Matka Božia a Matka naša

Všetky mariánske sviatky sú významné, pretože sú príležitosťami, ktoré nám Cirkev poskytuje na to, aby sme skutkami vyjadrili našu lásku k Panne Márii. No keby som si mal zo všetkých mariánskych sviatkov vybrať len jediný, vybral by som si ten dnešný: sviatok Materstva Panny Márie.

Táto príležitosť nás privádza k uvažovaniu o základných tajomstvách našej viery: k rozjímaniu o vtelení Slova, diele všetkých troch osôb Najsvätejšej Trojice. Mária, dcéra Boha Otca, sa vtelením Pána vo svojom nepoškvrnenom tele stáva snúbenicou Boha Ducha Svätého a matkou Boha Syna.

Keď Svätá Panna vyslovila svoje slobodné „áno“ zámerom Stvoriteľa, Božie Slovo na seba vzalo ľudskú prirodzenosť: rozumnú dušu a telo utvorené v prečistom Máriinom lone. Božská a ľudská prirodzenosť sa spojili v jedinej osobe: v Ježišovi Kristovi, pravom Bohu a od tejto chvíle i pravom človeku; vo večnom jednorodenom Synovi Otca a od daného okamihu ako človeku, pravom Máriinom synovi. Preto je naša Pani Matkou vteleného Slova, druhej osoby Najsvätejšej Trojice, ktorá k sebe navždy pripojila — bez toho, žeby s ňou splynula — ľudskú prirodzenosť. Najsvätejšej Panne teda môžeme nahlas a ako najväčšiu lichôtku vravieť slová, vyjadrujúce jej nesmiernu dôstojnosť a nazývať ju Matkou Božou.

Viera kresťanského ľudu

V Božie materstvo sa verilo oddávna. Proti tým, čo ho popierali, koncil v Efeze vyhlásil, že „ ak niekto nevyznáva, že Emanuel je pravý Boh a teda Najsvätejšia Panna je Matkou Božou, pretože podľa tela splodila vtelené Slovo, nech je vyobcovaný z Cirkvi “ (Efezský koncil, kán.1, Denzinger—Schön. 252113.

Dejiny nám zachovali svedectvo o radosti kresťanov nad týmto jasným a zreteľným rozhodnutím, potvrdzujúcim to, v čo všetci verili: „ všetok ľud mesta Efez, od skorých ranných hodín až do večera úzkostlivo očakával rozhodnutie… Keď vošlo v známosť, že autor rúhačských výrokov bol porazený, všetci začali jedným hlasom chváliť Boha a prevolávať Synode na slávu, lebo padol nepriateľ viery. Potom sme vyšli z chrámu a za svitu pochodní sme sa uberali domov. Bola noc a celé mesto sa radovalo za jasu smolníc “ (Sv. Cyril Alexandrijský, Epistolae, 24 (PG 77, 138). Tak píše sv. Cyril a nemôžem poprieť, že i napriek vzdialenosti šestnástich storočí ma onen prejav zbožnosti hlboko dojíma.

Kiež dá Boh, náš Pán, aby rovnaká viera horela i v našich srdciach a z našich pier zaznieval spev vďaky, lebo totiž tým, že Najsvätejšia Trojica vyvolila Máriu za matku Kristovu — človeka, ako sme my všetci, i každého z nás zverila pod jej ochranný plášť. Je teda Matkou Božou i Matkou našou.

Máriino Božské materstvo je podstatou všetkej jej dokonalosti a všetkých výsad, ktoré ju zdobia. Práve preto bola počatá bez poškvrny a je plná milosti, je vždy panna, so svojím telom a dušou vystúpila na nebesia, bola korunovaná za Kráľovnú všetkého tvorstva, stojí nad anjelmi a svätými. Vyššie ako ona je už len Boh. „ Tým, že najsvätejšia Panna je Matkou Božou, má v istom zmysle nekonečnú dôstojnosť, pochádzajúcu z nekonečného dobra, ktorým je Boh “ (Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, I, q. 25, a. 6). Nehrozí žiadne nebezpečenstvo, že by sa v tomto zmysle mohlo nejako preháňať. Nikdy nebudeme môcť dostatočne preniknúť do hĺbky oného tajomstva a nikdy nebudeme môcť byť našej Matke dostatočne vďační za príbuzenstvo, ktoré prostredníctvom nej máme s Najsvätejšou Trojicou.

