Josemaría Escrivá Obras
73

Svätý Lukáš v siedmej kapitole svojho evanjelia píše: “Ktorýsi farizej ho pozval, aby s ním jedol. On vošiel do farizejovho domu a sadol si k stolu” (Lk 7, 36). Tu príde istá žena z toho mesta, verejne známa ako hriešnica a priblíži sa, aby Ježišovi umyla nohy, ktorý, ako bolo v tej dobe zvykom, bol v poloľahu opretý na boku. Vodou pri tomto dojemnom umývaní sú jej slzy a utierkou, ktorou ich osušuje, jej vlasy. Olejom prineseným v drahej alabastrovej nádobe natiera Učiteľovi nohy a bozkáva ich.

Farizej nemá dobré myšlienky. Nedokáže si predstaviť, že by bolo v Ježišovom srdci toľko milosrdenstva. “Keby tento bol prorokom — myslí si — vedel by, kto a aká je to žena” (Lk 7, 39). Ježiš číta jeho myšlienky a objasňuje mu: “Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Nepobozkal si ma. Ale ona odvtedy, ako som vošiel, neprestala mi nohy bozkávať. Hlavu si mi olejom nepomazal. Ona mi voňavým olejom nohy natrela. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje” (Lk 7, 44—47).

Nebudeme sa teraz pristavovať pri božských atribútoch milosrdného srdca nášho Pána, ale všimneme si iný aspekt tejto scény: to, ako Ježišovi chýbajú všetky prejavy ľudskej zdvorilosti a pozornosti, ktoré mu farizej nebol ochotný poskytnúť. Kristus je perfectus Deus, perfectus Homo (Vyznanie viery Quicumque), Boh, druhá osoba Najsvätejšej Trojice — a zároveň dokonalý človek. Prináša spásu, nie zničenie prirodzeného ľudského správania; a my sa od neho učíme, že nie je kresťanské správať sa zle k človeku, Božiemu stvoreniu, utvorenému na jeho obraz a podľa jeho podoby (Gn 1, 26).


74

Prirodzené ľudské cnosti

Jeden z laických ideových konceptov a iné spôsoby myslenia, môžeme ich nazvať pietistické, sa zhodujú v názore, ktorý človeka nepovažuje za celého a plnohodnotného. Podľa mienky prvých by požiadavky Evanjelia udusili všetky ľudské kvality; pre tých druhých by zase padlá prirodzenosť ohrozovala čistotu viery. Výsledok je však ten istý: neznalosť hlbokého tajomstva Kristovho vtelenia a nevedomosť o tom, že Slovo sa stalo telom, človekom, a prebývalo medzi nami (Jn 1, 14).

Moja skúsenosť ako človeka, kresťana a kňaza mi ukazuje pravý opak: neexistuje ľudské srdce, nech by bolo akokoľvek hlboko uviaznuté v hriechu, ktoré by ako žeravý uhlík v popole v sebe neskrývalo iskierku ušľachtilosti. Keď som na také srdcia zaklopal, medzi štyrmi očami a s Kristovým slovom, vždy odpovedali.

Na tomto svete sa mnoho ľudí na Boha neobracia; niektorí hádam ani nemali príležitosť počuť Božie slovo, alebo naň už zabudli. No po ľudskej stránke sú úprimní, lojálni, súcitní, čestní. A odvažujem sa tvrdiť, že ten, kto má takéto vlastnosti, je na najlepšej ceste byť veľkodušný voči Bohu, pretože ľudské cnosti sú základom pre cnosti nadprirodzené.


75

Je pravda, že iba osobné dobré vlastnosti na spásu nestačia: nikto sa nespasí bez Kristovej milosti. No keď človek v sebe má a zušľachťuje prirodzenú čestnosť, Boh mu uľahčí cestu a on sa bude môcť stať svätým, pretože vedel žiť ako človek dobrej vôle.

