Josemaría Escrivá Obras
94

Poďme teraz na chvíľu zauvažovať nad textami dnešnej Svätej omše, z utorka Veľkého týždňa, aby sme vedeli rozlíšiť správne “byť rovným Bohu” od nesprávneho “byť ako Boh.” Budeme hovoriť o pokore, pretože pokora je cnosť, ktorá nám pomáha spoznať ako našu úbohosť, tak zároveň aj našu veľkosť.

Ľudská bieda je až príliš do očí bijúca. Nemám teraz na mysli našu prirodzenú obmedzenosť: mnoho veľkých projektov, o ktorých človek sníva, sa nikdy neuskutoční hoci len pre nedostatok času. Mám na mysli to, čo robíme zle, naše pády, pochybenia, ktorým by sme sa mohli vyhnúť a nevyhneme sa. Neustále pociťujeme našu osobnú nedokonalosť. Niekedy sa však zdá, akoby sa to všetko spojilo a slabosť sa prejavuje neobyčajne výrazne; je to preto, aby sme si uvedomili, ako málo znamenáme. Čo v takom prípade robiť?

Expecta Dominum (Ž 26, 14), dúfaj v Pána a buď statočný, ži z nádeje, radí nám Cirkev, v láske a viere. Viriliter age (Ž 26, 14), správaj sa ako muž. Čo na tom záleží, že sme stvorení z hliny, keď máme svoju nádej v Bohu? A ak človek niekedy padne alebo zaostane — nie je nutné, aby sa to stalo — môže dostať liek, ako sa to normálne deje v bežnom živote, keď ide o naše telesné zdravie. A  začať odznova!


95

Všimli ste si, ako v niektorých rodinách uchovávajú nejakú vzácnu a krehkú vec —napríklad vázu — a ako ju chránia, aby sa nerozbila? Až raz ju dieťa pri hre zhodí na zem a drahocenná pamiatka sa rozbije na niekoľko kusov. Sklamanie je veľké, no okamžite príde náprava; jednotlivé kusy sa dajú dohromady, starostlivo sa zlepia a po tejto oprave je váza taká krásna, ako predtým.

No ak je vec z porcelánu alebo z pálenej hliny, obvykle ju stačí iba zdrôtovať a opäť drží pohromade. A nádoba zase nadobudne svoj pôvodný pôvab.

Prenesme tento príklad do duchovného života. Keď vidíme svoju úbohosť, všetky hriechy a omyly — hoci by vďaka Božej milosti neboli také strašné — obráťme sa v modlitbe na nášho nebeského Otca a povedzme mu: “Pane, poskytni mojej krehkosti a mojej biede, tejto rozbitej nádobe z hliny niekoľko drôtov a potom — skrze moju bolesť a tvoje odpustenie — budem silnejší a krajší ako predtým! Túto utešujúcu modlitbu by sme mali opakovať zakaždým, keď sa naša biedna hlinená nádoba rozbije.

Nemali by sme však svojej krehkosti venovať príliš mnoho pozornosti a ani by nás nemalo prekvapovať, že naše správanie sa dokáže zhoršiť takpovediac pre nič; dôverujte v Pána, ktorý je vždy pripravený pomôcť: “Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?” (Ž 26, 1). Nikoho. Obracajme sa na nášho nebeského Otca s takouto dôverou a nemajme strach z nikoho a z ničoho.


96

Počuť Boží hlas

Ak sa si všimneme, čo vraví Písmo Sväté, zistíme, aká je pokora nevyhnutná na to, aby sme boli schopní počuť Boží hlas. “Múdrosť sa však zdržiava u skromných” (Prís 11, 2), vysvetľuje Kniha prísloví. Pokora znamená vidieť sa takými, akými sme, pravdivo a bez príkras. A keď pochopíme, že sotva za niečo stojíme, otvoríme sa pre Božiu veľkosť: v nej totiž spočíva i naša vlastná veľkosť.