Boli sme hriešnici a Boží nepriatelia. Vykúpením sme nielen oslobodení od hriechu a zmierení s Bohom, ale stávame sa ním aj Božími deťmi a za matku dostávame tú, ktorá zrodila Slovo. Dokážeme si predstaviť väčšie plytvanie, väčšiu mieru lásky? Boh nás túžil vykúpiť a vo svojej nekonečnej múdrosti mal iste mnoho spôsobov, ako svoju Najsvätejšiu vôľu uskutočniť. No vybral si taký, ktorý rozptyľuje všetky možné pochybnosti o našej spáse a oslávení. „ Keďže prvý človek Adam sa nenarodil z muža a ženy, ale bol utvorený z hliny, tak aj posledný Adam, ktorý mal vyhojiť rany toho prvého, prijal telo utvorené v lone Panny, aby bol po telesnej stránke rovný tým, čo zhrešili “ (Sv. Bazil, Commentarius in Isaiam, 7, 201 (PG 30, 466).

Matka krásnej lásky

V epištole čítame: Ego quasi vitis fructificavi…: „ ako vinič prinášam ľúbovonné plody a z mojich kvetov vzíde skvelé a prevzácne ovocie“ (Sir 24, 23).Nech sa naše srdce i srdce všetkých kresťanov naplní touto jemnou vôňou, ktorou je úcta k našej Matke a nech nás privedie k veľkej dôvere v toho, ktorý nad nami neustále bdie.

„Ja som matka krásneho milovania, matka bázne, uznanlivosti a svätej nádeje“ (Sir 24, 24). To nám dnes pripomína Panna Mária. Dáva nám lekcie o dokonalej láske, o čistom živote, o citlivom a vášnivom srdci, aby sme sa naučili verne slúžiť Cirkvi. Nie je to len tak hocijaká láska. Je to Láska sama. Nepozná zradu, ani vypočítavosť, ani ochladenie. Je to čistá, nádherná láska, pretože vychádza z Trojjediného Boha a k nemu sa i vracia; k Bohu, ktorý je absolútna Dokonalosť, najväčšia Dobrota, zvrchovaná Veľkosť.

No hovorí sa aj o bázni. Nedokážem si predstaviť väčšiu bázeň než obavu, že sa odlúčime od Lásky. Ale Boh, náš Pán, nás nechce malomyseľných, bojazlivých, neschopných obete. Chce, aby sme boli statoční, odvážni, jemní. Bázeň, o ktorej posvätný text hovorí, nám pripomína aj iný úryvok z Písma: … „hľadala som toho, ktorého moja duša miluje. Hľadala som ho, ale nenašla“ (Pies 3, 1).

Môže sa stať, že ak človek do hĺbky nepochopí, čo to znamená milovať Boha, jeho srdce sa nechá strhnúť niečím, čo k Pánovi nevedie. A dôsledkom toho bude, že ho stratíme z dohľadu. Inokedy je to Pán, kto sa skrýva: On iste vie prečo. Pobáda nás tak, aby sme ho hľadali s väčšou horlivosťou a aby sme, keď ho nájdeme, s jasotom zvolali: „chytila som ho a nepustila viac“ (Pies 3, 4).

Evanjelium dnešnej Svätej omše nám pripomína dojímavú pasáž o Ježišovi, ktorý ostal v Jeruzaleme a tam učil v chráme. Mária a Jozef prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali (Lk 2, 44—45). Božia Matka, v úzkostiach hľadajúca syna, ktorý sa bez jej viny stratil, a zakúšajúca nesmiernu radosť, keď ho nájde, nám pomôže začať vždy odznova a napraviť to, čo bude treba, keď pre svoju slabosť alebo svoje hriechy nebudeme schopní Krista nájsť. A prežijeme veľkú radosť, keď sa s ním znovu objímeme a povieme mu, že už ho nechceme nikdy stratiť.

Mária je matkou múdrosti, lebo pri nej sa naučíme tomu, na čom skutočne záleží: a síce, že nič nemá cenu, ak nemáme Pána, že na nič nám nebudú všetky krásy sveta a všetky splnené túžby, ak v našom srdci nebude horieť plameň živej lásky a svietiť svetlo svätej nádeje, ktoré sú predchuťou nekonečnej lásky v našej definitívnej vlasti.

