Josemaría Escrivá Obras
39

Keď sa na vás teraz obraciam a keď spoločne hovoríme s Bohom, vlastne len nahlas pokračujem vo svojej osobnej modlitbe; rád si túto skutočnosť zavše pripomínam. I vy by ste sa mali snažiť živiť modlitbu vo svojich dušiach, hoci by ste sa následkom akýchkoľvek okolností, ako napríklad dnes, mali zaoberať témou, ktorá by sa na prvý pohľad nezdala byť vhodnou pre láskyplný dialóg; no práve ním náš rozhovor s Pánom je. Vravím na prvý pohľad, pretože všetko, čo sa s nami deje, alebo čo sa prihodí v našom okolí, môže a malo by byť témou osobného rozjímania.

Dnes by som rád hovoril o čase; o čase, ktorý plynie. Nebudem opakovať známy výrok, že o jeden rok viac v skutočnosti znamená o jeden rok menej... ani vás nebudem nabádať, aby ste sa spýtali niekoho iného, čo si o plynutí času myslí, pretože by ste si asi — ak by ste tak urobili — vypočuli odpoveď v štýle: mladosť, ty božský poklad, odchádzaš, aby si sa už nevrátila... hoci nevylučujem, že by vás prekvapili i úvahou nadprirodzenejšieho charakteru.

Takisto sa nechcem zdržiavať nostalgickým konštatovaním, že život je krátky. Nás kresťanov by prchavosť pozemského putovania mala pobádať k lepšiemu využívaniu času, v žiadnom prípade však nie k strachu z nášho Pána a už vôbec nie k tomu, aby sme sa na smrť pozerali ako na katastrofický koniec všetkého. Už sa tisícimi, viac alebo menej poetickými spôsobmi povedalo, že rok, ktorý končí s milosťou a milosrdenstvom Božím, je ďalším krokom, ktorý nás približuje k nebu, našej definitívnej vlasti.

Keď myslím na túto skutočnosť, veľmi dobre začínam rozumieť zvolaniu sv. Pavla v liste Korinťanom: tempus breve est! (1 Kor 7, 29), aký je len náš život na zemi krátky! Tieto slová v hĺbke srdca naozajstného kresťana znejú ako výčitka jeho nedostatku veľkorysosti a ako stála výzva byť verným. Náš čas je skutočne krátky na to, aby sme milovali, dávali, konali zadosťučinenie. Preto nie je správne, aby sme ním mrhali, ani aby sme tento poklad nezodpovedne vyhadzovali von oknom; nemali by sme premárniť tú etapu svetových dejín, ktorú Boh každému jednému z nás zveruje.


40

Otvorme si Evanjelium podľa Matúša, kapitolu dvadsaťpäť: “Vtedy sa nebeské kráľovstvo bude podobať desiatim pannám, ktoré si vzali lampy a vyšli naproti ženíchovi. Päť z nich bolo nerozumných a päť múdrych!” (Mt 25, 1—2). Evanjelista píše, že tie rozumné využili čas dobre. Prezieravo si zaobstarali potrebný olej a keď ich upozornili, že už prišla očakávaná hodina, lebo: “ženích prichádza, vyjdite mu v ústrety!,” (Mt 25, 6) sú pripravené: zažali svoje lampy a s radosťou ho išli privítať.

Raz príde deň, ktorý bude naším posledným, no nenaháňa nám strach, pretože pevne dôverujeme Božej milosti a od tejto chvíle sme veľkoryso, odvážne a s láskou v maličkostiach odhodlaní vyjsť nášmu Pánovi v ústrety so zažatými lampami, lebo v nebi nás očakáva veľká slávnosť. “ Sme to my, najdrahší bratia, ktorí ideme na svadbu Slova. My, ktorí máme vieru v Cirkev, my, ktorí sa sýtime Písmom Svätým, ktorí sa radujeme, lebo Cirkev je spojená s Bohom. Prosím vás, aby ste sa zamysleli nad tým, či ste na túto svadbu prišli vo svadobných šatách: pozorne si spytujte vaše myšlienky. ” (Sv. Gregor Veľký, Homiliae in Evangelia, 38, 11 (PL 76, 1289). Uisťujem vás, že tieto svadobné šaty budú utkané z Božej lásky, ktorú sme vedeli nazhromaždiť aj v tých najnepatrnejších úlohách. Lebo práve na maličkosti najviac dbajú zamilovaní, dokonca i pri tých zdanlivo bezvýznamných činnostiach.