Ako dobre to len chápala svätá Ježišova Matka, naša Pani, najvznešenejšie zo všetkých stvorení, ktoré kedy žili a budú žiť na tejto zemi! Mária velebí moc Pána, ktorý “mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených” (Lk 1, 52) a jasá, lebo sa v nej naplnilo Božie prisľúbenie: “lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia” (Lk 1, 48).

Mária sa stavia, posvätne pretvorená v hĺbke svojho najčistejšieho srdca, tvárou v tvár Božej pokore: “Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn” (Lk 1, 35). Pokora Panny Márie je dôsledkom tejto nesmiernej milosti, uskutočnenej vtelením druhej Božskej osoby Najsvätejšej Trojice do lona nepoškvrnenej Matky.


97

Sv. Pavol pri spomienke na toto tajomstvo prepukne v radostný hymnus: “Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži” (Flp 2, 5—8).

Ježiš Kristus, náš Pán, nám vo svojom učení často ponúka príklad svojej pokory: “učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom” (Mt 11, 29). Aby sme všetci, ty aj ja vedeli, že nejestvuje iná cesta, že iba úprimné poznanie našej ničoty v sebe ukrýva silu pritiahnuť k sebe Božiu milosť. “ Ježiš prišiel kvôli nám, aby hladoval a sýtil, prišiel, aby cítil smäd a dával piť, prišiel, aby sa obliekol do našej smrteľnosti a odial sa nesmrteľnosťou, prišiel chudobný, aby obohacoval ” (Sv. Augustín, Enarrationes in Psalmos, 49, 19 (PL 36, 577).


98

“Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť” (1 Pt 5, 5), učí sv. apoštol Peter. V žiadnom čase, v žiadnom ľudskom postavení neexistuje iná cesta, aby sme žili Boží život, než je cesta pokory. Teší sa Boh z nášho pokorenia? Nie. Čo by dosiahol naším ponížením ten, ktorý všetko stvoril a ktorý ochraňuje a riadi všetko, čo existuje? Boh si praje jedine našu pokoru, praje si, aby sme sa vyprázdnili od seba samých a mohol nás tak naplniť on; chce, aby sme mu nekládli prekážky, aby sa — ľudsky povedané — do nášho úbohého srdca vošlo viac jeho milosti. Pretože Boh, ktorý nás povzbudzuje k pokore, je ten istý, čo mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu” (Fil 3, 21). Náš Pán nás robí svojimi, zbožšťuje nás tým, že nás robí rovnými sebe.


99

Pýcha je nepriateľ

Existuje niečo, čo bráni pokore, čo bráni tomuto “byť rovným Bohu,” v dobrom a správnom zmysle? Áno, je to pýcha. Pýcha je hlavným hriechom, ktorý privádza k túžbe “byť ako Boh.” Pýcha nás vedie k tomu, že, hoci len v maličkostiach, venujeme pozornosť našepkávaniu, ktorým satan zvádzal našich prarodičov: “otvoria sa vám oči a vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo” (Gn 3, 5). V Písme sa tiež dočítame, že “počiatkom ľudskej pýchy býva odpad od Boha” (Sir 10, 14). Keď sa táto neresť raz zakorení, ovplyvní celý život človeka, až sa stane tým, čo sv. Ján nazýva superbia vitae (Porov. 1 Jn 2, 16), pýchou života.

Pyšní? Na čo? Písmo zhrňuje vlastnosti pýchy, tragické i komické zároveň, aby pred ňou varovalo: “Prečo si pyšne počína prach a popol? Zaživa vyvrhuje svoje vnútornosti. Kratší neduh vie lekár zamedziť. Tak sa má vec aj s kráľom: “dnes ešte je, a zajtra umiera” (Sir 10, 9. 10. 11—12).


