporujte v sebe hlad a túžbu byť ako deti. Verte, že je to ten najlepší spôsob, ako poraziť pýchu. Verte, že je to jediný prostriedok, ako môže byť naše konanie správne, veľké, božské. „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva“ (Mt 18, 3).

Opäť mi prichádzajú na myseľ spomienky na moju mladosť, na eucharistické sprievody. Aké to len bolo vyznanie viery! Akoby som ešte stále počul liturgický spev, vdychoval vôňu kadidla a videl tisíce a tisíce mužov so srdcom dieťaťa, každého so svojou veľkou sviecou — akýsi symbol ich vlastnej úbohosti — ktorí sa sotva odvážia pozdvihnúť oči k tvári svojho Otca. „Nuž vedz a viď, aké je zlé a trpké, že si opustil Pána, svojho Boha…“ (Jer 2, 19). Obnovme si pevné rozhodnutie nikdy sa neodvrátiť od Pána kvôli nejakým pozemským záležitostiam. Zväčšujme konkrétnymi predsavzatiami náš smäd po Bohu: ako deti, uznávajúce svoju vlastnú nedostatočnosť a bez prestania hľadajúce a volajúce svojho Otca.

No vrátim sa k tomu, o čom som hovoril predtým: musíme sa naučiť byť ako deti, naučiť sa byť Božími deťmi. A zároveň aj ostatným odovzdávať toto zmýšľanie, ktoré nás i napriek prirodzenej slabosti urobí pevnými vo viere (1 Pt 5, 9), plodnými na skutky a istými na ceste, akýkoľvek by bol omyl, ktorého by sme sa mohli dopustiť, hoci aj ten najhorší; nikdy nebudeme váhať proti nemu zakročiť a vrátiť sa na správnu cestu Božích detí, vedúcu do otvoreného náručia nášho čakajúceho Boha Otca.

Kto z vás si nespomenie na náruč svojho otca? Pravdepodobne nebola taká maznavá, sladká a jemná ako náruč matky, no jeho mohutné a silné ramená nás držali vrelo a bezpečne. Vďaka, Pane, za tvoje tvrdé ramená. Vďaka za tie silné ruky. Vďaka za to nežné a pevné srdce. Takmer by som ti poďakoval i za svoje omyly! No máš pre ne pochopenie, prepáčiš mi ich a odpúšťaš.

Toto je múdrosť, akú od nás Boh očakáva vo vzťahu s Ním. Toto je ukážka ako z matematiky: uznať, že sme úplné nuly… Náš Otec Boh nás však každého jedného miluje takých, akí sme; takých, akí sme! Ja, čo nie som viac ako len úbohý človek, vás mám rád každého, aký je; predstavte si potom, aká musí byť Božia Láska! Aby sme bojovali, aby sme sa snažili usporiadať si svoj život podľa dobre sformovaného svedomia.

Životný plán

Keď budeme uvažovať o tom, aká je a aká by mala byť naša zbožnosť; a v akých konkrétnych bodoch by sa mal zlepšiť náš osobný vzťah k Bohu; potom — ak ste ma správne pochopili — iste zavrhnete pokušenie predstavovať si neprekonateľné hrdinské činy, pretože ste si už určite uvedomili, že Pán sa uspokojí, keď mu ponúkneme naše malé, zato však neustále dôkazy lásky.

Snaž sa vytrvalo dodržiavať určitý životný plán: niekoľko minút rozjímavej modlitby, účasť na Svätej omši — ak môžeš, denne — a časté Sväté prijímanie. Pravidelne prichádzať ku Sviatosti zmierenia, hoci ťa tvoje svedomie neobviňuje zo smrteľného hriechu; návšteva Ježiša vo Svätostánku; modlitba a rozjímanie nad tajomstvami Svätého ruženca a mnoho iných úžasných spôsobov, ktoré poznáš, alebo ktoré sa môžeš naučiť.

Nemali by sme ich však premeniť na strnulé normy, tesné škatuľky; naopak, to všetko by malo predstavovať pružný denný plán, prispôsobený postaveniu človeka, ktorý žije medzi ľuďmi, ktorý intenzívne pracuje a má svoje spoločenské povinnosti a vzťahy, ktoré by nemal zanedbávať; pretože tam pokračuje tvoje stretávanie sa s Bohom. Tvoj životný plán by mal byť ako gumená rukavica, ktorá sa dokonale prispôsobí ruke, na ktorej je navlečená.