41

No vráťme sa k nášmu podobenstvu. Čo robia nerozumné panny? Tie sa už takisto snažia pripraviť na ženíchov príchod a idú kúpiť olej. Lež rozhodli sa neskoro a zatiaľ čo šli, prišiel ženích a tie, čo boli pripravené, vošli s ním na svadbu a dvere sa zatvorili. Napokon prišli aj ostatné panny a vraveli: “Pane, pane, otvor nám!” (Mt 25, 10—11). Niežeby zostali pasívne, veď predsa sa len o niečo pokúsili... Avšak začuli hlas, ktorý im tvrdo odpovedá: “Nepoznám vás.” (Mt 25, 12). Nevedeli, alebo sa nechceli pripraviť s potrebnou starostlivosťou a zabudli urobiť rozumné opatrenie zaobstarať si včas olej. Chýbala im veľkorysosť, aby splnili to málo, čo im bolo uložené. V skutočnosti im zostávalo ešte veľa hodín, no žalostne ich premárnili.

Zamyslime sa teraz odvážne nad svojím životom. Prečo si niekedy nenájdeme ani tých pár minút, aby sme s láskou dokončili prácu, ktorú máme vykonať a ktorá je prostriedkom nášho posvätenia? Prečo zanedbávame povinnosti voči rodine? Prečo máme zrazu naponáhlo, keď sa máme modliť, alebo ísť na Svätú omšu? Prečo nám chýba pokoj a vyrovnanosť, keď si máme plniť povinnosti svojho stavu, no na druhej strane si bez náhlenia krátime čas hovením svojim osobným rozmarom? Veď sú to maličkosti, môžete namietať. Áno, skutočne. Ale práve tieto maličkosti sú olejom, naším olejom, ktorý udržuje plameň živý a lampu rozsvietenú.


42

Od včasného rána

Lebo nebeské kráľovstvo sa podobá hospodárovi, ktorý vyšiel skoro ráno najať robotníkov do svojej vinice.” (Mt 20, 1). Iste ten príbeh už poznáte: onen človek sa niekoľkokrát počas dňa vracia na námestie, aby najal robotníkov: jedni boli povolaní zavčas rána, iní až navečer.

Všetci dostávajú denár: “ Mzdu, ktorú som ti sľúbil, to znamená môj obraz a podobu. Na denári je totiž vyrazená podobizeň kráľa. ” (Sv. Hieronym, Commentariorum in Matthaeum libri, 3, 20 (PL 26, 147). Také je Božie milosrdenstvo, volajúce každého podľa jeho osobných okolností, pretože chce, aby boli všetci ľudia spasení (1 Tim 2, 4). No my sme sa narodili ako kresťania, boli sme vychovaní vo viere a Pán si nás veľmi jasne vyvolil. Taká je skutočnosť. Keď sa teda budete cítiť volaní, aby ste odpovedali, hoci by to bolo i v poslednej hodine, ostanete vari na námestí a budete sa tam opaľovať ako tí robotníci, čo mali času nazvyš?

My by sme nemali mať času nazvyš, ani sekundu, a to nepreháňam. Práce je dosť; svet je veľký a v ňom milióny ľudí, ktorí ešte nepočuli o Kristovom učení. Obraciam sa preto na každého jedného z vás: ak ti zvyšuje čas, popremýšľaj trochu. Je totiž dosť možné, že žiješ vlažne, alebo že si v nadprirodzenom zmysle mrzák. Nehýbeš sa, stojíš, si neplodný, nerozvíjaš všetko to dobré, čo by si mal odovzdávať tým, čo sú okolo teba, v tvojom prostredí, v tvojej práci, v tvojej rodine.