Možno ste sa stretli s inými prípadmi, v istom zmysle opačnými: je mnoho takých, čo si hovoria kresťania — lebo boli pokrstení a prijímajú aj ďalšie sviatosti — no ktorí sa správajú nepoctivo, falošne, neúprimne, pyšne... a potom odrazu spadnú dolu. Sú ako hviezdy, ktoré na okamih zažiaria na nebi a následne sa zrútia do hĺbky.

Ak prijmeme zodpovednosť Jeho detí, Boh od nás chce, aby sme boli veľmi ľudskí. Nech sa hlava dotýka neba, no nohy nech bezpečne stoja na zemi. Žiť kresťansky neznamená prestať byť človekom, alebo sa vzdávať snahy získať cnosti, ktoré niektorí ľudia majú, hoci nepoznajú Krista. Cena každého kresťana je vykupiteľská krv nášho Pána a On nás chce — zdôrazňujem — veľmi ľudských a veľmi božských, s neustálou snahou napodobňovať Jeho, ktorý je perfcetus Deus, perfectus homo.


76

Nevedel by som povedať, ktorá ľudská cnosť je základná, to závisí od uhla pohľadu. Okrem toho, tá otázka mi pripadá byť zbytočná, pretože nejde o to praktizovať jednu či viacero cností, ale je treba bojovať, aby sme ich získali a žili všetky. Každá jedna sa prelína s ostatnými, a tak snaha o napríklad úprimnosť pôsobí, že sme i spravodliví, veselí, rozvážni a vyrovnaní.

Takisto ma veľmi nepresvedčí spôsob uvažovania, ktorý cnosti rozdeľuje na osobné a spoločenské. Neexistuje žiadna cnosť, ktorá by pripúšťala sebectvo; a každá jedna prospieva tak našej duši, ako aj duši tých, čo nás obklopujú. Žiaden človek, ktorý je Božím synom, nemôže svoj život chápať iba ako systematickú prípravu na úžasné curriculum a žiarivú kariéru. Všetci by sme mali byť voči sebe solidárni, pretože v poriadku milosti sme všetci spojení nadprirodzenými zväzkami Spoločenstva Svätých.

Súčasne by sme mali uvážiť, že rozhodnutia a zodpovednosť spočívajú na osobnej slobode každého jednotlivca, a tieto cnosti sú teda tiež radikálne osobné, de la persona. Avšak v zápase lásky nikto nebojuje sám — nikto nie je voľným veršom, ako zvyknem vravieť — nejakým spôsobom si všetci či už pomáhame, alebo škodíme. Všetci sme ohnivkami jednej a tej istej reťaze. Pros teraz so mnou Boha, nášho Pána, aby tú reťaz ukotvil vo svojom srdci až do dňa, keď naňho budeme hľadieť v nebi tvárou v tvár.


77

Statočnosť, vyrovnanosť, trpezlivosť, veľkodušnosť

Pustime sa teraz do úvahy o nasledujúcich ľudských cnostiach. Zatiaľ čo ja budem hovoriť, vy sa každý sám snažte o rozhovor s Pánom: proste ho, aby nám všetkým pomohol, aby nás povzbudil dnes hlbšie preniknúť do tajomstva jeho Vtelenia, aby sme aj my vo svojom tele boli medzi ľuďmi živým svedectvom o tom, ktorý nás prišiel vykúpiť.

Cesta každého kresťana, každého človeka, nie je jednoduchá. Iste, sú obdobia, keď sa zdá, že všetko vychádza podľa našich predpokladov, no obvykle trvajú len krátko. Žiť znamená čeliť ťažkostiam, cítiť v srdci radosť i nechuť; a v tejto kováčskej vyhni môže človek postupne nadobudnúť statočnosť, trpezlivosť, veľkodušnosť a vyrovnanosť.

