V Pánových šľapajach

Ego sum via, veritas et vita! (Jn 14, 6) — Ja som cesta, pravda a život. Týmito jednoznačnými slovami nám Pán ukazuje cestu k večnému šťastiu. Ego sum via — On je jedinou cestou, ktorá spája nebo a zem. Hovorí to všetkým ľuďom, no hlavne to pripomína nám, ktorí sme sa — ako ty a ako ja — rozhodli brať vážne naše kresťanské povolanie, tak, aby bol Boh vždy prítomný v našich myšlienkach, na našich perách a vo všetkých našich skutkoch, aj v tých najobyčajnejších a najprostejších.

Ježiš je cesta. Zanechal na zemi jasné odtlačky svojich krokov, nezničiteľných znakov, ktoré ani roky a ani vierolomnosť nepriateľa nedokázali zmazať. Iesus Christus heri, et hodie; ipse et in saecula (Hebr 13, 8). Ako rád si to pripomínam! Ježiš Kristus, ten istý, ako bol pre apoštolov a ľudí, ktorí šli za ním, žije dnes pre nás a bude žiť naveky. Sme to my, kto neraz nedokáže rozpoznať jeho stále prítomnú tvár, pretože hľadíme unaveným či zakaleným zrakom. Preto ho na začiatku tejto chvíle modlitby pred Svätostánkom popros ako ten slepý z Evanjelia: Domine, ut videam! (Lk 18, 41), Pane, nech vidím, nech sa môj rozum naplní svetlom a Kristovo slovo prenikne do mojej mysle; nech sa v mojej duši zakorení jeho Život, aby ma tak premenil pre večnú slávu.

Kresťanská cesta

Kristovo učenie je tak priehľadné! Otvorme si ako obvykle Nový zákon, tentoraz na jedenástej kapitole sv. Matúša: „… učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11, 29). Vidíš? Máme sa učiť od neho, od Ježiša, nášho jedinečného vzoru. Ak chceš ísť dopredu a vyhnúť sa zakopnutiam a blúdeniu, nemusíš robiť nič iné ako len kráčať po ceste, po ktorej kráčal On, klásť svoje nohy do jeho šľapají, vojsť do jeho pokorného a trpezlivého Srdca, piť z prameňa jeho prikázaní a lásky; jedným slovom, musíš sa s Kristom stotožniť, musíš sa naozaj snažiť o to, aby si sa pre svojich blížnych stal druhým Kristom.

Aby sa nikto nemohol vyhovárať, prečítajme si ešte ďalší citát zo sv. Matúša. V šestnástej kapitole Pán ešte viac spresňuje svoje učenie: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16, 24). Božia cesta je cestou odriekania, umŕtvovania a odovzdanosti, avšak žiadneho smútku či skľúčenosti.

Nasleduj Kristov príklad od jaslí v Betleheme až po trón na Kalvárii. Uvažuj nad jeho obetavosťou, mysli na jeho útrapy: bol hladný a smädný, pociťoval únavu, horko, ospalosť, zakúsil zlé zaobchádzanie, neporozumenie, slzy… (Porov. Mt 4, 1—11; 8, 20; 8, 24;12, 1; 21, 18—19; Lk 2, 6—7; 4, 16—30; 11, 53—54; Jn 4, 6; 11, 33—35; atď.) a radosť, že môže spasiť všetko ľudstvo. Bol by som rád, keby si si vryl hlboko do pamäti a do srdca — aby si o nich mohol často rozjímať a premeniť ich na praktické dôsledky — slová sv. Pavla, ktorými vyzýva Efezanov, aby bez váhania nasledovali Pánove kroky: „Napodobňujte Boha ako milované deti a žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône!“ (Ef 5, 1—2).

Ježiš vydal sám seba z lásky ako zápalnú obeť. A ty, Kristov učeník, milovaný Boží syn, ty, ktorý si bol vykúpený cenou kríža, ty by si tiež mal byť ochotný zaprieť sám seba. A preto nech sú naše životné podmienky akékoľvek, naše konanie by nemalo byť sebecké, malomeštiacke, márnotratné… — odpusť mi moju úprimnosť — hlúpe! „ Ak túžiš po ľudskom uznaní a úzkostlivo dychtíš po tom, aby si bol chválený a ctený a nehľadáš viac ako len príjemný život, zišiel si z cesty… Do mesta Svätých je dovolené vojsť, odpočívať v ňom a vládnuť spolu s Kráľom na veky vekov iba tým, čo kráčajú nepohodlnou, tesnou a úzkou cestou súžení “ (Pseudo—Makarius, Homiliae, 12, 5 (PG 34, 559).