Taktiež nezabúdaj, že dôležité nie je vykonávať veľa vecí, a veľkoryso sa obmedz na tie, ktoré môžeš splniť každý deň, či už sa ti chce alebo nie. A takmer bez toho, že by si si to uvedomoval, ťa tento spôsob života privedie ku kontemplatívnej modlitbe. Zo srdca ti bude tryskať stále viac úkonov lásky, strelných modlitieb, úkonov vďaky a zadosťučinenia, duchovných svätých prijímaní. A to všetko pri plnení tvojich povinností: pri telefonovaní, pri nastupovaní do dopravného prostriedku, pri zatváraní alebo otváraní dverí, keď pôjdeš okolo kostola, pri začínaní nejakej novej práce, počas jej vykonávania a po jej skončení — o všetkom budeš rozprávať svojmu Bohu Otcovi.

Oprite sa o to, že ste Božie deti. Boh je nežný, láskyplný Otec. Nazývaj ho otcom mnohokrát za deň a povedz mu — sám, vo svojom srdci — že ho máš rád, že ho miluješ, že sa cítiš hrdý a silný, pretože si jeho synom. Predpokladá to naozajstný program vnútorného života, usmerňovaný tvojimi prejavmi zbožnosti voči Nemu — stačí ich málo, ale musia byť vytrvalé — a ktoré ti pomôžu cítiť sa a správať sa ako dobré dieťa.

Avšak ešte predtým cítim potrebu upozorniť ťa na nebezpečenstvo rutiny, skutočného hrobu zbožnosti. Často býva zamaskovaná snahou konať dôležité činy a človek pritom pokojne zanedbáva svoje každodenné povinnosti. Keď také nutkanie pocítiš, úprimne sa obráť k Pánovi a popremýšľaj, či ťa náhodou neomrzelo bojovať stále s tým istým, lebo si nehľadal Boha; zamysli sa, či nepoklesla tvoja vytrvalosť v práci, pretože si nemal dostatok veľkorysosti a ducha obety. Potom sa totiž tvoje normy zbožnosti, malé umŕtvovania a apoštolská aktivita, ktorá nenesie okamžité plody, zdajú byť neskutočne neužitočné. Sme prázdni a možno začíname snívať o nových plánoch, len aby sme umlčali hlas nášho nebeského Otca, žiadajúceho od nás úplnú vernosť. A s týmito snami v duši — lepšie povedané nočnou morou — zabúdame na tú najistejšiu skutočnosť, na cestu, ktorá nás bezpochyby vedie priamo k svätosti. Jasný znak toho, že sme stratili nadprirodzený zmysel a presvedčenie, že sme malými deťmi; presvedčenie, že náš Otec v nás vykoná úžasné veci, keď s pokorou začneme znovu.

Červené tyče

Jedna z najživších spomienok z detstva, ktorá mi v hlave ostala dodnes, sú značky, ktoré sa u nás v horách umiestňovali k cestám. Moju pozornosť vtedy pútali vysoké, obvykle na červeno natreté tyče. Vysvetlili mi, že keď sneží a všetky cesty, polia, pastviny, lesy, skaly a rokliny sú zapadnuté snehom, tyče vyčnievajú ako isté orientačné body, aby všetci videli, kadiaľ vedie cesta.

V duchovnom živote sa deje čosi podobného. Bývajú jari a letá, no takisto prídu zimy, dni bez slnka a bezmesačné noci. Nemôžeme dopustiť, aby náš vzťah k Ježišovi Kristovi závisel od momentálnej nálady, od našich povahových zmien. Takéto postoje prezrádzajú sebectvo, pohodlnosť a sú samozrejme nezlučiteľné s láskou.

Vo chvíľach snehovej búrky nám preto pomôžu pevné zbožné praktiky — nič sentimentálneho — dobre zakorenené a prispôsobené životným okolnostiam každého jednotlivca — ktoré budú ako oné červené tyče a budú nám vyznačovať správny smer, až kým sa Pán nerozhodne, že má opäť zažiariť slnko, rozpustiť sa ľad a rozochvieť srdce, zapálené ohňom, ktorý v skutočnosti nikdy nevyhasol — boli to len tlejúce uhlíky ukryté v popole v čase skúšky, menšieho úsilia, alebo nedostatočnej obete.

Nie je žiadnym tajomstvom, že za tie roky ku mne prichádzali ľudia a skrúšení bolesťou sa mi zverovali: Otče, neviem, čo sa to so mnou deje, cítim sa taký unavený a chladný; moja zbožnosť, predtým taká spoľahlivá a priama, mi pripadá ako nejaká komédia… A tak všetkým, čo sa nachádzajú v rovnakej situácii, i vám, čo ste tu, odpovedám: Komédia? To je ono! Pán sa s nami predsa hrá ako otec so svojimi deťmi.