100

Keď sa človeka zmocní pýcha, obvykle za ňou ako svorka prichádzajú všetky ostatné neresti: lakomstvo, nestriedmosť, závisť, nespravodlivosť... Pyšný človek sa bezcieľne snaží zbaviť trónu Boha, ktorý je milosrdný ku všetkým, aby sa tam usadil on, so zámermi a vnútrom plným krutosti.

Mali by sme Pána prosiť, aby nás nenechal upadnúť do tohto pokušenia. Pýcha je zo všetkých hriechov najhorší a zároveň i najsmiešnejší. Človek, ktorého sa jej svojimi početnými preludmi podarí dostať do svojich pazúrov, začne sa honosiť akýmsi zdaním, naplní sa prázdnom a nafúkne sa ako žaba z bájky, ktorá sa od samej domýšľavosti tak nadúvala, až praskla. Pýcha je nepríjemná aj z ľudského hľadiska: totiž ten, kto sa povyšuje nad všetkých a nad všetko, neustále sleduje iba sám seba a ostatnými pohŕda; a oni na to reagujú tým, že sa jeho ješitnej nadutosti vysmievajú.


101

Keď počujeme hovoriť o pýche, azda si predstavíme zotročujúce, despotické konanie: hlučné hlasy prevolávajúce na slávu víťazovi, ktorý ako nejaký rímsky cisár prechádza popod vysoké oblúky a len máličko skloní hlavu, lebo má strach, aby sa jeho slávne čelo náhodou nedotklo bieleho mramoru.

Buďme realisti: takú pýchu nájdeme iba vo výmysloch bujnej fantázie. My musíme bojovať proti iným jej formám, oveľa častejším a oveľa nenápadnejším: proti pýche, ktorá oceňuje viac seba ako blížneho, proti domýšľavosti v rozhovoroch, myšlienkach a gestách, proti istej, takmer až chorobnej nedotklivosti, keď nás urážajú slová a činy, ktoré navyše žiadnou urážkou nie sú.

Toto všetko môže byť a je častým pokušením. Človek sám seba považuje za slnko a stred všetkého a všetkých, nachádzajúcich sa v jeho blízkosti. Svet sa musí točiť okolo neho. A nezriedka sa až s chorobnou snahou uchyľuje k predstieraniu bolesti, smútku, či choroby, len aby sa oňho ostatní starali a rozmaznávali ho.

Väčšinu konfliktov v duchovnom živote mnohých ľudí spôsobuje predstavivosť: čo keď povedali to a to... čo keď si budú myslieť... čo keď ma budú považovať za... . Taký človek potom kvôli svojej žalostnej nadutosti začne trpieť podozreniami, ktoré nemajú nijaký reálny základ, v tomto nešťastnom stave je neustále zatrpknutý a usiluje sa vyvolať nepokoj aj u ostatných: lebo nedokáže byť pokorný, lebo sa nenaučil zabúdať sám na seba a veľkoryso sa dávať do služby druhým pre lásku k Bohu.


102

Osol namiesto trónu

Vráťme sa opäť k Evanjeliu a zamyslime sa nad naším vzorom, Ježišom Kristom.

Jakub a Ján požiadali prostredníctvom svojej matky Ježiša, aby ich posadil jedného po svojej ľavici a druhého po pravici. Ostatní učeníci sa preto na nich namrzeli a náš Pán, čo im on na to odpovedá? “... kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých” (Mk 10, 43—45).

Pri inej príležitosti, na ceste do Kafarnauma, kráčal Ježiš — ako inokedy — vpredu. “A keď bol v dome, opýtal sa ich: “O čom ste sa zhovárali cestou? Ale oni mlčali, lebo sa cestou medzi sebou hádali, kto z nich je väčší. Sadol si, zavolal Dvanástich a povedal im: “Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.” Potom vzal dieťa, postavil ho medzi nich, objal ho a povedal im: “Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal” (Mk 9, 33—37).

