Život modlitby

Vždy keď vo svojom srdci túžime po polepšení, keď ešte veľkorysejšie túžime odpovedať na volanie nášho Pána a hľadáme nejaký návod, keď hľadáme Severku pre našu kresťanskú existenciu, Duch Svätý nám slovami Evanjelia pripomína: „je treba sa stále modliť a neochabovať“ (Lk 18, 1). Modlitba je základom všetkého nadprirodzeného života; s modlitbou sme všemohúci, a ak by sme tento prostriedok zanedbali, nedosiahli by sme nič.

Rád by som, keby sme sa počas dnešnej chvíle modlitby presvedčili o definitívnej potrebe byť kontemplatívnymi dušami; na ulici, v práci, po celý deň v neprerušovanom dialógu s naším Bohom. Ak chceme verne nasledovať Majstra, potom je to jediná cesta.

Upriamme svoj zrak na Ježiša Krista, náš vzor, zrkadlo, do ktorého by sme sa mali pozerať. Ako sa správa — i navonok — pri veľkých príležitostiach? Čo nám o ňom vraví sväté Evanjelium? Mňa veľmi dojíma to, ako sa pred veľkými zázrakmi utieka k Otcovi, jeho príklad, keď na štyridsať dní a štyridsať nocí odchádza na púšť, aby sa tam pred začiatkom svojho verejného pôsobenia modlil (Porov. Mt 4, 2).

Je veľmi dôležité — odpusťte mi, že na tom stále trvám — sledovať Mesiášove kroky, pretože On prišiel, aby nám ukázal cestu k Otcovi. S ním objavíme, ako dať nadprirodzený zmysel i tým zdanlivo najmenej dôležitým veciam, s ním sa naučíme prežívať každý okamih z perspektívy večnosti a hlbšie pochopíme, ako veľmi stvorenie potrebuje oné chvíle intímneho rozhovoru s Bohom: ako veľmi ho potrebuje spoznávať, vzývať, chváliť, vášnivo mu vzdávať vďaku, počúvať ho, alebo len jednoducho byť v jeho prítomnosti.

Už pred mnohými rokmi som pri úvahách nad konaním nášho Pána prišiel k záveru, že každý apoštolát je akýmsi prebytkom vnútorného života. Preto sa mi aj zdá byť taká prirodzená a zároveň nadprirodzená pasáž z Evanjelia, kde sa opisuje, ako sa Kristus definitívne rozhodol zvoliť si prvých dvanástich učeníkov. Svätý Lukáš rozpráva, že predtým strávil celú noc v modlitbe s Bohom (Lk 6, 12). A pozrite sa na neho, keď sa v Betánii pripravuje na vzkriesenie Lazára. Potom, čo zaplakal nad svojím priateľom, pozdvihol oči k nebu a zvolal: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul“ (Jn 11, 41). Dal nám tak jasný príklad: ak chceme pomáhať druhým, ak sa ich úprimne snažíme viesť k tomu, aby objavili skutočný zmysel svojho života na zemi, potom je nevyhnutné, aby sme všetko postavili na modlitbe.

V Písme je toľko výjavov, v ktorých Kristus hovorí so svojím Otcom, že je nemysliteľné pristaviť sa pri všetkých. No určite nemôžeme vynechať intenzívne hodiny predchádzajúce jeho utrpeniu a smrti, keď sa pripravuje dovŕšiť obeť, ktorá nám prinavráti Božiu lásku. V intimite Večeradla sa jeho srdce rozlieva láskou, prosiac sa obracia k Otcovi, oznamuje príchod Ducha Svätého, povzbudzuje svojich priateľov k vrúcnej láske a viere.

Rozhorlené Vykupiteľovo sústredenie pokračuje v Getsemanskej záhrade, keď tuší, že utrpenie sa už blíži, že už sa blíži ponižovanie, bolesti a tvrdý kríž, na ktorý sa vešajú zločinci a po ktorom tak veľmi túžil. „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich!“ No vzápätí: „No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ (Lk 22, 42). Neskôr, pribitý na drevo kríža, všetkými opustený, s rukami rozpätými v geste večného veľkňaza, pokračuje v rozhovore so svojím Otcom: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23, 46).