Je potrebné, aby si na seba dobrovoľne vzal kríž. Ak nie, ústami síce budeš tvrdiť, že napodobňuješ Krista, no tvoje skutky ťa usvedčia; tak sa ti nikdy nepodarí dôverne poznať Pána, ani ho nebudeš naozajstne milovať. Je naliehavo potrebné, aby sme si my kresťania túto skutočnosť dobre uvedomili: nenasledujeme Pána zblízka, ak sa nedokážeme dobrovoľne zriecť toľkých vecí, po ktorých túžime iba z rozmaru, márnivosti, pre potešenie alebo zo zištnosti… Ani jeden deň by nemal uplynúť bez toho, žeby si ho nedochutil korením milosti a soľou umŕtvovania. A zavrhni myšlienku, že si odsúdený na to byť nešťastným. Úbohé bude tvoje šťastie, ak sa nenaučíš premáhať sám seba, ak sa necháš ničiť a ovládať svojimi vášňami a chvíľkovými rozmarmi namiesto toho, že na seba odvážne vezmeš svoj kríž.

Spomínam si teraz — iste to už niektorí z vás odo mňa počuli pri inom rozjímaní — na sen, ktorý mal jeden spisovateľ španielskeho „zlatého veku“. Vo sne sa pred ním otvorili dve cesty. Jedna široká a zjazdná, pohodlná, pozdĺž nej mnoho taverien a hostincov, a iných príjemných a zábavných miest. Ľudia po nej idú na koňoch alebo v koči; za sprievodu hudby a smiechu — bláznivého rehotu — na nej vidno množstvo ľudí opojených zdanlivou a prchavou rozkošou; táto cesta totiž končí bezodnou priepasťou. Je to cesta svetákov, večných malomeštiakov: okázalo dávajú najavo radosť, ktorú v skutočnosti nepociťujú, nenásytne vyhľadávajú všetko možné pohodlie a rozkoš… a desí ich bolesť, odriekanie, obeť. Nechcú nič vedieť o Kristovom kríži, myslia si, že také niečo je iba pre pomätencov. Avšak bláznami sú oni sami: sú otrokmi závisti, obžerstva, zmyselnosti, končia v ešte väčšom utrpení, a až príliš neskoro si uvedomia, že si kvôli bezduchým daromnostiam premrhali svoje pozemské i večné šťastie. I Pán nás na to upozorňuje: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!“ (Mt 16, 25—26).

Iným smerom vedie v tomto sne ďalšia cesta: je taká úzka a strmá, že sa po nej nedá ísť na koni. Všetci po nej putujú po vlastných, možno ani nejdú rovno, no zato s pokojnou tvárou šliapu v bodľačí a vyhýbajú sa kameňom. Na niektorých miestach zanechávajú zdrapy svojich šiat, na iných dokonca aj zdrapy svojej kože. No v závere cesty ich očakáva krásna záhrada, večné šťastie, nebo. Je to cesta svätých a pokorných, tých, ktorí sa z lásky ku Kristovi radostne obetujú za druhých, cesta tých, čo sa neboja ísť do kopca a láskyplne nesú svoj kríž, hoci by bol neviem aký ťažký, pretože vedia, že aj keď ich jeho váha stiahne dolu, opäť budú môcť vstať a pokračovať vo výstupe. Silou týchto pútnikov je Kristus.

Čo záleží na tom, že sa potkneme, keď v bolestnom páde nájdeme silu znovu vstať a odhodlane ísť ďalej? Nezabúdajte, že svätý nie je ten, čo nikdy nepadne, ale ten, čo vždy pokorne a so svätou tvrdohlavosťou opäť vstane. Ak sa v knihe Prísloví píše, že svätý padne sedemkrát za deň (Porov. Prís 24, 16), potom by sme sa my, úbohé stvorenia, nemali čudovať, ani strácať odvahu nad svojimi vlastnými slabosťami a zakopnutiami, lebo ak budeme hľadať silu v tom, ktorý nám prisľúbil: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11, 28), potom budeme môcť ísť stále vpred. Vďaka ti, Pane, quia tu es, deus, fortitudo mea (Ž 42, 2), pretože Ty, a jedine Ty, Bože môj, si bol vždy mojou silou, mojím útočiskom, mojou záštitou.