„U mňa je všetka milosť spravodlivej cesty životnej, u mňa je všetka nádej silného života“ (Sir 24, 25). S akou múdrosťou vložila Cirkev tieto slová do úst našej Matky, aby sme my kresťania na ne nikdy nezabudli! Ona je istota, je láska, ktorá nikdy nikoho neopúšťa, vždy otvorené útočište, ruka, ktorá hladí a utešuje.

Jeden zo starších cirkevných otcov píše, že sa máme snažiť uchovať si v mysliach a v pamäti jasné zhrnutie života Božej Matky (Porov. Sv. Ján Damascénsky, Homiliae in dormitionem B. V. Mariae, 2, 19 (PG 96, 751). Iste ste si veľakrát prehliadali nejaké lekárske, matematické alebo iné príručky. Uvádza sa v nich, aké lieky je treba okamžite podať a aké prostriedky je treba nasadiť pri naliehavej potrebe, tak, aby sa z hľadiska príslušnej vedy neurobila nijaká chyba.

Rozjímajme často v tichej a sústredenej modlitbe o všetkom, čo sme počuli o našej Matke. A aj v našom srdci sa bude pomaly tlačiť podobná príručka, ku ktorej sa budeme bez váhania utiekať, zvlášť vo chvíľach, keď nebudeme vedieť, čo si počať. Nie je to však z našej strany trochu vypočítavé? Iste, to je. No vari naše matky nevedia veľmi dobre, že my, ich deti, sme vždy trochu vypočítavé a že sa na ne často obraciame práve vtedy, keď nám už nič iné neostáva? Vedia to veľmi dobre a nevadí im to. Sú to predsa naše matky a ich nezištná láska v nás aj napriek nášmu zdanlivému sebectvu dokáže vycítiť synovskú lásku a dôveru.

Nechcem vás a ani seba presviedčať, že naša úcta k Panne Márii by sa mala obmedzovať len na naliehavé volanie v tiesni. No myslím, že by nás nemalo pokorovať, ak sa nám to niekedy stane. Matky si nevedú účty z prejavov lásky svojich detí, ani všetko úzkoprso nevážia či nepremeriavajú. Aj nepatrný prejav lásky si vychutnávajú ako med a vždy sa snažia dávať viac, ako dostávajú. Ak takto konajú dobré matky na zemi, predstavte si, čo asi môžeme očakávať od našej Matky Svätej Panny Márie.

Matka Cirkvi

Rád sa vo svojich predstavách vraciam do doby, keď Ježiš žil so svojou matkou, pričom toto obdobie zahŕňa takmer celý život nášho Pána na zemi. Vidím ho ako malé dieťa, keď sa Mária oňho stará, bozkáva ho a hrá sa s ním. Vidím ho, ako vyrastá pred milujúcim zrakom svojej matky a Jozefa, ktorý bol jeho pozemským otcom. S akou nehou a ohľaduplnosťou sa len Mária a Svätý Patriarcha starali o Ježiša v detstve, a v tichosti sa od neho ustavične mnoho učili. Ich srdcia sa vždy viac podobali na srdce Syna, človeka i Boha. Preto Mária a po nej i Jozef tak ako nikto iný vedia, čo cítilo Kristovo Srdce, a oni dvaja sú i najlepšou cestou — povedal by som dokonca, že jedinou — ako prísť k Spasiteľovi.

„ Nech je v každom z vás, píše sv. Ambróz, Máriino srdce, aby ste chválili Pána, nech je v každom z vás Máriini duch, aby ste sa v Pánovi radovali. “ Tento cirkevný otec pridáva ešte niekoľko úvah, ktoré sa na prvý pohľad hádam zdajú byť aj opovážlivé, no ktoré majú pre kresťanský život jasný duchovný význam. „ Telesne je Kristova matka jediná, vierou je Kristus plodom nás všetkých “ (Sv. Ambróz, Expositio Evangelii secundum Lucam, 2, 26 (PL 15, 1561).

Ak sa budeme snažiť byť ako Mária, ak budeme napodobňovať jej cnosti, dosiahneme, že Kristus sa svojou milosťou zrodí v dušiach ľudí, ktorí sa s ním pôsobením Ducha Svätého snažia identifikovať. Keď sa budeme usilovať byť ako Mária, dosiahneme istým spôsobom účasť na jej duchovnom materstve. V tichosti ako Naša Pani, takmer bez slov, bez toho, žeby si to niekto všimol, poctivým a pravdivým svedectvom kresťanského života, a veľkorysým neprestajným opakovaním fiat, ktoré sa ako niečo dôverné trvalo obnovuje medzi nami a Bohom.