Vo Svätom písme sa dočítame: ludens in orbe terrarum (Prís 8, 31), že Pán sa hrá na okruhu jeho zeme. No Boh nás neopúšťa, pretože ihneď dodáva: deliciae meae esse cum filiis hominum (Tamže), moja rozkoš je byť medzi synmi ľudskými. Pán sa s nami hrá! A keď nás napadne, že hráme komédiu, lebo sa cítime byť chladní a ľahostajní, keď budeme znechutení a bez vôle, keď nám padne zaťažko plniť si svoje povinnosti a v duchovnom živote dosahovať, čo sme si predsavzali, potom nastal ten pravý čas na to, aby sme si spomenuli, že Boh sa s nami hrá a čaká, že budeme vedieť odvážne predviesť našu komédiu.

Nevadí mi zveriť sa vám, že Pán mi príležitostne preukázal mnoho milostí, ale obyčajne robím všetko nasilu. Nedodržujem svoj životný plán preto, lebo sa mi to páči, ale preto, že tak musím robiť; z lásky. Ale otče, vari sa s Bohom môže hrať komédia? Nie je to pretvárka? Ostaň pokojný: nastal pre teba čas, keď môžeš účinkovať v ľudskej komédii s Božským divákom. Vytrvaj, pretože Otec i Syn i Duch Svätý tvoju komédiu pozorne sledujú, všetko rob z lásky k Bohu, aby si ho potešil, aj keď ti to padne zaťažko.

Aké nádherné je byť Božím komediantom! Aké nádherné je hrať komédiu z lásky, obetavo, bez žiadneho osobného uspokojenia, len aby sme sa zapáčili nášmu Otcovi Bohu, ktorý sa s nami hrá! Postav sa Pánovi tvárou v tvár a zver sa mu: vôbec nemám žiadnu chuť to robiť, no obetujem ti to. A vlož do tej práce srdce, aj keď si myslíš, že je to len komédia. Požehnaná komédia! Uisťujem ťa, že nejde o pretvárku, pretože pokrytci potrebujú pre svoje predstavenie publikum. Naopak, divákmi v našej komédii — dovoľ, aby som ti to zopakoval — sú Otec, Syn a Duch Svätý, Najsvätejšia Panna, svätý Jozef a všetci anjeli a svätí v nebi. Náš duchovný život neskrýva iné predstavenia než je toto: je to Kristus, ktorý je tu prítomný quasi in oculto (Porov. Jn 7, 10).

Iubilate Deo. Exsultate Deo adiutori nostro (Ž 80, 2), plesajte Bohu, ktorý nám pomáha. Ježišu, kto to nepochopí, nevie nič o láske, ani o hriechu, ani o slabosti! Ja som iba nedokonalý človek a chápem hriech, lásku i slabosť. Viete, čo to znamená byť pozdvihnutý až k Božiemu srdcu? Chápete, že človek sa môže stretnúť s Pánom, otvoriť mu svoju dušu, vyžalovať sa mu? Ja sa mu napríklad žalujem, keď k sebe povoláva mladých ľudí, ktorí by mu ešte veľa rokov mohli slúžiť a milovať ho tu na zemi: pretože tomu nerozumiem. No sú to vzlyky plné dôvery, lebo viem, že keby som opustil Božiu náruč, ihneď by som zakopol. Preto keď prijímam Božie rozhodnutia, dodávam: nech sa stane, nech sa splní, nech je pochválená a naveky zvelebená nanajvýš spravodlivá a najláskavejšia Božia vôľa nadovšetko. Amen. Amen.

To je spôsob, ktorému nás učí Evanjelium, najsvätejšie huncútstvo a zdroj účinnej apoštolskej práce. To je prameň našej lásky a nášho pokoja Božích detí, a cesta, prostredníctvom ktorej môžeme na ľudí túto lásku a pokoj prenášať. Iba tak skončia napokon naše dni v Božej láske, tým, že sme posväcovali svoju prácu a v nej hľadali skryté šťastie Božích vecí. Budeme konať so svätou bezostyšnosťou malých detí a zavrhneme prudériu — pretvárku dospelých, ktorí sa po páde alebo zlyhaní desia návratu k svojmu Otcovi.

Skončím Pánovým pozdravom z dnešného Evanjelia: pax vobis! „Pokoj vám! Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána“ (Jn 20, 19—20). Toho Pána, ktorý nás sprevádza k Otcovi.

Táto kapitola v inom jazyku