Ak chceš naozaj v tvojom duchovnom živote postupovať, buď pokorný. S dôverou a vytrvalo sa s prosbou o pomoc obracaj na Pána a na jeho požehnanú Matku, ktorá je aj tvojou matkou. Hoci by akokoľvek bolela dosiaľ nezacelená rana po poslednom pošmyknutí, pokojne a s vyrovnanosťou znovu objím kríž a povedz: Pane, s tvojou pomocou budem bojovať o to, aby som sa nezastavoval, budem verne odpovedať na tvoje výzvy, bez strachu z príkrych svahov, zo zdanlivej jednotvárnosti každodennej práce, bez strachu z bodliakov a kamenia na ceste. Viem, že mi pomáha tvoja milosrdná láska, a že nakoniec nájdem večné šťastie a radosť i lásku na veky vekov.

Potom uvidel spisovateľ vo svojom sne ešte tretiu cestu: úzku, drsnú a s prudkými svahmi ako bola tá druhá cesta. Kráčali po nej ľudia obťažení mnohými starosťami, no so vznešeným a slávnostným výrazom na tvári. Skončili však v tej istej strašnej priepasti, ku ktorej viedla cesta pohodlná. Je to chodník, ktorým chodia pokrytci, tí, čo nemajú priamočiare úmysly, tí, ktorých vedie falošná horlivosť, tí, čo prekrúcajú Božie diela tým, že ich miešajú so svetským sebectvom. „ Je hlúposťou začať robiť niečo namáhavé s cieľom byť obdivovaný, s veľkým úsilím zachovávať Božie prikázania, no odmenu chcieť tu na zemi. Ten, čo sa praktizovaním cností usiluje o ľudský prospech, je ako ten, kto pod cenu predá drahú vec za pár drobných: mohol získať nebo a miesto toho sa uspokojí s prchavou pochvalou… Preto sa hovorí, že nádeje pokrytcov sú ako pavučina: toľké úsilie, aby ju utkali, a nakoniec ju odveje závan smrti “ (Sv. Gregor Veľký, Moralia, 2, 8, 43—44 (PL 75, 844—845).

S pohľadom upretým na cieľ

Ak vám pripomínam tieto základné pravdy, je to preto, lebo vás chcem vyzvať k pozornému spytovaniu pohnútok usmerňujúcich vaše konanie, aby ste napravili, čo je treba napraviť a všetko zamerali na službu Bohu a svojim bratom ľuďom. Nezabúdajte, že Boh prešiel popri nás, s láskou na nás pohliadol a povolal svätým povolaním, nie pre naše skutky, ale zo svojho rozhodnutia a milosti, ktorú sme dostali vJežišovi Kristovi pred večnými vekmi (2 Tim 1, 9).

Očistite si úmysel, všetko robte z lásky k Bohu a s radosťou objímte svoj každodenný kríž. Opakoval som to už mnohokrát, pretože si myslím, že tieto myšlienky by mali byť vytesané do sŕdc všetkých kresťanov: ak sa nebudeme obmedzovať len na to znášať protivenstvo, ale naopak ho budeme milovať a radostne prijímať každú telesnú i duševnú bolesť, a to všetko ponúkneme Bohu ako zadosťučinenie za naše osobné hriechy i hriechy celého ľudstva, potom vás uisťujem, že toto trápenie vám nebude spôsobovať zármutok.

Potom už neponesieme len tak hocijaký kríž, ale objavíme, že je to kríž Kristov, s útechou, že sám Spasiteľ sa podujíma niesť bremeno. My len spolupracujeme ako Šimon z Cyrény, ktorý vracajúc sa z práce na svojom statku a mysliac na zaslúžený odpočinok, bol prinútený pomôcť Ježišovi niesť jeho kríž (Porov. Mk 15, 21). Pre zamilovanú dušu nie je žiadnym nešťastím dobrovoľne sa stať Kristovým Šimonom z Cyrény a ocitnúť sa tak blízko jeho bolestnému Ľudstvu, premenenému na obyčajnú trosku; naopak, prináša jej to istotu, že Boh je blízko a žehná jej voľbe.