43

Možno mi povieš: a prečo by som sa mal namáhať? Odpoveď ti nedám ja, ale svätý Pavol: “lebo nás ženie Kristova láska” (2 Kor 5, 14). Celý priestor ľudského života je málo, aby si rozšíril hranice svojej lásky. Od prvých počiatkov Opus Dei som sa bez oddychu snažil opakovať všetkým veľkorysým ľuďom, aby sa na skutky rozhodli premeniť Kristovo volanie: “Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať” (Jn 13, 35). Áno, spoznajú nás práve podľa toho, pretože láska je východiskovým bodom akejkoľvek činnosti naozajstného kresťana.

Ten, ktorý je stelesnením poctivosti, netvrdí, že jeho učeníkov spoznajú podľa poctivosti ich života. Ten, ktorý je striedmosť sama, ktorý nemá ani kde hlavu skloniť (Porov. Mt 8, 20), ktorý sa štyridsať dní a štyridsať nocí postil (Porov. Mt 4, 2), nevraví apoštolom: spoznajú, že ste moji vyvolení, pretože nie ste pažravci ani pijani.

Kristov poctivý život bol — ako aj v každom čase bude — fackou do tváre vtedajšej spoločnosti, prehnitej rovnako ako dnes. Jeho striedmosť bola ďalším šľahom biča pre tých, ktorí trávili čas na nekonečných hostinách, kde si po jedle vyvolávali zvracanie, aby mohli pokračovať ďalej a doslova na nich platili Pavlove slová: “ich bohom je brucho” (Flp 3, 19).


44

Pokora nášho Pána bola novým úderom vtedajšiemu spôsobu tráviť život zaoberaním sa samým sebou. Keď som bol v Ríme — ako som viackrát spomínal a možno ste ma to už počuli povedať — že popod tie oblúky, ktoré som videl a ktoré sú dnes v troskách, pochodovali márniví, domýšľaví a spupní triumfátori, cisári a ich víťazní generáli. A keď tadiaľ prechádzali, dozaista sklonili hlavu z obavy, aby si o veľkolepý oblúk nepotĺkli svoje vznešené čelá. Avšak Kristus, nanajvýš pokorný, nehovorí: spoznajú, že ste mojimi učeníkmi, lebo ste ponížení a skromní.

Chcel by som, aby ste sa zamysleli nad tým, ako aj po dvadsiatich storočiach so stále novou silou pôsobí toto Majstrovo prikázanie, ktoré je akoby vizitkou skutočného Božieho syna. Počas svojho kňazského života som často kázal o tom, že bohužiaľ pre toľkých ľudí je toto prikázanie stále nové, pretože sa nikdy, či takmer nikdy nepokúšali podľa neho žiť. Je to smutné, no je to tak. Slová Mesiáša sú jasné: Podľa toho vás spoznajú, že sa budete navzájom milovať! Práve podľa toho! — cítim nutnosť stále pripomínať tieto Pánove slová. Svätý Pavol dodáva: “Neste si vzájomne bremená a tak naplníte Kristov zákon” (Gal 6, 2). Stratené chvíle, možno s falošnou výhovorkou, že máš času nazvyš... A pritom toľko tvojich bratov a priateľov je preťažených prácou! Pomôž im, jemne, zdvorilo, s úsmevom na perách, aby si to ani oni sami nevšimli a nemohli ti prejaviť svoju vďačnosť, pretože tvoja taktná a jemná láska to zariadila tak, že dokázala prejsť bez povšimnutia.

Nezostala nám ani jediná voľná chvíľka, povedali by úbohé panny, ktoré mali prázdne lampy. Robotníkom na námestí ostáva ešte väčšia časť dňa, lebo necítia povinnosť ponúknuť svoje služby, hoci Pán hľadá stále, naliehavo a od včasného rána. Prijmime jeho výzvu, odpovedzme na ňu áno a znášajme s láskou — ibaže potom to už nebude znášanie — “bremeno dňa a horúčosť” (Mt 20, 12).