Statočný človek je taký, ktorý vytrvalo koná to, o čom je podľa svojho svedomia presvedčený, že má konať; ten, čo nemeria hodnotu práce iba ziskom, ktorý mu prináša, ale službou, ktorú táto práca poskytuje druhým. Statočný človek zavše trpí, no nevzdáva sa; azda aj plače, no svoje slzy prehĺta. Keď protivenstvo zosilnie, neustúpi. Spomeňte si na príklad z knihy Machabejcov: starec Eleazar radšej zomrie, než by mal porušiť Boží zákon. “Preto sa teraz mužne rozlúčim so životom a ukážem sa hodným svojej staroby. Mladíkom zanechám šľachetný príklad, ak ochotne a bez bázne podstúpim smrť za vznešené a sväté zákony” (2 Mach 6, 27—28).


78

Ten, kto dokáže byť statočný, nechce zo svojej cnosti rýchlo ťažiť; je trpezlivý. Statočnosť nás vedie a učí oceniť ľudskú i nadprirodzenú cnosť trpezlivosti. “Ak vytrváte, zachováte si život” (Lk 21, 19). “ Vlastnenie a záchrana duše sú založené na trpezlivosti, ktorá je koreňom a strážkyňou všetkých cností. Trpezlivosťou budeme vlastniť svoju dušu, pretože, naučiac sa ovládať sami seba, začneme vlastniť to, čím sme ” (Sv. Gregor Veľký, Homiliae in Evangelia, 35, 4 (PL 76, 1261). A je to práve trpezlivosť, ktorá nás vedie k tomu, aby sme mali pochopenie pre druhých, pevne presvedčení, že ľudia, tak ako dobré víno, sa s pribúdajúcim vekom zlepšujú.


79

Statočný a trpezlivý človek je aj vyrovnaný. No nie je to vyrovnanosť niekoho, kto si vlastný pokoj vykupuje cenou nezáujmu o svojich bratov či o onú nesmiernu úlohu, ktorá nám všetkým prináleží, a to bez obmedzenia a po celom svete šíriť dobro. Sú vyrovnaní, pretože vždy existuje odpustenie, pretože na všetko sa dá nájsť nejaký liek, pravdaže okrem smrti, no pre Božie deti smrť znamená život. Vyrovnaní, aj keby to bolo len preto, aby mohli konať rozumne: kto si zachová pokoj, môže premýšľať, skúmať všetky pre a proti, môže rozumne posudzovať výsledky projektov, ktoré ho očakávajú. A potom v pokoji učiniť rozhodnutie.


80

V rýchlosti si vymenujeme niektoré ďalšie ľudské cnosti. Viem, že vo vašej modlitbe k Pánovi sa objaví ešte mnoho iných, no ja by som sa chcel teraz na chvíľu pristaviť pri jednej nádhernej vlastnosti. Je ňou veľkodušnosť.

Veľkodušnosť, to je veľký duch, široká duša, do ktorej sa zmestia mnohí. Je to sila, ktorá nás pripraví vyjsť zo seba samých a vykonať veľké činy v prospech druhých. Vo veľkodušnom človeku sa nemôže uhniezdiť úzkoprsosť, nemá v ňom miesta skúposť, ani sebecká vypočítavosť či intrigy. Veľkodušný človek bez výhrad venuje svoje sily tomu, čo za to stojí, a preto je ochotný odovzdať sa i on sám. Neuspokojuje sa iba s dávaním: sám sa dáva. A tak pochopí aj ten najväčší prejav veľkodušnosti: dať sa Bohu.


81

Pracovitosť, usilovnosť

Existujú dve ľudské cnosti — pracovitosť a usilovnosť — splývajúce v jednu jedinú: v úsilie využiť talenty, ktoré každý človek dostal od Boha. Sú to cnosti, pretože vedú k dobre vykonanej práci. Lebo práca — a o tom kážem už od roku 1928 — nie je nejakým prekliatím, ani trestom za hriech. Kniha Genezis o tejto skutočnosti rozpráva ešte pred Adamovou vzburou proti Bohu (Porov. Gen 2, 15). Podľa Pánových plánov mal človek pracovať odvždy a spolupracovať tým na nekonečnej úlohe stvorenia.