Veľmi často sa mi mnoho ľudí s úžasom zmieňuje o radosti, ktorá vyžaruje z mojich synov v Opus Dei a ktorú prenášajú aj na druhých. Vždy mám rovnaké vysvetlenie, pretože iné ani nepoznám: dôvod ich šťastia je ten, že nemajú strach ani zo života, ani zo smrti, že sa neľakajú protivenstva, že sa každý deň snažia prežiť v duchu obeti, neustále pripravení — aj napriek vlastnej slabosti a úbohosti — zaprieť sami seba, aby ostatným ľuďom uľahčili a spríjemnili kresťanskú cestu.

Ako tlkot srdca

Viem, že zatiaľ čo hovorím, vy sa v Božej prítomnosti snažíte spytovať svoje konanie. Nie je pravda, že väčšina mrzutostí a nedostatku pokoja, ktoré trápia tvoju dušu, je následkom toho, že si neodpovedal na Božie výzvy, alebo že si dokonca šiel cestou pokrytcov, pretože si hľadal iba sám seba? So žalostným úmyslom udržať pred blížnymi klamné zdanie kresťanského postoja a vo vnútri odmietať prijať odriekanie, ovládať svoje pokrivené vášne a obetavo a bez podmienok sa vydať ako Ježiš Kristus.

V tejto chvíli modlitby pred Svätostánkom nemôžete iba pasívne počúvať slová kňaza, ktorý ako keby zhmotňoval osobnú modlitbu každého z vás. Ponúknem ti niekoľko zamyslení a naznačím zopár bodov, aby si si ich ty sám aktívne vzal za svoje, v tichosti nad nimi uvažoval a premenil ich tak na intímny rozhovor medzi tebou a Bohom, ktorý potom aplikuješ na tvoju terajšiu situáciu. So svetlom, ktoré ti Boh dá, budeš vedieť rozlíšiť, čo je na tvojom konaní správne, od toho, čo ide zlou cestou, aby si to s pomocou Božou mohol napraviť.

Poďakuj sa Pánovi za všetky dobré veci, ktoré si nezištne vykonal, pretože môžeš spolu so žalmistom zaspievať: „… vytiahol ma z jamy hrôzy, z bahnitého kalu. Nohy mi postavil na skalu a kroky mi upevnil“ (Ž 39, 3). Popros ho tiež o odpustenie za tvoje zanedbania alebo šliapnutia vedľa, keď si sa vydal do smutného bludiska pretvárky, keď si tvrdil, že si praješ slávu Božiu a dobro blížneho, no v skutočnosti si uctieval iba sám seba… Buď odvážny, buď veľkorysý a povedz, že nie: že už nechceš viac klamať ani Pána, ani ľudí.

Obráť sa teraz na svoju blahoslavenú Matku v nebi, aby ťa prijala do svojho náručia a vyprosila ti od svojho Syna pohľad milosrdenstva. A snaž sa ihneď o konkrétne predsavzatia: odrež naraz, aj keby to bolelo, presne tú vec, ktorá prekáža, a o ktorej dobre vie Boh aj ty sám. Pýcha, zmyselnosť a nedostatok zmyslu pre nadprirodzeno ti budú spoločne našepkávať: toto? Veď je to len bezvýznamná hlúposť! Bez vyjednávania s pokušením odpovedz: Odovzdám sa aj v tejto maličkosti! Správne. Láska sa predsa prejavuje zvlášť v maličkostiach. Obvykle tie najťažšie obete, ktoré od nás Pán žiada, sú práve tie nepatrné, no stále a mocné ako tlkot srdca.

Koľko si poznal matiek, ktoré vykonali nejaký výnimočný hrdinský čin? Málo, veľmi málo. A predsa všetci poznáme mnoho matiek, skutočne hrdinských matiek, ktoré nikdy nevykonajú nič zvláštneho a o ktorých sa nebude nikdy verejne hovoriť. Žijú však v neustálom sebazapieraní a kvôli šťastnému životu svojich detí sa radostne zriekajú záľub a koníčkov, svojho času i príležitostí na úspech a sebarealizáciu.

Vezmime si aj iné príklady z obyčajného života. Sv. Pavol píše: „A každý, kto závodí, zdržuje sa všetkého; oni preto, aby dosiahli porušiteľný veniec, my však neporušiteľný“ (1 Kor 9, 25). Stačí, keď sa rozhliadneme okolo seba. Všimnite si, aké obete podstupujú, či už chcú alebo nechcú, muži aj ženy, kvôli starostlivosti o svoje telo, o svoje zdravie, kvôli uznaniu od druhých… Nebudeme potom aj my schopní nechať sa pohnúť nesmiernou Božou láskou, tak nedokonale ľuďmi opätovanou a nebudeme umŕtvovať, čo je treba umŕtviť, aby naša myseľ a naše srdce túžili viac po Pánovi?