Jeden dobrý kresťan, veľmi milujúci našu Paniu — avšak bez rozsiahlejšieho teologického vzdelania — mi porozprával historku, ktorú vám teraz poviem, pretože aj napriek všetkej naivite má na málo vzdelaného človeka istú logiku.

Už by som sa potreboval, vravel mi, o tom s niekým porozprávať. Som veľmi smutný z niektorých vecí, ktoré sa dejú v dnešných dňoch. Počas prípravy terajšieho koncilu a v jeho priebehu bolo navrhované zaradiť do programu aj tému Panny Márie. Iba tak — tému! Vari sa takto vyjadrujú deti? Toto má byť viera, ktorú veriaci vždy vyznávali? Odkedy je láska k Panne Márii nejakou témou, o vhodnosti ktorej sa povoľuje zahájiť dišputa?

Ak je niečo nezlučiteľné s láskou, tak je to malichernosť. Nevadí mi vyjadriť sa jasne — pokračoval — keby som tak neurobil, pripadalo by mi to ako urážka našej Svätej Matky. Diskutovalo sa o tom, či je vhodné alebo nie nazývať Máriu Matkou Cirkvi. Nechcem zachádzať do prílišných podrobností, no nebude snáď Matka Božia a teda aj Matka všetkých kresťanov i Matkou Cirkvi, ktorá je združením všetkých tých, čo prijali krst a znovu sa narodili v Kristovi, Máriinom synovi?

Nechápem, pokračoval, kde sa berie tá malichernosť vymedzovať chvále Našej Panej nejaký titul! Aká odlišná je viera Cirkvi! Téma Panny Márie. Či azda predkladajú deti svojej mame tému lásky? Jednoducho ju milujú a hotovo. A keď sú to dobré deti, milujú ju veľmi. O téme, alebo o nejakej štruktúre hovoria cudzí, tí, čo chladne študujú nejaký prípad a potom sa o ňom vyjadria. Až potiaľto úprimný a zbožný, no nespravodlivý povzdych tej prostej a oddanej duše.

A my naďalej v tichej modlitbe pokračujme v rozjímaní o tajomstve Máriinho božského Materstva, v hĺbke srdca vraviac: Panna a Bohorodička, ten, ktorého nemôže obsiahnuť celý svet, sa uzavrel v tvojom lone a stal sa človekom… (Aleluja zo Sv. omše na sviatok Materstva Panny Márie).

Vypočujte si, čo recitujeme v dnešnej liturgii: Blahoslavené lono Panny Márie, ktoré nosilo syna večného Otca (Antifóna ad Communionem zo spoločných textov o Panne Márii). Je to zvolanie staré i nové, práve tak ľudské ako i božské. Je to ako keby sme Pánovi vraveli — ako býva zvykom, keď chvália nejakého človeka: šťastná to matka, ktorá ťa priviedla na svet!

Učiteľka viery, nádeje a lásky

„ Mária svojou láskou spolupracovala na tom, aby sa v Cirkvi stále rodili veriaci, údy onej Hlavy, ktorá je podľa tela pravou matkou “ (Sv. Augustín, De Sancta Virginitate, 6 (PL 40, 399). Ako pravá matka nás poučuje a jej lekcie, ako lekcie naozajstnej matky nikdy nie sú hlučné. Je treba mať určitú jemnosť v srdci a bystrosť ducha, aby sme porozumeli tomu, čo nám viac svojimi skutkami ako slovami chce ukázať.

Je učiteľkou viery. „Blahoslavená je tá, ktorá uverila“ (Lk 1, 45). Tak zdraví svoju sesternicu Alžbeta, keď ju naša Pani prichádza navštíviť do hôr. Veľký bol i akt viery, keď Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38). Pri narodení svojho Syna kontempluje veľké Božie diela na zemi: objavuje sa zbor anjelov a prichádzajú pastieri, rovnako ako aj mocní tohto sveta, aby sa poklonili dieťaťu. Svätá rodina však musí utekať do Egypta, keď chce uniknúť zločinnému Herodesovmu zámeru. Nastáva život v tichu a skrytosti: tridsať dlhých rokov obyčajného a jednoduchého života, ako jedna z mnohých domácností malej galilejskej dedinky.