Pracovitý človek využíva čas, ktorý preňho nie je iba zlatom, je slávou Božou! Robí to, čo má a sústredí sa na to, čo robí, nie z rutiny, ani aby nejako vyplnil voľnú chvíľu, no jeho konanie je plodom pozornej a premyslenej reflexie. Preto je usilovný. Bežné použitie slova diligente (diligente = špan. usilovný, pozn. prekl.)nám pripomína jeho latinský pôvod. Slovo diligente pochádza zo slovesa diligo, čo znamená milovať, oceňovať, voliť ako výsledok sústredenej a starostlivej pozornosti. Nie je usilovný ten, čo sa ponáhľa, ale ten, kto pracuje s láskou a dobre.

Náš Pán si ako dokonalý človek zvolil manuálnu prácu, ktorej sa pozorne a s  vnútorným zaujatím venoval takmer po celú dobu svojho pozemského života. Vykonával svoje remeslo medzi ostatnými obyvateľmi dediny a táto ľudská i božská činnosť nám jasne dokazuje, že všedná práca nie je iba niečo málo dôležitého, ale že je nosným pilierom nášho posvätenia, neustálou príležitosťou stretávať sa s Bohom, velebiť ho a chváliť dielom nášho rozumu alebo našich rúk.


82

Pravdivosť a spravodlivosť

Prirodzené ľudské cnosti od nás vyžadujú vytrvalé úsilie, pretože nie je ľahké byť dlhodobo čestný v situáciách, ktoré sa zdajú byť ohrozením osobnej bezpečnosti človeka. Pozrite sa len na čistú a hladkú plochu pravdivosti: Naozaj už vyšla z módy? Zvíťazila s konečnou platnosťou koncepcia kompromisu, osládzanie horkých piluliek a prikrášľovanie nepríjemnej pravdy? Ľudia sa pravdy boja. Preto sa utiekajú k trápnym výhovorkám a tvrdia, že už aj tak nikto pravdivo nežije a pravdu nevraví, a že všetci sa uchyľujú k pretvárke a lži.

Našťastie, nie je to tak. Existuje mnoho ľudí — kresťanov i nekresťanov — odhodlaných za pravdu obetovať svoju česť i svoju povesť, ktorí sa nesnažia za každú cenu hľadať slnko, ktoré hreje viac a usilovať sa o priazeň tých, čo sú práve pri kormidle. A pretože milujú úprimnosť, vedia si priznať chybu, keď zistia, že sa pomýlili. Nič nenapraví ten, kto začne klamať, ten, čo urobil z pravdy iba zvučné slovo, len aby ním zakryl svoj oportunizmus.


83

Ak budeme pravdiví, budeme i spravodliví. O spravodlivosti by som mohol kázať donekonečna, no tu môžeme načrtnúť iba niekoľko jej rysov, tak, aby sme nestratili zo zreteľa cieľ našich úvah: a síce, vybudovať si pravý a autentický vnútorný život na hlbokých základoch ľudských cností. Spravodlivosť znamená dávať každému to, čo mu patrí, no ja by som dodal, že to nestačí. Akokoľvek mnoho by si človek zaslúžil, treba mu dať vždy niečo navyše, pretože každá duša je majstrovským Božím dielom.

Najlepší spôsob, ako žiť lásku k blížnemu, spočíva až vo veľkoryso prehnanej spravodlivosti; je to láska, ktorá väčšinou ostane bez povšimnutia, no ktorá je plodná tak v nebi, ako aj tu na zemi. Je chybou myslieť si, že výrazy priemer či zlatý stred, charakterizujúce mravné cnosti, tiež znamenajú priemernosť a polovicu z toho, čo môžeme urobiť. Oná rovnováha medzi nadmierou a nedostatkom je práve tým vrcholom, kľúčovým bodom: tým najlepším, čo nám radí rozvaha. Na druhej strane, u Božských cností sa nepripúšťa žiaden stred: nikdy nebudeme môcť veriť, dúfať a milovať dostatočne. A táto bezhraničná láska k Bohu sa potom rozlieva na tých, čo nás obklopujú, v hojnosti veľkorysosti, pochopenia a milosrdnej lásky.