Zmysel kresťanstva je v mysliach mnohých ľudí už natoľko pokrivený, že keď sa hovorí o umŕtvovaní a pokání, myslia sa tým len veľké pôsty a cilíciá, ktoré sa spomínajú v obdivuhodných rozprávaniach zo života svätých. V úvode tohto rozjímania sme si jasne povedali, že máme napodobňovať Ježiša Krista, že on má byť vzorom nášho konania. Je pravda, že na začiatok svojho verejného účinkovania sa pripravoval tak, že sa utiahol na púšť a tam sa štyridsať dní a štyridsať nocí postil (Porov. Mt 4, 1—11), no predtým i potom žil cnosť miernosti s takou prostotou, až to jeho nepriatelia využili, aby ho obvinili, že je pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov (Lk 7, 34).

Chcel by som, aby ste v celej hĺbke pochopili Učiteľovu prirodzenosť, ktorá nestavia svoj kajúcny život na obdiv, pretože to isté žiada aj od teba: „A keď sa postíte, nebuďte zamračení ako pokrytci. Znetvorujú si tvár, aby ľudia videli, že sa postia. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti“ (Mt 6, 16—18).

Tak by si sa mal cvičiť v duchu pokánia: pred Bohom, ako jeho syn, ako malé dieťa, ktoré svojmu otcovi ukazuje, ako veľmi ho má rado tým, že sa dokáže vzdať i svojich niekoľko málo pokladov pochybnej hodnoty — nejakej cievky, vojačika bez hlavy, uzáveru od fľaše — stojí ho to veľa urobiť tento krok, no láska nakoniec zvíťazí a dieťa spokojne vystrie ruku.

Dovoľte mi, aby som i naďalej poukazoval na cestu, po ktorej Boh očakáva, že pôjdeme, keď nás zavolá, aby sme mu slúžili uprostred sveta, aby sme všetko posväcovali a posväcovali aj samých seba prostredníctvom našej práce. S pozoruhodným sedliackym rozumom, no zároveň plný viery, sv. Pavol kázal: „V Mojžišovom zákone je predsa napísané: ‚Mlátiacemu volovi nezaviažeš papuľu‘“ (Porov. Dt 25, 4). A pýta sa: „Vari tu Boh myslí na voly? A nehovorí to skôr pre nás? Veď pre nás je napísané, že ten, čo orie, má orať v nádeji, a kto mláti, tak v nádeji, že dostane z úrody“ (1 Kor 9, 9—10).

Kresťanský život sa nikdy neobmedzoval na vyčerpávajúci výpočet povinností, ktoré zanechajú človeka v zúfalom napätí, ale prispôsobuje sa jeho osobným okolnostiam ako rukavica na ruku, a od nás vyžaduje, aby sme pri plnení svojich bežných úloh, veľkých či malých, s modlitbou a umŕtvovaním, nikdy nestratili zo zreteľa nadprirodzený pohľad na všetko. Verte, že Boh vášnivo miluje svoje stvorenia — a ako asi bude pracovať taký osol, keď nedostane najesť a ani nemá čas, aby obnovil svoje sily, alebo keď sa oslabí prílišným bitím? Tvoje telo je ako osol — osol bol i Božím trónom v Jeruzaleme — ktorý ťa nesie na chrbte po Jeho cestách tejto zeme: je treba ho ovládať, aby z nich nezišiel a povzbudzovať ho, aby bežal veselo a nadšene, ako sa od takého oslíka očakáva.

Duch pokánia

Snažíš sa už o stanovenie si úprimných predsavzatí? Pros Pána, aby ti pomohol byť pre lásku k nemu na seba náročný, aby si do všetkého prirodzene vlieval očisťujúcu esenciu umŕtvovania, aby si sa dokázal úplne stráviť v tichej, neokázalej službe ako horiaca lampička pred Svätostánkom. A keby ťa práve nenapadalo, ako konkrétne odpovedať na Pánove výzvy, klopúce na tvoje srdce, dobre ma počúvaj.