Evanjelium nám v skratke uľahčuje cestu k pochopeniu príkladu našej Matky: „Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2, 19). Snažme sa aj my byť ako ona, v dôvernom dialógu zhovárajúc sa s Pánom o všetkom, čo sa s nami deje, dokonca aj o tých najbanálnejších veciach. Nezabúdajme, že ich musíme všetky zvážiť, zhodnotiť a pozrieť sa na ne očami viery, aby sme v nich objavili Božiu vôľu.

Ak je naša viera slabá, utiekajme sa k Márii. Sv. Ján rozpráva, že vďaka zázraku v Káne, ktorý Kristus učinil na prosbu svojej Matky, jeho učeníci v neho uverili (Jn 2, 11). Naša Matka sa ustavične u svojho Syna prihovára, aby nás vyslyšal a ukázal sa nám takým spôsobom, že budeme môcť vyznať: Ty si Syn Boží.

Mária je učiteľkou nádeje. Vyhlasuje: blahoslaviť ma budú všetky pokolenia (Lk 1, 48). Z ľudského hľadiska povedané, o čo sa opierala jej nádej? Kým bola pre vtedajších mužov a ženy? Veľké hrdinky Starého zákona — Judit, Ester, Debora — dosiahli už tu na zemi ľudskú slávu, boli oslavované a velebené ľudom. Máriiným trónom — rovnako ako trónom jej Syna — je kríž. Počas zvyšku jej života, až pokým nebola s telom a dušou vzatá do neba, na nás pôsobí práve jej mlčanlivá prítomnosť. Svätý Lukáš, ktorý ju dobre poznal, poznamenáva, že modliac sa zostávala v blízkosti prvých učeníkov. Tak končí svoje pozemské dni tá, ktorá mala byť až na veky vekov chválená všetkým tvorstvom.

Ako sa len líši Máriina nádej od našej netrpezlivosti! Často od Boha chceme, aby nám ihneď odplatil akékoľvek nepatrné dobro, ktoré sme vykonali. Akonáhle sa objaví prvá ťažkosť, už sa aj sťažujeme. Veľakrát bývame neschopní akéhokoľvek vytrvalého úsilia, či čo i len udržania si nádeje. Lebo nám chýba viera: „A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“ (Lk 1,45).

Mária je učiteľkou lásky. Spomeňte si na scénu uvedenia Ježiša do chrámu. Starec Simeon Márii, jeho matke, povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, — a tvoju vlastnú dušu prenikne meč —, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“ (Lk 2, 34—35). Mária má nesmiernu lásku k ľuďom, a tak sa na nej naplní Kristovo uistenie: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13).

Právom nazývali Rímski veľkňazi Máriu Spoluvykupiteľkou: „ Tak spolu so svojím trpiacim a umierajúcim synom trpela i ona a takmer zomrela. Pre spásu ľudí sa zriekla materského práva na svojho Syna a obetovala ho ako bolo v jej moci, aby zmiernila Božiu spravodlivosť, takže sa môže plným právom povedať, že spolu s Kristom vykúpila ľudstvo “ (Benedikt XV., List Inter sodalicia, 22. 3. 1918, AAS 101919, 182). Vďaka tomu lepšie pochopíme výjav z utrpenia nášho Pána, o ktorom môžeme rozjímať donekonečna: stabat autem iuxta crucem Iesu mater eius (Jn 19, 25), pri Ježišovom kríži stála jeho Matka.

Určite ste spozorovali, ako sa niektoré matky, vedené oprávnenou hrdosťou hlásia ku svojim deťom, keď tieto víťazia a keď sa im dostáva verejného uznania. Iné naopak i v týchto okamihoch zostávajú v pozadí, milujú v tichosti. Taká bola aj Mária a Ježiš to dobre vedel.

A tak teraz, v pohoršujúcej obeti na kríži stojí Mária pri ňom a s bolesťou počúva tých, čo šli okolo… a rúhali sa mu: potriasali hlavami a vraveli: „Ty, čo zboríš chrám a za tri dni ho znova postavíš, zachráň sám seba! Ak si Boží Syn, zostúp z kríža!“ (Mt 27, 39—40). Naša Pani počula i slová svojho Syna: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 46). a spájala sa s jeho bolesťou. Čo mohla robiť ona? Spojiť sa s vykupiteľskou láskou Syna a ponúknuť Otcovi nesmiernu bolesť, ktorá ako ostrý meč prenikla jej čisté srdce.