45

Pracovať pre Boha

Zamyslime sa teraz nad podobenstvom o človeku, ktorý sa chystal na cestu. Zavolal si sluhov a zveril im svoj majetok (Mt 25, 14). Každému z nich zveril inú čiastku, aby ju spravoval v jeho neprítomnosti. Myslím, že bude veľmi vhodné sústrediť sa na konanie toho, ktorý dostal jeden talent. V našom kraji sa spôsobu, akým sa zachoval, vraví prefíkanosť. Svojím málo rozvinutým rozumom popremýšľa a pouvažuje a napokon sa rozhodne: ... “šiel, vykopal jamu a peniaze svojho pána ukryl” (Mt 25, 18).

Aké zamestnanie si asi potom zvolí tento človek, keď zakopal pracovný nástroj? Nezodpovedne a vedený pohodlnosťou sa rozhodol vrátiť iba to, čo mu bolo zverené. Bude márniť minúty, hodiny, dni, mesiace, roky, celý život! Ostatní sa snažia, obchodujú, veľkomyseľne sa starajú, aby získali viac, ako dostali: a je to spravodlivý zisk, pretože odporúčanie bolo jasné: negotiamini dum venio (Lk 19, 13): hospodárte, aby ste mali zisk, až pokým sa Pán nevráti. Tento však nie, tento svoj život znehodnotil.


46

Aké smutné je žiť a za zamestnanie mať márnenie času, ktorý je Božím pokladom! Na ospravedlnenie takého počínania neexistuje žiadna výhovorka.

Nech nikto nevraví: mám iba jeden talent, nemôžem nič dosiahnuť. Aj s jedným talentom môžeš vykonať záslužnú prácu ” (Sv. Ján Zlatoústy, In Matthaeum Homiliae, 78, 3 (PG 58, 714). Aké poľutovaniahodné je nevyťažiť prospech, nezužitkovať všetky schopnosti — či už ich je málo alebo veľa, ktoré dal Boh človeku, aby sa venoval službe ľuďom a spoločnosti!

Ak kresťan márni svoj čas na zemi, hrozí mu nebezpečenstvo, že si premárni aj svoje nebo, keď sa zo sebectva utiahne do ústrania, keď sa ukryje a o nič sa nestará. Ten, čo miluje Boha, nielenže odovzdá všetko, čo má a čím je, do služby Kristovi, ale dá aj sám seba. Nevidí svoje ja prízemným pohľadom v zdraví, v mene, v kariére.


47

Moje, moje, moje..., myslia, hovoria a konajú podľa toho mnohí. Aké odporné! Sv. Hieronym píše, že “ to, čo je napísané: bezbožne vymýšľať výmysly (Ž 140, 4), skutočne robia ľudia, ktorí k hriechu pýchy pridávajú ešte lenivosť a ľahostajnosť ” (Sv. Hieronym, Commentariorum in Matthaeum libri, 4, 25 (PL 26, 195).

Je to zvlášť pýcha, ktorá neustále omieľa to moje, moje, moje... Neresť, ktorá zmení človeka na neužitočného tvora, ktorá ničí túžbu pracovať pre Boha, ktorá ho vedie k márneniu času. Nestrácaj účinnosť, potláčaj svoje sebectvo. Tvoj život pre teba? Tvoj život pre Boha, a skrze lásku k Pánovi pre dobro všetkých ľudí. Vykop ten talent! Rob všetko preto, aby priniesol úžitok, a v tomto nadprirodzenom obchodovaní pocítiš radosť a pochopíš, že nezáleží na tom, ak výsledkom nie je úchvatné dielo, ktoré môžu ľudia obdivovať. Podstatné je odovzdať všetko, čo máme a čím sme a usilovať sa o to, aby talent prinášal úžitok a aby sme ustavične vydávali dobré plody.

Boh nám možno dopraje ešte jeden rok navyše, aby sme mu slúžili. Nerozmýšľaj ani nad piatimi, dokonca ani nad dvoma. Sústreď sa iba na tento jediný, ktorý sa začal: aby sme ho odovzdali, a nie zakopali do zeme. To by malo byť naším rozhodnutím.