Nenabáda vás tento Ježišov prístup k väčšej láske k nemu? Učí ich, a aby porozumeli, dáva im živý príklad. Zavolá si dieťa, jedno z tých, ktoré tam pravdepodobne pobiehali po dome, a objíme ho. Aké výrečné je mlčanie nášho Pána! Veď už povedal všetko: on miluje tých, ktorí sú ako deti. A následne dodáva, že práve detská prostota a pokora ducha sú tým, čo umožní objať jeho i jeho Otca, ktorý je na nebesiach.


103

Keď sa blíži hodina utrpenia a Ježiš chce názorným spôsobom odhaliť svoj kráľovský majestát, slávnostne vchádza do Jeruzalema — no sediac na oslovi! Bolo napísané, že Mesiáš mal byť kráľom pokorným: “Povedzte dcére sionskej: Hľa, tvoj Kráľ prichádza k tebe, tichý, sediaci na oslici, na osliatku, mláďati ťažného zvieraťa” (Mt 21, 5; Porov. Zach 9, 9).

Pri poslednej večeri, keď Kristus pripravil všetko, aby sa rozlúčil zo svojimi učeníkmi, oni sa zaplietajú do neviem koľkého sporu o tom, kto bude z tejto skupiny vyvolených považovaný za najväčšieho. Ježiš “vstal od stola, zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru a prepásal sa. Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol prepásaný” (Jn 13, 4—5).

A opäť učí príkladom, skutkami. Pred učeníkmi, ktorí sa preli z pýchy a chvastúnstva, sa Ježiš skláňa a s láskou plní úlohu služobníka. Potom sa vracia ku stolu a vraví im: “Chápete, čo som vám urobil? Vy ma oslovujete ? ,Učiteľ´ a: ,Pane´ a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať” (Jn 13, 12—14). Dojíma ma táto Kristova ohľaduplnosť, lebo netvrdí: keď to robím ja, o čo skôr by ste to mali robiť vy! Stavia sa s nimi na rovnakú úroveň, na nikoho nerobí žiaden nátlak: láskavo kára týchto mužov za nedostatok veľkodušnosti.

Ako Dvanástim, i nám môže a aj neustále radí: exemplum dedi vobis (Jn 13, 15), dal som vám príklad pokory. Stal som sa sluhom, aby ste i vy vedeli s tichým a pokorným srdcom slúžiť všetkým ľuďom.


104

Ovocie pokory

“O koľko si väčší, o toľko sa uponižuj vo všetkom, a budeš milý Bohu”
(Sir 3, 20). Keď budeme pokorní, Boh nás nikdy neopustí. On pokoruje pyšného, ale pokorných zachraňuje. Zachraňuje nevinného človeka; pre čisté ruky sa zachráni (Porov. Jób 22, 29—30). Nekonečné milosrdenstvo Pána sa rýchlo ponáhľa na pomoc tomu, kto ho volá zo svojho poníženia. A zasahuje ako ten, kým je: Všemohúci Boh. Aj keby hrozilo mnoho nebezpečenstiev, aj keby sa zdalo, že je duša prenasledovaná, aj keby bola zo všetkých strán obkľúčená nepriateľmi svojej spásy, nezahynie. A nie je to iba tradícia starých čias, deje sa tak i dnes.


105

Pri čítaní dnešnej epištoly som videl Daniela medzi vyhladovanými levmi a bez akéhokoľvek pesimizmu — nemôžem tvrdiť, že kedykoľvek v minulosti to bolo lepšie, pretože každá doba má svoje klady aj zápory — som uvažoval nad tým, že i v dnešných časoch pobieha na slobode veľa levov a my musíme v tomto prostredí žiť. Levy, ktoré hľadajú, koho by zožrali: tanquam leo rugiens circuit quaerens quem devoret (1 Pt 5, 8).