A Ježiš sa opäť cíti povzbudený mlčanlivou a láskyplnou prítomnosťou svojej Matky. Mária nenarieka nahlas, nepobehuje sem a tam. Stabat: Stojí, pri svojom Synovi. Vtedy sa na ňu Ježiš pozrie a následne sa zahľadí na Jána. A zvolá: „Žena, hľa, tvoj syn! Potom povedal učeníkovi: ‚Hľa, tvoja matka!‘“ (Jn 19, 26—27). V Jánovi zveruje Kristus svojej Matke všetkých ľudí a osobitne svojich učeníkov, tých, ktorí v neho mali uveriť.

Felix culpa (Veľkonočná vigília, Praeconium), spieva Cirkev, šťastná to vina, kvôli ktorej prišiel tak vznešený Vykupiteľ. Šťastná to vina, môžeme dodať aj my, ktorá nám dala za matku Svätú Máriu. Už sme v bezpečí, už nás nič nemusí znepokojovať: lebo Naša Pani, korunovaná za Kráľovnú neba i zeme, je všemocnou orodovníčkou u Boha. Ježiš predsa nemôže Márii nič odoprieť — a ani nám, deťom tej istej Matky.

Naša Matka

Deti, a zvlášť tie malé, sa obvykle pýtajú, čo pre nich ich rodičia musia urobiť a naopak zabúdajú na povinnosti synovskej úcty. Obvykle sme deti veľmi vypočítavé, hoci také správanie — už sme sa o tom zmienili — ako sa zdá, matkám príliš nevadí, pretože majú vo svojom srdci dosť lásky a milujú tým najlepším spôsobom: láskou, ktorá sa dáva bez toho, aby čokoľvek očakávala späť.

Tak je to aj s Máriou. No dnes, na sviatok jej Božieho Materstva by sme sa mali snažiť o pozornejší pohľad. Ak sa nám ho podarí dosiahnuť, mal by nás bolieť každý nedostatok ohľaduplnosti voči tejto dobrej Matke. Pýtam sa vás a pýtam sa aj sám seba: ako si ju ctíme?

Vráťme sa opäť ku každodennému životu, ku vzťahu k našim matkám na zemi. Čo si zo všetkého najviac prajú od svojich detí, tela zo svojho tela a krvi zo svojej krvi? Ich najväčšou túžbou je mať ich nablízku. Keď deti vyrastú a už nie je možné, aby boli stále pri nich, netrpezlivo čakajú na správy a dojíma ich všetko, čo sa s nimi deje: od ľahkého prechladnutia až po tie najdôležitejšie udalosti.

Pre našu Matku Máriu nikdy neprestaneme byť malými deťmi, pretože ona otvára cestu do nebeského kráľovstva, ktoré bude dané tým, čo sú ako deti (Porov. Mt 19, 14). Od našej Panej by sme sa nemali nikdy vzdialiť. Ako ju teda budeme uctievať? Tým, že sa k nej budeme utiekať, hovoriť s ňou, prejavovať jej svoju lásku, rozvažovať v srdci o jej živote na zemi, rozprávať jej o svojich zápasoch, úspechoch i prehrách.

Objavíme tak — ako by sme ich odriekali prvýkrát — zmysel mariánskych modlitieb, ktoré sa Cirkev oddávna modlí. Čím sú Zdravas Mária a Anjel Pána, aknie vrúcnou chválou Božieho Materstva? Alebo modlitba Svätého ruženca, nádherný prejav oddanosti, ktorý nikdy neprestanem odporúčať všetkým kresťanom a pri ktorom prechádzajú cez našu hlavu a srdce tajomstvá obdivuhodného Máriinho počínania — a zároveň i základné tajomstvá našej viery.

V liturgickom roku slávime sériu sviatkov zasvätených úcte k Panne Márii. Základom mariánskeho kultu je Božie Materstvo Našej Panej, pôvod plnosti všetkých prirodzených i nadprirodzených darov, ktorými ju ozdobila Najsvätejšia Trojica. Málo kresťanskej formácie a veľmi málo synovskej lásky by prejavil človek, obávajúci sa, že úcta k Najsvätejšej Panne by mohla niečo ubrať úcte patriacej Bohu. Naša Matka, vzor pokory, spievala: „Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja“ (Lk 1, 48—50).