48

Práca vo vinici

Istý hospodár vysadil vinicu. Obohnal ju plotom, vykopal v nej lis a postavil vežu. Potom ju prenajal vinohradníkom a odcestoval” (Mt 21, 33).

Bol by som rád, keby sme sa nad týmto podobenstvom zamysleli z hľadiska, ktoré nás práve zaujíma. Tradícia videla v tomto príbehu obraz osudu vyvoleného národa; nám predovšetkým ukazuje, ako na veľkú Pánovu lásku odpovedáme my ľudia neverou a nevďakom.

Konkrétne by som sa chcel pristaviť pri onom odcestoval. Okamžite prídem k záveru, že my kresťania by sme nemali opúšťať vinicu, do ktorej nás Pán postavil. Mali by sme na túto prácu využiť všetky naše sily, pracovať pri lise a po skončení dennej práce odpočívať na veži. A keby sme sa predsa len nechali vláčiť pohodlnosťou, bolo by to, ako keby sme Kristovi odpovedali, že moje roky sú tu predsa pre mňa, nie pre teba. Nechcem sa starať o tvoju vinicu.


49

Pán nám daroval život, zmysly, schopnosti, nespočetné množstvo milostí: nemáme právo zabúdať, že každý z nás je, spolu s mnohými inými, robotníkom na majetku, na ktorý nás on poslal, na to, aby sme spolupracovali pri získavaní potravy pre ostatných ľudí. Tu je naše presne určené miesto; tu sa spolu s ním máme dennodenne rozdávať a pomáhať mu tak v jeho vykupiteľskom diele (Porov. Kol 1, 24).

Dovoľte mi, aby som nástojil: Tvoj čas len pre teba? Tvoj čas pre Boha! Možno takéto sebectvo vďaka Božiemu milosrdenstvu tvoju dušu ešte neovládlo. Zmieňujem sa však o tom preto, lebo sa môže stať, že budeš cítiť, ako tvoje srdce kolíše vo viere v Krista. Preto od teba žiadam — Boh od teba žiada — aby si ostával verný svojim záväzkom, ovládal svoju pýchu, krotil svoju predstavivosť a ľahkomyseľne sa nevzďaľoval, aby si neutekal.

Robotníci, čo postávali uprostred námestia, mali času nazvyš. Človek, ktorý zakopal talent do zeme, si chcel ušetriť čas, a ten, čo sa mal starať o vinicu, odišiel preč. Všetci do jedného však majú spoločnú ľahostajnosť k veľkej úlohe, ktorú Majster zveril každému jednému z nás kresťanov: a síce, že sa máme považovať sa za jeho nástroje a podľa toho aj konať, aby sme spolupracovali na jeho vykupiteľskom diele; a celý náš život spotrebovali v radostnej obeti a odovzdaní sa pre blaho duší.


50

Neplodný figovník

Znova je to svätý Matúš, kto opisuje, ako sa raz Ježiš vracal z Betánie a dostal hlad (Porov. Mt 21, 18). Kristus ma dojíma vždy a zvlášť keď vidím, že okrem toho, že je dokonalým Bohom, je aj skutočným a dokonalým človekom, ktorý nás chce naučiť využívať aj našu nedostatočnosť a prirodzené osobné slabosti a plne nás ponúknuť — takých, akí sme — Otcovi, ktorý s radosťou túto obetu prijíma.

Bol hladný. Tvorca vesmíru, Pán nad všetkým a je hladný! Pane, aký som ti len vďačný, že — z Božieho vnuknutia — nám evanjelista v pasáži zaznamenal túto stopu, s detailom, ktorý ma núti milovať ťa ešte viac, ktorý ma vedie k vrúcnej túžbe rozjímať o tvojom Presvätom Človečenstve! Perfectus Deus, perfectus homo (Vyznanie viery Quicumque), dokonalý Boh a dokonalý Človek z mäsa a kostí, ako ty a ako ja.