Pohliadnime teraz na jeho blahoslavenú Matku, ktorá je aj Matkou našou. Na Kalvárii, pod krížom sa modlí. Jej postoj nie je ničím novým, konala tak vždy, zatiaľ čo si robila svoju prácu a starala sa o domácnosť. Popritom ako sa zaujímala o pozemské záležitosti, bola neustále v Božej prítomnosti. Kristus, perfectus Deus, perfectus homo (Vyznanie viery Quicumque) chcel, aby aj jeho Matka, najdokonalejšie zo všetkých stvorení, milosti plná, nás utvrdzovala v úsilí neprestajne pozdvihovať náš pohľad k Bohu. Spomeňte si na zvestovanie: archanjel zostúpil na zem, aby Márii oznámil Božie posolstvo — že sa stane Božou Matkou — a našiel ju sústredenú v modlitbe. Mária je úplne pohrúžená v Pánovi, keď ju Gabriel zdraví: „‚Zdravas‘, milosti plná, Pán s tebou“ (Lk 1, 28). Niekoľko dní nato prepuká v radostný Magnifikat — mariánsky hymnus, ktorý nám dal Duch Svätý prostredníctvom verného sv. Lukáša a ktorý je plodom jej každodenného rozhovoru s Bohom.

Naša Matka Mária dlho zvykla uvažovať nad slovami svätých starozákonných mužov a žien očakávajúcich Spasiteľa a nad udalosťami z ich života. Obdivovala to množstvo zázrakov a nesmierne Božie milosrdenstvo voči jeho často tak nevďačnému ľudu. Keď si plne uvedomila tú neustále sa obnovujúcu nehu nebies, z jej nepoškvrneného srdca vytryskol príval citu: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice“ (Lk 1, 46—48). Od tejto dobrej Matky sa učili jej deti, prví kresťania, a takisto i my sa môžeme a máme od nej učiť.

V Skutkoch apoštolov je zaznamenaný výjav, ktorý sa mi veľmi páči, pretože nám ukazuje jasný a vždy aktuálny príklad: „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2, 42). V rozprávaní o živote prvých Kristových nasledovníkov sa dôrazne poznamenáva: „Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách …“ (Sk 1, 14).A keď uväznia Petra, lebo odvážne hlásal pravdu, rozhodnú sa, že sa budú modliť: „Ale Cirkev sa bez prestania modlila k Bohu za neho“ (Sk 12, 5).

Modlitba vtedy bola, rovnako ako dnes, jedinou zbraňou, najmocnejším prostriedkom, ako zvíťaziť v zápasoch vnútorného boja. „Trpí niekto z vás? Nech sa modlí“ (Jak 5, 13). A sv. Pavol zhrňuje: „Bez prestania sa modlite“ (1 Sol 5, 17), nikdy neprestaňte prosiť.

Ako sa modliť

Ako sa máme modliť? Odvažujem sa tvrdiť, a nebojím sa, že by som sa zmýlil, že existuje mnoho, nekonečne mnoho spôsobov, ako sa modliť. No ja by som si pre vás prial skutočnú modlitbu Božích detí, a nie len slovné cvičenia pokrytcov, ktorí by si mali vypočuť Ježišove slová: „Nie každý, kto mi hovorí: ‚Pane, Pane,‘ vojde do nebeského kráľovstva“ (Mt 7, 21). Tí, čo jednajú z pokrytectva, možno dosiahnu „ zvuk modlitby — píše sv. Augustín — ale nie jej hlas, pretože v nej chýba život “ (Sv. Augustín, Enarrationes in Psalmos, 139, 10 (PL 37, 1809) a snaha plniť vôľu Otca. Nech je naše volanie „Pane“ spojené s účinnou túžbou uskutočňovať vnútorné podnety, ktoré v našej duši vzbudzuje Duch Svätý.

Usilujme sa o to, aby na našej strane nebol ani tieň dvojakosti. Prvým predpokladom na vykynoženie zla, ktoré Pán tak tvrdo odsudzuje, je snaha vypestovať si jasný, stály a trvalý odpor k hriechu. Mali by sme tiež veľmi silno a úprimne — rozumom i srdcom — pociťovať hrôzu zo smrteľného hriechu. No zároveň by však mal byť v našej duši hlboko zakorenený odpor k akémukoľvek ľahkému hriechu, k akýmkoľvek kompromisom, ktoré nás síce nezbavujú Božej milosti, no oslabujú cesty, ktorými k nám prichádza.