Ako sa vyhneme týmto šelmám? Pravdepodobne sa nám nestane to, čo Danielovi. Nie som lovec zázrakov, no milujem Božiu veľkoleposť a chápem, že Bohu by bolo oveľa ľahšie prorokovi utíšiť hlad, alebo pred neho postaviť niečo na jedenie; a predsa tak neurobil. Namiesto toho zariadil, aby sa k nemu zázračne z Júdska premiestnil iný prorok, Habakuk, a doniesol mu jedlo. Nevadilo mu urobiť veľký zázrak, pretože Daniel nebol v jame len tak sám od seba, lež kvôli nespravodlivosti diablových prisluhovačov — lebo slúžil Bohu a rozbíjal modly.

Aj my by sme mali, bez neobyčajných zázrakov, normalitou všedného kresťanského života rozbíjať rozsievaním pokoja a radosti mnoho modiel: modiel neporozumenia, nespravodlivosti, nevedomosti, takzvanej ľudskej sebestačnosti, ktorá sa arogantne obracia Bohu chrbtom.

Neľakajte sa, ani sa nebojte žiadnej škody, hoci by podmienky, v ktorých pracujete, boli strašné, oveľa horšie ako mal Daniel v jame s pažravými šelmami. Božia ruka je stále rovnako mocná a keby to bolo potrebné, Boh by spravil zázrak. Buďte verní! Buďte s láskou, uvedomele a s radosťou verní Kristovmu učeniu, presvedčení o tom, že dnešné časy nie sú horšie než tie počas iných storočí a že Pán je ten istý stále.

Poznal som jedného staručkého kňaza, ktorý sám o sebe s úsmevom tvrdil: Ja som vždy pokojný. Pokojný. A takí by sme mali byť aj my, uprostred sveta, obklopení hladnými levmi, no nemali by sme strácať pokoj. Rozvahu. S láskou, vierou a nádejou, a nikdy nezabúdať na to, že ak bude treba, Pán urobí zázraky.


106

Pripomínam vám, že keď budete úprimní, keď sa budete správať podľa toho akí ste, keď budete “rovní Bohu” a základom všetkého bude pokora a nie pýcha, vy aj ja budeme bezpeční v akomkoľvek prostredí, vždy zvíťazíme a víťazmi sa budeme môcť i nazývať. Budú to dôverné víťazstvá Božej lásky, ktoré prinášajú pokoj, duševné šťastie, pochopenie.

Pokora nás dovedie k tomu, že vykonáme veľké veci, no iba pod podmienkou, že nestratíme zo zreteľa svoju malosť a každým dňom bude rásť naše presvedčenie o vlastnej biede. “ Prijmi bez váhania, že si služobníkom, ktorý má vykonať veľký počet služieb. Nechvastaj sa, že si nazývaný Božím synom — buďme si vedomí milosti, no nezabúdajme na vlastnú prirodzenosť — nebuď domýšľavý, ak si dobre slúžil, pretože si iba splnil tvoju povinnosť. Slnko plní svoju úlohu, aj mesiac poslúcha, anjeli plnia svoje poslanie. Nástroj vyvolený Pánom pre pohanov hovorí: nezaslúžim si byť nazývaný Apoštolom, pretože som prenasledoval Božiu Cirkev (1 Kor 15, 9)... Ani my by sme sa nemali sami chváliť ” (Sv. Ambróz, Expositio Evangelii secundum Lucam, 8, 32 (PL 15, 1774): za vlastné, vždy len nepatrné zásluhy.


107

Pokora a radosť

“Zachráň ma pred zločincom a neverným človekom”
(Ž 42, 1). Text omše nám znovu hovorí o tom správnom “byť rovným Bohu, stavia nám pred oči, z akého zlého cesta sme utvorení a pripomína všetky zlé sklony. A potom prosí: emitte lucem tuam, zošli nám svoje svetlo a svoju pravdu, ony nech ma sprevádzajú a privedú na tvoj svätý vrch (Ž 42, 3). Nemusím vám ani hovoriť, aký dojatý som bol, keď som tieto slová medzispevu čítal.