84

Ovocie miernosti

Miernosť je sebaovládanie. Nemôžeme popustiť uzdu všetkému, čo na nás dolieha, či už telesne, alebo duševne. Nie všetko, čo sa môže robiť, by sa robiť malo. Je síce pohodlnejšie nechať sa vláčiť pohnútkami, ktoré ľudia nazývajú prirodzené, no na konci tejto cesty nájdeme iba smútok a osamotenosť vo vlastnej úbohosti.

Niektorí ľudia nechcú nič odoprieť svojmu žalúdku, svojim očiam, svojim rukám; odmietajú počúvať tých, čo im radia, aby žili čisto. Schopnosť plodiť — vznešenú skutočnosť a účasť na Božej stvoriteľskej moci — využívajú nezriadene len ako nástroj na službu vlastnému sebectvu.

Nikdy sa mi nepáčilo hovoriť o nečistote. Namiesto toho chcem uvažovať nad ovocím miernosti, chcem vidieť, že človek je skutočným človekom, ktorý nie je pripútaný k bezcenným, hoci ligotavým veciam, k zbytočnostiam, ktoré tak rady kradnú straky. Taký človek sa dokáže zriecť vecí, čo škodia jeho duši a uvedomuje si, že obeť je iba zdanlivá: lebo ak v živote dokáže niečo obetovať, oslobodí sa od mnohých závislostí a bude môcť, v najhlbšom strede svojho srdca, vychutnať všetku Božiu lásku.

Život potom opäť dostane jasné tvary, ktoré nemiernosť rozmazala a človek je schopný starať sa o druhých, deliť sa s nimi, venovať sa veľkým úlohám. Miernosť ho robí striedmym, skromným, chápajúcim; dáva mu prirodzenú mravnosť, ktorá je vždy príťažlivá, pretože na správaní takého človeka je vidno rozumné sebaovládanie. Miernosť neznamená obmedzenosť, lež veľkorysosť. Naopak, omnoho viac obmedzení sa nachádza v nestriedmosti, keď sa srdce človeka zrieka samé seba, len aby mohlo slúžiť prvému, kto mu ponúkne žalostný zvuk plechových kravských zvoncov.


85

Múdrosť srdca

“Ten, kto má múdre srdce, bude vyhlásený za rozumného” (Prís 16, 21), čítame v Knihe prísloví. Vôbec by sme nepochopili rozvážnosť, keby sme ju považovali za ustráchanosť a nedostatok odvahy. Rozvážnosť sa prejavuje v návyku, ktorý nás vedie konať správne: najprv si objasniť cieľ a až potom hľadať tie najvhodnejšie prostriedky, ako ho dosiahnuť.

No rozvážnosť nie je najvyššou hodnotou. Vždy by sme sa mali pýtať: rozvážnosť, načo? Pretože existuje istá falošná opatrnosť — ktorú by sme skôr mali nazvať vychytralosťou — čo slúži sebectvu a využíva tie najlepšie prostriedky na to, aby dosiahla svoje pokrivené ciele. Prílišné chytráctvo vedie iba k zhoršeniu už aj tak zlej dispozície a my si ňou môžeme vyslúžiť výčitku, ktorú v jednej kázni vyslovil sv. Augustín: “ Snažíš sa nachýliť srdce Boha, ktorý je vždy rovný, aby sa prispôsobilo zvrátenosti toho tvojho? ” (Sv. Augustín, Enarrationes in Psalmos, 63, 18 (PL 36, 771). To je falošná opatrnosť človeka, domnievajúceho sa, že má dosť vlastných síl, aby sa ospravedlnil. “Nebuďte múdri sami pre seba (Rim 12, 16), vraví sv. Pavol, veď je napísané: Múdrosť múdrych zmarím a rozumnosť rozumných zavrhnem” (1 Kor 1, 19).