O modlitbe hovorím neustále a s Božou pomocou o nej budem hovoriť i naďalej. Asi okolo roku 1930, keď sa pri mne ako mladom kňazovi zhromažďovali ľudia zo všetkých spoločenských vrstiev — vysokoškoláci, robotníci, zdraví i chorí, bohatí aj chudobní, kňazi i laici — snažiaci sa nasledovať Pána z väčšej blízkosti, vždy som im radil: modlite sa. A keď mi dakto namietol: veď ani neviem, ako začať, odporučil som mu, aby vstúpil do Pánovej prítomnosti a zveril sa mu so svojimi pochybnosťami, ťažkosťami a dokonca i s touto sťažnosťou: Pane, veď ja ani neviem, ako mám začať. Často stačila táto pokorná, dôverná prosba, a vzťah ku Kristovi sa začal upevňovať; začal sa pravidelný kontakt medzi ním a týmto človekom.

Od tej doby uplynulo veľa rokov, no lepší recept som doposiaľ nenašiel. Ak sa necítiš byť pripraveným, obráť sa na Ježiša tak, ako sa naňho obracali jeho učeníci: „Pane, nauč nás modliť sa!“ (Lk 11, 1). A zakúsiš ako Duch Svätý „prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi“ (Rim 8, 26), ktoré sa nedajú vypovedať, pretože neexistujú žiadne vhodné výrazy, čo by dokázali popísať ich hĺbku.

Akú dôveru by v nás len malo vyvolávať Božie slovo! Nevynašiel som nič nového, keď som za ten čas svojej kňazskej služby túto radu neustále opakoval. Je z Písma svätého, tam som si ju osvojil: Pane, veď ja s tebou vôbec neviem komunikovať! Pane, nauč nás modliť sa! A ihneď prichádza láskyplne na pomoc svetlo, oheň a mocné vanutie Ducha Svätého, ktorý je tým, kto zapaľuje plamene a robí ich schopnými roznietiť veľké ohne lásky.

Modlitba je rozhovor

Dostali sme sa teda na cestu modlitby. Ako pokračovať? Nevšimli ste si, ako toľkí muži i ženy pri modlitbe vyzerajú, akoby sa rozprávali sami so sebou a s úľubou sa pritom počúvali? Je to akýsi neustály tok slov, nekonečný a nástojčivý monológ opakujúci problémy, ktoré ich trápia, bez toho, žeby sa ich snažili vyriešiť, hnaní chorobnou túžbou, aby ich niekto ľutoval alebo obdivoval. Zdá sa, že o nič viac sa ani neusilujú.

Ak chceme naozaj uľahčiť svojmu srdcu a sme pritom úprimní a otvorení, budeme hľadať radu u ľudí, ktorí nás milujú a ktorí nás pochopia: porozprávame sa s otcom, s matkou, s manželkou či manželom, s bratom, s priateľom. Je to rozhovor, hoci často nechceme ani tak počúvať, ako sa vyrozprávať a povedať, čo sa nám prihodilo. Začnime sa takto správať aj k Bohu, súc si istí, že nás vypočuje a odpovie nám. Budeme ho počúvať a svoje svedomie otvoríme pokornému rozhovoru, aby sme sa mu s dôverou zverili so všetkým, čo máme v hlave a na srdci: so svojimi radosťami, starosťami, nádejami, svojou nespokojnosťou, úspechmi, neúspechmi, a tak až po tie najmenšie detaily nášho dňa. Lebo predsa vieme, že nášho nebeského Otca zaujíma všetko, čo sa nás týka.