Nešetrime počas sviatkov Našej Panej prejavmi lásky, pozdvihujme k nej častejšie svoje srdce a prosme ju o to, čo potrebujeme, ďakujme jej za neustálu materinskú starostlivosť, zverujme jej osoby, ktoré si vážime. Keď budeme ako deti, stane sa každý deň vhodnou príležitosťou na prejavenie lásky Márii, rovnako ako je každý deň takou príležitosťou pre tých, čo sa majú naozaj radi.

Možno si niekto z vás teraz pomyslí, že bežný deň, obvyklé príchody a odchody nášho života nám veľmi nepomôžu udržať si srdce v blízkosti stvorenia tak čistého, akým je Panna Mária. Bol by som rád, keby ste sa trochu zamysleli. Čo je tým, čo vždy neprestajne hľadáme, hoc aj nevedomky, vo všetkom, čo konáme? Keď nás vedie láska k Bohu a pracujeme so správnym úmyslom, hľadáme to, čo je dobré, to, čo je čisté, to, čo prináša pokoj svedomiu a šťastie srdcu. Že sa pritom dopúšťame chýb? Iste, no uznať tieto chyby znamená s väčšou jasnosťou vidieť, že naším cieľom je nepominuteľné, hlboké a pokojné ľudské i nadprirodzené šťastie.

Jeden človek už tu na zemi toto šťastie dosiahol: naša Najsvätejšia Matka, Mária, ktorá je majstrovským Božím dielom. Žije a ochraňuje nás, je s Otcom, Synom a Duchom Svätým, so svojím telom i dušou. Tá istá, ktorá sa narodila v Palestíne, ktorá sa od detstva odovzdala Pánovi, ktorá prijala posolstvo od archanjela Gabriela a porodila nášho Spasiteľa, tá istá, ktorá pri ňom stála pod krížom.

V nej sú naplno uskutočnené všetky ideály. Nesmieme sa však domnievať, že jej veľkosť a vznešenosť ju robia pre nás nedosiahnuteľnou a vzdialenou. Ona je plná milosti, všetkej dokonalosti a je Matkou. Svojou mocou nám od Boha vymôže všetko, o čo ju budeme žiadať; ako matka nám to predsa túži dať. A tiež ako matka rozumie našim slabostiam a má pre ne pochopenie, povzbudzuje nás a ospravedlňuje, uľahčuje nám cestu a vždy má po ruke liek, hoci by sa zdalo, že nám už nič nepomôže.

Akým tempom by v nás rástli nadprirodzené cnosti, keby sme sa skutočne dokázali obracať na našu Matku Máriu! Len jej počas dňa smelo, srdcom i bez slov opakujme krátke strelné modlitby. Kresťanská zbožnosť zozbierala mnoho takých vrúcnych chvál, v Litániách sprevádzajúcich Svätý ruženec. No každý môže podľa ľubovôle pridať ďalšie a vravieť Márii to, čo by sme sa z inak posvätného rešpektu, ktorý ona dobre chápe a schvaľuje, neodvážili vysloviť nahlas.

Nakoniec ti poradím, aby si si vytvoril svoju osobnú skúsenosť s Máriinou materinskou láskou, pokiaľ si tak ešte neurobil. Nestačí iba vedieť, že je Matkou, je treba tak o nej uvažovať i hovoriť. Ona je tvojou Matkou a ty si jej dieťaťom — a miluje ťa tak, akoby si bol na svete jej jediným. Podľa toho sa k nej aj správaj: hovor jej všetko, čo sa ti prihodilo, cti si ju, maj ju rád. Nikto to za teba neurobí tak dobre ako ty sám.

Ubezpečujem ťa, že keď sa tou cestou vydáš, veľmi skoro objavíš celú Kristovu lásku a budeš vtiahnutý do nevysloviteľného života Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha Svätého. Dostaneš silu statočne a do konca plniť Božiu vôľu a prenikne ťa túžba slúžiť všetkým ľuďom. Staneš sa kresťanom, akým si zavše sníval, že budeš: bohatým na skutky lásky a spravodlivosti, radostným a silným, chápavým k ostatným a náročným na seba.

Práve takáto a nie iná je povaha našej viery. Utiekajme sa k Svätej Márii; ona nás bude sprevádzať svojím istým a vytrvalým krokom.

Táto kapitola v inom jazyku