86

Svätý Tomáš stanovuje tri úkony tejto cnosti intelektu: žiadať o radu, posúdiť ju a rozhodnúť sa (Porov. Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, II—II, q. 47. A. 8). Prvým krokom na ceste k rozvážnosti je uvedomenie si vlastnej obmedzenosti; to je cnosť pokory. Pripustiť, že o určitých otázkach nemôžeme vedieť všetko, že v mnohých prípadoch nedokážeme postihnúť všetky okolnosti, ktoré je treba mať pri posudzovaní na zreteli. Preto by sme sa mali obrátiť na radcu, a nie len tak na hocikoho, ale niekoho, kto by s nami zdieľal úprimnú túžbu milovať Boha a verne ho nasledovať. Nestačí žiadať len tak o nejaký názor; musíme sa obrátiť na toho, kto nám môže poradiť nezištne a správne.

Potom je treba tento názor posúdiť, pretože rozvaha si väčšinou vyžaduje rýchle a správne rozhodnutie. Ak je niekedy múdre rozhodnutie oddialiť, až dokiaľ nebudeme môcť všetko dobre zvážiť, za iných okolností by bolo veľkou nerozvážnosťou nezačať čím skôr robiť to, čo sa nám zdá, že je treba robiť, zvlášť ak ide o dobro druhých.


87

Taká múdrosť srdca, taká opatrnosť sa nikdy nestane opatrnosťou telesnou, o akej hovorí sv. Pavol (Rim 8, 6): opatrnosť ľudí, ktorí sú rozumní, no nesnažia sa svoj rozum použiť na to, aby objavili a milovali Boha. Pravá múdrosť je stále pozorná voči všetkým Božím vnuknutiam a pri tomto bdelom načúvaní prijíma do duše prísľuby i skutočnosť spásy: “Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým” (Mt 11, 25).

Múdrosť srdca je cnosť, ktorá usmerňuje a riadi mnoho iných cností. Múdrosťou sa človek stáva odvážnym, avšak bez nerozvážnosti; a kvôli skrytej pohodlnosti neodmieta žiť naplno podľa Božích prikázaní. Miernosť múdreho nie je necitlivosťou ani mizantropiou, jeho spravodlivosť nie je tvrdosťou a jeho trpezlivosť nie je podliezavosťou.


88

Nie je múdry ten, kto sa nikdy nemýli, ale ten, kto si vie priznať a napraviť svoje omyly. Je múdry, pretože dáva prednosť tomu, že sa mu dvadsaťkrát niečo nepodarí, než aby z pohodlnosti neurobil vôbec nič. Nekoná pochabo a unáhlene, či s absurdnou trúfalosťou, ale berie na seba riziko svojho rozhodnutia a neodmieta konať dobro zo strachu, že sa mu to nepodarí. Vo svojich životoch sa stretávame s rozvážnymi, nestrannými ľuďmi, ktorí nepodliehajú prudkým vášňam a nenakláňajú jazýček váh na stranu, aká im práve vyhovuje. Takýmto osobám takmer inštinktívne dôverujeme, pretože bez akejkoľvek domýšľavosti a veľkého kriku konajú vždy správne a čestne.

Túto kardinálnu cnosť by mal mať každý kresťan; no najvyšším cieľom múdrosti nie je len spoločenský súlad a pokoj, či nevyvolávanie treníc. Základným motívom je plnenie vôle Boha, ktorý chce, aby sme boli prostí, ale nie detinskí, aby sme boli priateľmi pravdy, no nikdy nie naivní či neuvážliví. “Rozumné srdce nadobúda vedomosť” (Prís 18, 15), a touto vedomosťou je Božia láska, absolútna múdrosť, ktorá nás môže spasiť, prinášajúc všetkým stvoreniam ovocie pokoja a porozumenia a každej duši večný život.