Prekonajte lenivosť, akonáhle si ju uvedomíte, a takisto falošný argument, že modlitba môže počkať. Neodkladajme nikdy tento prameň milosti na zajtra. Teraz je vhodný čas. Boh, ktorý nás po celý deň láskyplne pozoruje, vedie aj našu modlitbu. A všetci, ty i ja, mali by sme mu dôverovať tak, ako sa dôveruje bratovi, priateľovi, ako sa dôveruje otcovi. Povedz mu — aspoň ja mu tak hovorievam — že On je zvrchovaná Veľkosť, nesmierna Dobrota, nekonečné Milosrdenstvo. A dodaj: preto ťa chcem milovať, aj napriek svojmu hrubému správaniu a rukám pošpineným a poničeným prachom neschodných ciest tejto zeme.

Ani si to nebudeme uvedomovať a pôjdeme vpred božími krokmi, pevnými a energickými; budeme pociťovať dôvernú istotu, že s Pánom je príjemná aj bolesť, aj obeta, aj utrpenie. Akou posilou je pre Božie dieťa vedomie, že je nablízku svojmu Otcovi! A preto, nech sa deje čokoľvek, s tebou som si istý, Pán môj a Otec môj, lebo ty si moja skala a moja pevnosť (Porov. 2 Kr 22, 2).

Mnohým je to všetko dozaista dobre známe, pre niekoho nové, no pre všetkých veľmi náročné. Ale ja, dokiaľ budem nažive, nikdy neprestanem kázať o tom, že je prvoradou a nevyhnutnou potrebou byť dušou modlitby; vždy, v každej situácii a za každých, i tých najpohnutejších okolností, pretože Boh, ten nás neopúšťa nikdy. Nie je vôbec kresťanským postojom myslieť na priateľstvo s Bohom len ako na posledný prostriedok. Či sa nám snáď zdá normálne ignorovať ľudí, ktorých máme radi, alebo nimi opovrhovať? Určite nie. K tým, ktorých milujeme, predsa neustále zalietajú naše slová, túžby a želania, naše myšlienky: máme ich akoby ustavične prítomných. Správajme sa teda rovnako aj k Bohu.

Ak budeme takto hľadať Pána, celý náš deň sa premení na jediný úprimný a dôverný rozhovor s ním. Napísal a povedal som to síce už tisíckrát, no nevadí mi opakovať sa, lebo náš Pán nám svojím príkladom dáva najavo, že takéto počínanie je to pravé: neustála modlitba, od rána až do noci a potom znovu až do rána. Keď všetko ide ľahko: vďaka ti, Pane! Keď prídu ťažké chvíle: Pane, neopúšťaj ma! A Boh, tichý a pokorný srdcom (Mt 11, 29), nezabudne na naše prosby, ani k nim nezostane ľahostajný, lebo to bol on, ktorý povedal: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“ (Lk 11, 9).

Snažme sa preto nikdy nestratiť nadprirodzený pohľad, vidiac za každou udalosťou Boha: v tom príjemnom aj v tom nepríjemnom, v radosti… i v zármutku nad smrťou milovaného človeka. Najprv, rozhovor s tvojím Bohom Otcom, hľadajúc Pána v strede svojej duše. Nie je to niečo, čo by sa dalo považovať za maličkosť, za niečo bezvýznamného: je to jasný prejav hlbokého vnútorného života a skutočného dialógu lásky. Zvyk, ktorý nám nespôsobí žiadnu duševnú deformáciu, pretože pre kresťana by to malo byť niečo tak samozrejmého, ako je tlkot srdca.

Ústne modlitby a modlitba vnútorná

Na kostru kresťanskej viery sa ako šperky navliekajú ústne modlitby. Sú to Božie výroky: Otče náš…, Zdravas Mária…, Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému… A veniec modlitieb, ktorými chválime Boha a Našu Matku vo svätom ruženci, a toľko ďalších pozdravov plných zbožnosti, aké sa naši bratia modlili od samého počiatku kresťanstva.

Svätý Augustín v komentári k veršu 85. žalmu — zmiluj sa, Pane, nado mnou, veď k tebe volám deň čo deň — píše: „ výrazom deň čo deň sa rozumie po celý čas, bez prestania… Jediný človek preto dosiahne až na koniec sveta, lebo tak volajú rovnaké Kristove údy, niektorí už odpočívajú v Kristovi, iní ho práve vzývajú a ďalší sa budú modliť, keď my budeme už mŕtvi, a po nich budú nasledovať zase ďalší “ (Sv. Augustín, Enarrationes in Psalmos 85, 5 (PL 37, 1085). Nedojíma vás možnosť po veky vekov chváliť Stvoriteľa? Aký veľký je človek, keď si uvedomí, že je milovaným Božím tvorom a utieka sa k Nemu tota die, v každom okamihu svojho pozemského putovania!