Ako máme konať, aby sme dosiahli ono “byť rovní Bohu?” V Evanjeliu sa dočítame, že Ježiš nechcel ísť do Judey, lebo Židia ho chceli zabiť (Jn 7, 1). Ten, ktorý by iba želaním svojej vôle mohol odstrániť nepriateľov, používal ľudské prostriedky. Ten, ktorý bol Bohom a ktorého jediné rozhodnutie stačilo na to, aby sa zmenili okolnosti, nám zanechal nádherné ponaučenie: nešiel do Júdska. “Jeho bratia mu povedali: Odíď odtiaľto a choď do Judey, aby aj tvoji učeníci videli, aké skutky konáš!” (Jn 7, 3). Chceli, aby urobil zázrak. Vidíte? Vidíte, že toto je lekcia správneho a nesprávneho “byť rovným Bohu?”

Byť rovným Bohu — na teba sa spoľahnú tí — spieva sa v ofertóriu — čo tvoje meno poznajú, veď ty, Pane, neopúšťaš tých, čo ťa hľadajú (Ž 9, 11). A naša zdrôtovaná hlinená nádoba sa naplní radosťou, pretože On nezabúda na nárek bedárov (Ž 9, 13), na volanie pokorných.


108

Neverte ani trochu tým, ktorí cnosť pokory predstavujú ako ľudskú nesmelosť, alebo ako večné odsúdenie k zármutku. Cítiť sa ako zdrôtovaná hlinená nádoba je neustálym zdrojom radosti; znamená to, že uznávam pred Bohom svoju nepatrnosť, uznávam, že som dieťa, syn. Jestvuje vari väčšia radosť než to, že hoci vieme, že sme úbohí a slabí, vieme i to, že sme Božími deťmi? Prečo vlastne my ľudia prepadáme smútku? Pretože sa náš život nevyvíja tak, ako sme to osobne očakávali a pretože sa vynárajú prekážky, ktoré nám bránia, alebo aspoň sťažujú spokojne robiť to, čo sme si predsavzali.

Nič z toho sa nestane, ak človek nadprirodzene prežíva skutočnosť Božieho synovstva. “Ak je Boh za nás, kto je proti nám? (Rim 8, 31). Nech sú smutní tí, ktorí sa zatvrdilo odmietajú uznať za Božie deti, hovorievam stále.

Na záver nájdeme v dnešnej liturgii dve prosby, ktoré by mali z nášho srdca a z našich úst vychádzať ako šípy: “Všemohúci Bože, daj, nech si skrze Božské tajomstvá zaslúžime priblížiť sa k nebeským darom” (Modlitba po prijímaní). A prosíme ťa, Pane, dovoľ nám, aby sme ti bez prestania slúžili podľa tvojej vôle (Modlitba za ľud (Super populum). Slúžiť a opäť slúžiť, deti moje, to je naša úloha, byť služobníkmi všetkých, aby v našich dňoch neustále rástol verný ľud (Modlitba za ľud (Super populum).


109

Pohliadnite na Máriu. Nikdy sa žiadne stvorenie neodovzdalo Božím plánom s väčšou pokorou. Pokora tejto ancillae Domini (Lk 1, 38), tejto služobnice Pána je dôvodom, prečo ju vzývame ako causa nostrae laetitiae, príčinu našej radosti. Eva, potom ako zhrešila tým, že sa vo svojom bláznovstve chcela rovnať Bohu, sa pred Pánom skryla a hanbila sa: bola smutná. Mária, ktorá vyznala, že je služobnicou Pána, sa stáva matkou Božieho Slova a je naplnená radosťou. Nech sa aj my všetci nakazíme radosťou našej dobrej Matky: nech sme v tomto podobní Márii — a tak sa budeme viac podobať aj Kristovi.


Predchádzajúce Nasledujúce