89

Obyčajná cesta

Hovorili sme o prirodzených ľudských cnostiach. Možno niekto z vás príde s otázkou: keď sa ale budeme takto správať, nevzdialime sa normálnemu prostrediu, nebude to čosi cudzie každodennému svetu? Nie. Nikde nie je napísané, že kresťan by mal byť cudzincom vo vlastnom svete. Náš Pán Ježiš Kristus vzdal svojimi skutkami a slovami chválu inej ľudskej cnosti, ktorá mi je osobne veľmi milá: tou cnosťou je prirodzenosť, jednoduchosť.

Spomeňte si, ako náš Pán prichádza na svet: ako všetci ľudia. Svoje detstvo a mladosť prežil v malej palestínskej dedinke ako jeden z jej obyvateľov. V rokoch jeho verejného pôsobenia sa neustále odráža obyčajný život prežitý v Nazarete. Hovorí o práci, stará sa o odpočinok svojich učeníkov (Porov. Mk 6, 31), všetkým vychádza v ústrety a nevyhýba sa rozhovoru s nikým, dôrazne dohovára tým, čo ho nasledovali, aby nebránili deťom prichádzať k nemu (Porov. Lk 18, 16). Hádam aj preto, vedený spomienkou na detské roky, si vyberie prirovnanie o deťoch hrajúcich sa na námestí. (Porov. Lk 7, 32).

Nie je toto všetko úplne normálne, prirodzené, prosté? Vari nemôžeme žiť obyčajný život? Stáva sa, že ľudia si obvykle zvyknú na to, čo je prosté a obyčajné a podvedome vyhľadávajú to, čo je okázalé a vyumelkované. Určite ste sa s tým stretli i vy: niekto, napríklad, vychvaľuje krásu čerstvo narezaných ruží, s jemnými a voňavými lupeňmi. A odrazu počuť komentár: “Veď vyzerajú ako nejaká handra!”


90

Prirodzenosť a jednoduchosť sú dve úžasné ľudské cnosti, ktoré robia človeka schopným prijať Kristovo posolstvo. A naopak, všetko zložité a komplikované, neustále analýzy a rozoberanie vlastnej osoby stavajú múr, často zabraňujúci počuť Pánov hlas. Spomeňte si, čo vmietol Kristus do tváre farizejom: uzavreli sa do svojho pokriveného sveta, ktorý vyžaduje platiť desiatky z mäty, kôpru a rasce, a pritom zanedbávajú základné povinnosti zákona — spravodlivosť a vieru; starajú sa o to, aby cedili všetko, čo pijú, len aby neprešiel ani komár, a pritom prehĺtajú ťavu (Porov. Mt 23, 23—24).

Nie. Ani ušľachtilý život človeka, ktorý — nie vlastnou vinou — nepozná Ježiša Krista, ani život kresťana by nemal byť zvláštny, podivný. Všetko, o čom sme dnes hovorili, vedie k jedinému záveru. Skutočným človekom je ten, kto sa snaží o poctivosť, vernosť, úprimnosť, statočnosť, miernosť, veľkorysosť, vyrovnanosť, spravodlivosť, pracovitosť a trpezlivosť. Konať takto môže byť niekedy ťažké, no nikdy nie čudné. Ak by sa aj niekto divil, je to preto, že hľadí so zakaleným zrakom, zahmleným skrytou zbabelosťou a chýbajúcou statočnosťou.


91

Cnosti ľudské a nadprirodzené

Keď sa niekto snaží zdokonaľovať v prirodzených ľudských cnostiach, jeho srdce je už veľmi blízko pri Kristovi. Kresťan chápe, že božské cnosti — viera, nádej, láska — a všetky ostatné, ktoré so sebou prináša Božia milosť, ho nútia, aby nikdy nezanedbával dobré vlastnosti, ktoré zdieľa s toľkými ľuďmi.