Nech v priebehu nášho dňa nechýbajú chvíle venované iba Bohu, chvíle, v ktorých k nemu pozdvihujeme svoje myšlienky. Ani nemusíme mať na perách žiadne slová, pretože tie spievajú v našom srdci. Ak je to možné, venujme tejto norme zbožnosti dostačujúci čas, najlepšie v pevne stanovenú hodinu. Pri Svätostánku, sprevádzajúc toho, ktorý tam z lásky zostáva. Keby nebola iná možnosť, obráťme sa na Boha kdekoľvek, pretože On je neopísateľným spôsobom prítomný v našej duši v stave milosti. No poradil by som ti, aby si do oratória zašiel vždy, keď budeš môcť: snažím sa nenazývať ho kaplnkou, nech sa jasnejšie vyzdvihne skutočnosť, že to nie je iba miesto na oficiálne ceremónie; ale miesto, kde môžeme s dôverou a v sústredení pozdvihnúť myseľ k nebu, s presvedčením, že Ježiš Kristus nás vidí, že nás počuje, že nás očakáva a díva sa na nás zo Svätostánku, kde je skutočne prítomný, ukrytý pod sviatostným spôsobom.

Každý z vás, ak bude chcieť, si môže nájsť vlastný spôsob rozhovoru s Bohom. Nerád rozprávam o metódach alebo návodoch, pretože nikdy som nechcel nikoho šnurovať; naopak, snažil som sa všetkých povzbudiť, aby sa nebáli priblížiť k Pánovi, rešpektujúc každého, aký je, s jeho vlastnými charakteristickými vlastnosťami. Proste Pána, aby sme nechali celý náš život preniknúť jeho plánmi a prijali ich nielen svojím rozumom, no predovšetkým v hĺbke srdca a celým vonkajším správaním. Uisťujem vás, že tak si ušetríte veľkú časť mrzutostí a trápení spôsobených egoizmom a budete sa cítiť plní síl šíriť dobro vo svojom okolí. Koľko len zmizne protivenstiev, keď sa vnútorne postavíme do blízkosti svojho Boha, ktorý nikdy neopúšťa. A opäť sa v rôznych odtieňoch obnovuje Ježišova láska k učeníkom, k chorým a ochrnutým, a on sa pýta: Čo ti je? Vieš, mám… A v tom okamihu prichádza svetlo, alebo aspoň zmierenie a pokoj.

Keď ťa pozývam k dôvernému rozhovoru s Pánom, mám na mysli zvlášť tvoje osobné ťažkosti, pretože väčšina prekážok nášho šťastia pochádza z viac či menej skrytej pýchy. Považujeme sa za výnimočných, pripisujeme si vynikajúce kvality, a keď nás ostatní za takých nemajú, cítime sa pokorení. Je to dobrá príležitosť utiekať sa k modlitbe a snažiť sa o nápravu, s istotou, že nikdy nie je neskoro na to, aby sme zmenili kurz. No je vhodné začať s touto zmenou čo najskôr.

V modlitbe sa pýcha s pomocou milosti môže zmeniť na pokoru a z duše vytryskne pravá radosť — dokonca už vtedy, keď ešte cítime na krídlach blato — pomaly schnúce blato úbohej ľudskej biedy. Potom však s pomocou umŕtvovania blato opadne a my budeme môcť vzlietnuť veľmi vysoko, lebo nám príde na pomoc priaznivý vietor Božieho milosrdenstva.

Všimnite si, že Pán nás po ľudskej i nadprirodzenej stránke túži viesť obrovskými krokmi, ktoré smerujú k radostnému odriekaniu, k šťastiu aj napriek bolesti, k zabudnutiu na seba. „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba“ (Mt 16, 24). Rada, ktorú sme počuli všetci. Rozhodnime sa teda skutočne ju nasledovať, aby si Pán mohol nami poslúžiť a aby sme — na všetkých križovatkách sveta, kdekoľvek už sa nachádzame, pohrúžení do Boha — boli soľou, kvasom a svetlom. Ponorený v Bohu, budeš osvecovať, dodávať chuť, rozmnožovať, prekvasovať.