Pokánie je presné plnenie časového rozvrhu, ktorý si si určil, aj keď sa telo bráni a myseľ sa snaží uniknúť do fantastického snenia. Pokánie znamená vstávať načas. A tiež bez vážneho dôvodu nenechávať na neskôr úlohu, ktorá je pre teba ťažšia alebo ťa stojí viac námahy.

Pokánie spočíva v tom, že dokážeš zladiť svoje povinnosti voči Bohu, voči sebe a voči ostatným, že budeš sám k sebe náročný, aby si si našiel čas, ktorý každá vec potrebuje. Konáš pokánie, keď sa láskyplne podriaďuješ svojmu času na modlitbu, hoci si unavený, otrávený, alebo chladný.

Pokánie je správať sa vždy k ostatným, a hlavne k tvojim najbližším, s maximálnou láskavosťou. Pokánie znamená venovať sa s najväčšou jemnosťou trpiacim, chorým a tým, ktorí strádajú. Pokánie znamená trpezlivo hovoriť s nepríhodnými a otravnými ľuďmi. Znamená to prerušiť alebo zmeniť svoj program, keď si to okolnosti a zvlášť dobré a spravodlivé záujmy druhých vyžadujú.

Pokánie spočíva v tom, že budeš s dobrou náladou znášať tisíc malých nepríjemností všedného dňa a neopustíš svoju prácu, hoci ťa už prešlo počiatočné nadšenie; v tom, že vďačne zješ všetko, čo ti predložia a nebudeš si rozmarne vyberať.

Pre rodičov a pre tých, ktorých úlohou je rozhodovať alebo vychovávať, pokánie znamená napravovať, keď je to potrebné, a to podľa druhu chyby a povahy toho, kto takú pomoc potrebuje, a nechať sa pritom ovplyvniť hlúpym a sentimentálnym subjektivizmom.

Duch pokánia vedie k tomu, že sa nebudeme nezriadene upínať na kolosálny náčrt svojich plánov do budúcnosti, na ktorý sme už naskicovali čiary a „majstrovské“ ťahy štetcom. Akú veľkú radosť spravíme Bohu, keď sa budeme vedieť zriecť našich čmáraníc a amatérskej mazanice a dovolíme mu, aby to bol On, kto dodá obrazu rysy a farby, aké sa jemu najviac páčia!

Mohol by som ešte uviesť množstvo príkladov — povedal som iba dva, čo ma práve napadli — ktoré môžeš využívať, aby si sa stále viac približoval k Bohu a k blížnemu. Ak som ich uviedol, nebolo to preto, žeby som azda pohŕdal veľkými skutkami kajúcnosti, práve naopak, ukazuje sa, že sú dobré a sväté, dokonca nutné, keď ťa Pán volá na takú cestu, no vždy je treba mať dovolenie od tvojho duchovného radcu. Chcem ťa však upozorniť, že veľké skutky kajúcnosti bývajú sprevádzané i veľkými pádmi vyvolanými pýchou. A naopak, v túžbe robiť Bohu radosť malými osobnými bojmi — ako napríklad usmievať sa, keď nemáme chuť (a to vám teda poviem, že je niekedy ťažšie vyčariť jeden úsmev ako hodinu používať cilícium) — je potom ťažké dať podnet pýche a smiešnej naivite považovať sa za slávnych hrdinov. Lebo v skutočnosti sme ako dieťa, ktorému sa sotva podarí ponúknuť svojmu otcovi nejakú bezvýznamnú drobnôstku; tá je však prijímaná s nesmiernym potešením.

Mal by sa teda kresťan neustále umŕtvovať? Áno, ale z lásky. Pretože tento poklad svojho povolania „máme v hlinených nádobách, aby mal Boh zvrchovanú moc, a nie my. Zo všetkých strán nás sužujú, ale nie sme stiesnení; sme bezradní, ale nepoddávame sa; prenasledujú nás, ale nie sme opustení; zrážajú nás, ale nehynieme. Stále nosíme na tele Ježišovo umieranie, aby sa na našom tele zjavil aj Ježišov život“ (2 Kor 4, 7—10).

Možno že až do tejto chvíle sme necítili nutnosť nasledovať Krista tak zblízka. Možno sme si neuvedomovali, že môžeme k jeho vykupiteľskej obeti pripojiť i naše malé odriekania — za naše hriechy, za hriechy ľudí všetkých čias, za zločinné pôsobenie Lucifera, ktorý sa neustále stavia proti Bohu svojím non serviam! Ako sa môžeme odvážiť pokrytecky volať: Pane, ako nesmierne ma bolia urážky zraňujúce tvoje presladké srdce, ak sa nerozhodneme zriecť nejakej maličkosti, alebo ponúknuť drobnú obeť ako chválospev na jeho Lásku? Pokánie — pravé zadosťučinenie — nás povedie cestou odovzdanosti a lásky. Odovzdanosť, aby sme napravovali, a láska, aby sme pomáhali druhým tak, ako Kristus pomohol nám.