Ľudské cnosti — a na tom trvám — sú základom cností nadprirodzených, a tie sú zase ďalším impulzom k rozvíjaniu ľudskej dimenzie v človeku. No v každom prípade, len úsilie získať tieto cnosti nestačí, je nevyhnutné naučiť sa podľa nich žiť. Discite benefacere (Iz 1, 17), učte sa konať dobro. Je treba opakovane konať zodpovedajúce skutky — úprimnosti, pravdivosti, pokoja, vyrovnanosti, trpezlivosti — pretože láska, to sú skutky a Boha nie je možné milovať iba slovami, ale skutkami a v pravde (Jn 3, 18).


92

Ak kresťan bojuje o to, aby ich získal, jeho duša je pripravená na účinné prijatie milosti Ducha Svätého a dobré ľudské vlastnosti sú posilňované podnetmi, ktoré nám Tešiteľ vkladá do srdca. Tretia osoba Najsvätejšej Trojice — sladký hosť našej duše (Sekvencia Veni, Sancte Spiritus) — nám udeľuje svoje dary: dar múdrosti, rozumu, rady, sily, poznania, zbožnosti a bázne Božej (Porov. Iz 11, 2—3).

Na takom človeku je potom vidno radosť a pokoj (Porov. Gal 5, 22); radostný pokoj a vnútornú radosť spolu s ľudskou radosťou. Keď si myslíme, že sa všetko pred našimi očami rúca, nerúca sa vôbec nič, lebo ty, Bože, si moje útočište (Ž 42, 2). Ak Boh prebýva v našej duši, všetko ostatné, akokoľvek dôležitým by sa zdalo byť, je nepodstatné a pominuteľné, kdežto my v Bohu sme to, čo je trvalé.

Duch Svätý nám darom zbožnosti pomáha s istotou sa považovať za Božie deti. Božie deti — prečo by sme teda mali byť smutní? Smútok je výsledkom egoizmu; ak chceme žiť pre Pána, nebude nám chýbať radosť, hoci sa budeme dívať na všetky svoje chyby a úbohosti. Radosť vstúpi aj do života modlitby, takže nakoniec nám neostane nič iné, ako prepuknúť v spev, pretože milujeme — a spievať je predsa radosťou zamilovaných.


93

Ak budeme žiť takto, uskutočníme vo svete jednu veľkú mierovú úlohu, budeme vedieť druhým ukázať, že služba Pánovi znamená radosť a spríjemniť im ju — a veselého darcu Boh miluje (2 Kor 9, 7). Kresťan žije v spoločnosti ako každý iný človek, no z jeho srdca tryská radosť bytosti, ktorá chce s neustálou pomocou milosti plniť vôľu Otca. A necíti sa byť obeťou, ani inak ponižovaným či obmedzovaným. Kráča so vztýčenou hlavou, pretože je človek a je Boží syn.

Naša viera prikladá veľkú dôležitosť zmieneným cnostiam, ktoré by však nemal prestať zdokonaľovať žiaden človek. No nikto by nemal kresťana prekonať v ľudskosti. A preto je ten, kto nasleduje Krista, schopný — nie pre vlastné zásluhy, ale skrze Božiu milosť — vravieť ľuďom, ktorí ho obklopujú, to, čo síce často už tušia, ale ešte nie sú schopní pochopiť: že pravé šťastie, naozajstná služba blížnemu, prechádzajú srdcom nášho Vykupiteľa, ktorý je perfectus Deus, perfectus homo.

Utiekajme sa k Márii, našej Matke, najdokonalejšiemu stvoreniu, aké kedy vyšlo z Božích rúk. Prosme ju, aby z nás urobila dobrých ľudí a aby sa prirodzené ľudské cnosti, napojené na život milosti, stali najlepšou pomocou pre tých, čo spolu s nami pracujú vo svete pre pokoj a šťastie všetkých.


Predchádzajúce Nasledujúce