No nezabudni, že to svetlo sme nestvorili my; len ho odrážame. Nie sme to my, kto zachraňuje duše, vedúc ich ku konaniu dobra: my sme len relatívne vhodnými nástrojmi na uskutočňovanie Božích vykupiteľských plánov. Ak by sme si niekedy pomysleli, že dobro, ktoré konáme, je naším dielom, vrátila by sa pýcha, a dokonca ešte rafinovanejšia; soľ by stratila svoju chuť, kvas by sa skazil a svetlo by sa premenilo na temnotu.

Jedna osoba navyše

Keď som počas svojich tridsiatich rokov kňazstva neochvejne trval na nutnosti modlitby, na tom, že život je možné premeniť na neustálu modlitbu, niektorí sa ma pýtali: je to ale možné robiť vždy? Áno, je to možné. Spojenie s naším Pánom nás neodlučuje od sveta, nepremieňa nás na akési zvláštne bytosti vzdialené tomu, čo sa okolo nás deje.

Ak nás Boh stvoril, ak nás vykúpil, ak nás miluje až tak, že za nás obetoval svojho Jednorodeného syna (Porov. Jn 3, 16), ak nás očakáva — deň čo deň — tak ako otec z podobenstva čakal na svojho márnotratného syna (Porov. Lk 15, 11—32), ako by si neželal, aby sme sa k nemu nesprávali s láskou? Naopak, zvláštne by bolo s Bohom nehovoriť, odlúčiť sa od neho, zabúdať na neho a zaoberať sa činnosťami, ktoré sú na hony vzdialené od onoho neustáleho toku milosti.

Takisto by som bol rád, keby ste si uvedomili, že nikto sa neubráni istému napodobňovaniu tých druhých. Ľudia sa dokonca aj podvedome o toto napodobňovanie snažia. A my, nedbali by sme na výzvu napodobňovať Ježiša? Každý človek sa usiluje postupne stotožňovať s tým, čo ho priťahuje, so vzorom, ktorý si sám vybral, a vysnívaným ideálom sa riadi aj jeho správanie. Naším Majstrom je Kristus, Boží Syn, druhá Božská osoba Najsvätejšej Trojice. Napodobňovaním Krista budeme môcť dosiahnuť účasť na láske, ktorá je tajomstvom Jedného a Trojjediného Boha.

Ak niekedy budete cítiť, že nemáte dosť síl ísť v šľapajach Ježiša Krista, prehoďte pár priateľských slov s tými, ktorí ho počas jeho života na zemi dôverne poznali. Na prvom mieste s Máriou, ktorá nám ho priniesla. S apoštolmi. „Niektorí z tých, čo sa cez sviatky prišli klaňať Bohu, boli Gréci. Pristúpili k Filipovi, ktorý bol z galilejskej Betsaidy, a prosili ho: ‚Pane, chceli by sme vidieť Ježiša.‘ Filip šiel a povedal to Ondrejovi. Ondrej a Filip to išli povedať Ježišovi“ (Jn 12, 20—22). Nemyslíš, že je to povzbudivá scéna? Oní cudzinci sa neodvažujú prísť priamo za Ježišom, a tak hľadajú vhodného prostredníka.

Domnievaš sa, že máš mnoho hriechov, že ťa Pán nebude môcť vyslyšať? Nie je to tak, pretože on je nanajvýš milosrdný. Pokiaľ si aj napriek tomuto uisteniu uvedomuješ svoju hriešnosť, zachovaj sa ako colník (Porov. Lk 18, 13): Pane, tu som, ty ma súď! Všimnite si, čo rozpráva sv. Matúš, keď k Ježišovi prinesú ochrnutého človeka. Chorý nevraví nič, len je tam, v Božej prítomnosti. Ježiš, dojatý ľútosťou človeka, ktorý vie, že si nič nezaslúži, ihneď koná — milosrdne ako vždy: „Dúfaj, synu, odpúšťajú sa ti hriechy“ (Mt 9, 2).