Odteraz majte naponáhlo, aby ste milovali. Láska nám zabráni sťažovať sa a protestovať. Často síce protivenstvá znášame, no nariekame pritom, a tak okrem toho, že premrháme Božiu milosť, zväzujeme mu ruky, aby od nás mohol žiadať aj v budúcnosti. Hilarem enim datorem diligit Deus (2 Kor 9, 7), Boh miluje toho, kto dáva s radosťou; s prirodzenosťou, ktorá sa rodí v zamilovanom srdci; a nie toho, kto sa tvári, akoby mu preukazoval nejakú láskavosť.

Zamysli sa ešte raz nad svojím životom a popros o odpustenie za tú alebo onú vec, ktorú ti svedomie pripomenie — za nesprávne používanie jazyka, za myšlienky, ktoré sa stále točia iba okolo teba, za všetky kritické posudky, ktoré ťa tak hlúpo trápia a neprestajne ti spôsobujú nepokoj a starosti. Môžete byť predsa tak šťastní! Veď Boh chce, aby ste boli spokojní, opití radosťou, aby ste kráčali po tých istých cestách šťastia ako po nich kráčal On! Nešťastní sa cítime, len keď sa snažíme z tejto cesty zísť a vyberieme si chodník sebectva a zmyselnosti, alebo, čo je ešte horšie, keď sa vyberieme cestou pokrytcov.

Kresťan by mal byť hodnoverný, pravdivý a úprimný vo všetkom, čo koná. Jeho život by mal vyžarovať jediného ducha — Kristovho. Ak by mal byť niekto na svete skutočne dôsledný, tak je to kresťan, pretože mu bol zverený dar pravdy (Porov. Lk 19, 13), ktorá nás vyslobodí (Porov. Jn 8, 32) a tento dar by mal prinášať ovocie. Otče — možno sa ma opýtate — ako dosiahnem pravdivosť života? Ježiš Kristus dal svojej Cirkvi všetky potrebné prostriedky: naučil nás modliť sa, obracať sa na jeho nebeského Otca, zoslal nám svojho Ducha, Veľkého Neznámeho, ktorý pôsobí v našej duši, a nechal nám viditeľné znamenia svojej milosti, sviatosti. Využívaj ich. Zintenzívni svoj život zbožnosti. Modli sa každý deň. A nikdy neodťahuj ramená pred radostnou ťarchou Pánovho kríža.

Bol to Ježiš, ktorý ťa pozval, aby si ho ako dobrý učeník nasledoval a pri putovaní na tejto zemi rozsieval radosť a pokoj, ktoré svet nemôže dať. A preto by sme mali kráčať bez strachu zo života a bez strachu zo smrti, neutekať za každú cenu pred bolesťou, pre kresťana veľkým prostriedkom na očistenie a príležitosťou naozaj milovať svojich bratov, využívajúc pritom tisíce príležitostí, ktoré nám obyčajný život ponúka.

Náš čas už vypršal a preto musím urobiť bodku za týmito úvahami, ktorými som sa pokúsil pohnúť tvojím srdcom, aby si odpovedal tak, že si dáš zopár konkrétnych predsavzatí, málo, ale zato dobre uvážených. Mysli na to, že Boh chce, aby si bol spokojný a že ty, ak zo svojej strany dáš, čo môžeš, budeš šťastný, veľmi šťastný, ba až prešťastný, hoci v ti žiadnej chvíli nebude chýbať kríž. No tento kríž už nebude popraviskom, lež naopak trónom, z ktorého bude kraľovať Kristus. A po jeho boku jeho Matka, ktorá je aj našou Matkou. Svätá Panna ti vyprosí potrebnú silu, aby si sa s rozhodnosťou vybral v šľapajach jej Syna.

Zoznam citácií zo Svätého Písma
Zoznam citácií zo Svätého Písma
Zoznam citácií zo Svätého Písma
Zoznam citácií zo Svätého Písma
Zoznam citácií zo Svätého Písma
Táto kapitola v inom jazyku