Dám ti radu: snaž sa vo svojej modlitbe zamiešať do evanjeliových scén ako jedna postava navyše. Najprv si predstav výjav alebo tajomstvo ruženca, ktoré ti pomôžu, aby si sa sústredil a rozjímal. Potom zapojíš rozum a budeš uvažovať o príslušnom ryse Majstrovho života: o jeho nežnom srdci, o jeho pokore, o jeho čistote, o jeho plnení Otcovej vôle. Napokon mu porozprávaj, ako je to v týchto veciach s tebou, čo sa ti obvykle stáva, čo sa s tebou deje práve teraz. Dávaj pritom dobrý pozor, pretože Pán ti možno bude chcieť niečo naznačiť: hlboko v srdci pocítiš vnútornú inšpiráciu, uvedomíš si isté veci a možno začuješ aj jeho jemnú výčitku.

Hádam niekomu z vás pomôže, keď vám poviem, že pre usmernenie modlitby mám vo zvyku zhmotňovať aj veci najduchovnejšieho charakteru. Náš Pán to tiež tak robil. Rád učil v podobenstvách, vybraných z prostredia, kde žil: o pastierovi a ovciach, o viniči a ratolestiach, o lodiach a sieťach, o zrne, ktoré rozsievač rozsieva… .

I do nášho srdca padlo Božie slovo. Akú pôdu sme mu pripravili? Je v nej prebytok kamenia? Je tam veľa tŕnia? Je to snáď miesto udupané čisto ľudským a malomeštiackym konaním bez nadšenia? Pane, nech je môj pozemok pôdou dobrou, úrodnou, štedro vystavenou dažďu i slnku, nech sa v nej tvoje semeno dobre zakorení, nech urodí plné klasy a kvalitné obilie.

„Ja som vinič, vy ste ratolesti“ (Jn 15, 5). Je september a kry viniča majú uzlovité, dlhé, štíhle a pružné ratolesti, obťažkané plodmi čakajúcimi na vinobranie. Pozrite sa na ne, berú si miazgu z kmeňa: iba tak sa mohli pôvodne malé výhonky zmeniť na zrelú a sladkú dužinu, ktorá poteší ľudské oči i srdce (Porov. Ž 103, 15). Na zemi možno zostalo niekoľko napoly zahrabaných konárikov. Tiež sú to ratolesti, ibaže suché, spálené slnkom. Sú tým najnázornejším symbolom neplodnosti. „Lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5).

Poklad. Predstavte si nesmiernu radosť toho, kto ho nájde. Je koniec nedostatku, ktorý ho sužoval. Predá všetko, čo má a pole kúpi. Jeho srdce je tam, kde je ukrytý jeho poklad (Porov. Mt 6, 21). Naším pokladom je Kristus, a preto by nám nemalo vadiť hodiť cez palubu všetko, čo by mohlo byť prekážkou, aby sme ho nasledovali. Naša loďka bez tejto záťaže popláva priamo do bezpečného prístavu Božej lásky.

Znovu vravím, že jestvuje tisíc spôsobov, ako sa modliť. Božie deti nepotrebujú dopredu nalinkovanú a umelú metódu na to, aby mohli hovoriť so svojím Otcom. Láska je vynaliezavá a dôvtipná, a ak milujeme, budeme schopní objaviť vlastné dôverné spôsoby, ktoré nás privedú k nikdy sa nekončiacemu dialógu s Pánom.

Dá Boh, že toto všetko, o čom sme dnes rozjímali, sa nepreženie nad našou dušou ako letná búrka, pri ktorej spadne pár kvapiek, potom vyjde slnko a opäť je sucho. Táto Božia vlaha sa musí ustáliť, preniknúť až ku koreňom a vydať plody cností. Tak prežijeme svoj život — dni práce a modlitby — v Otcovej prítomnosti. Keď budeme ochabovať, utiekajme sa k láske Panny Márie, učiteľky modlitby; a k svätému Jozefovi, nášmu Otcovi a Pánovi, ktorého si toľko ctíme a ktorý bol na tomto svete v najdôvernejšom styku s Božou Matkou a s jej Božským synom. Oni predložia našu slabosť Ježišovi a ten ju premení na silu.