51

Ježiš v predchádzajúci deň veľa pracoval a keď sa vydal na cestu, pocítil hlad. Vedený touto potrebou, vybral sa k figovníku, na ktorom už z diaľky bolo vidno nádherné lístie. Svätý Marek píše, že nebol čas fíg (Mk 11, 13), no náš Pán prichádza, aby si ich natrhal, hoci dobre vie, že v tomto ročnom období žiadne nenájde. Keď teda zistí, že strom je i napriek zdaniu vytvoreného nadbytkom lístia neplodný, prikáže: “Nech z teba už nikdy nik neje ovocie!” (Mk 11, 14).

Vskutku tvrdé slová! Nech sa na tebe už nikdy neurodí žiadne ovocie! Akí asi museli ostať učeníci prekvapení, o to viac, lebo si uvedomovali, že prehovorila Božia múdrosť! Ježiš strom preklína, pretože našiel iba zdanlivú plodnosť, lístie. A tak sa dozvedáme, že pre nečinnosť neexistuje žiadna výhovorka. Niekto by možno povedal: “Nemám dostatočné znalosti...” To nie je žiadna výhovorka! Alebo bude tvrdiť: “Keď tá moja choroba..., veď môj talent aj tak nestojí za reč..., podmienky nie sú práve najpriaznivejšie..., to prostredie...” Ani tu neplatia žiadne výhovorky! Beda tomu, kto sa zdobí suchým lístím falošného apoštolátu, kto sa chváli košatou korunou naoko plodného života, bez úprimnej snahy vydať ovocie! Zdá sa, že využíva čas, že je neustále v pohybe, že organizuje, že vymýšľa nový spôsob, ako všetko vyriešiť... no v skutočnosti je neplodný. Nik sa nenasýti jeho skutkami, keď nebudú mať šťavu nadprirodzenosti.

Prosme Pána, aby sme boli ochotní pracovať s hrdinskosťou, ktorá prináša ovocie. Pretože na svete je mnoho takých, ku ktorým keď sa niekto priblíži, nájde iba listy: veľké, žiarivé, lesklé. Iba lístie, len a len lístie, nič iné. Ľudia sa na nás dívajú s nádejou, že zaženú svoj hlad, ktorý je v skutočnosti hladom po Bohu. Nesmieme zabúdať, že aj napriek našim slabostiam máme k dispozícii všetky prostriedky: dostačujúcu doktrínu a Božiu milosť.


52

Opäť vám chcem pripomenúť, že nám ostáva málo času: tempus breve est (1 Kor 7, 29), pretože život na zemi je krátky a ak máme poruke zmienené prostriedky, nepotrebujeme nič viac než len dobrú vôľu na to, aby sme využili príležitosti, ktoré nám Boh poskytuje. Odvtedy, čo náš Pán prišiel na tento svet, nastal milostivý čas, deň spásy (2 Kor 6, 2), pre nás i pre všetkých ľudí. Aby sa na nás náš Boh Otec nemusel obrátiť s výčitkou, vyslovenou ústami proroka Jeremiáša: “Ešte i bocian pod nebom pozná svoje obdobie; hrdlička, lastovička, žeriav zadržia čas svojho príchodu, ale môj ľud nepozná Pánovo nariadenie” (Jer 8, 7).

Neexistujú zlé či nevhodné dni: všetky dni sú dobré pre službu Bohu. Zlé dni nastanú iba vtedy, keď ich človek premárni svojím nedostatkom viery, svojou lenivosťou a nedbalosťou, zvádzajúcou ho nepracovať s Bohom a pre Boha. “Pána chcem velebiť v každom čase!” (Ž 33, 2). Čas je poklad, ktorý plynie, ktorý uteká a preteká nám pomedzi prsty ako voda pomedzi vysoké skaly. Včerajšok uplynul a dnešok je už takmer preč. Zajtrajšok bude čoskoro ďalším včerajškom. Ľudský život trvá veľmi krátko, ale ako veľa sa, pre lásku Božiu, dá vykonať aj počas tohto krátkeho úseku!

Nepomôže nám žiadna výhovorka. Pán k nám bol predsa taký štedrý: trpezlivo nás poučoval, vysvetľoval nám svoje prikázania v podobenstvách a bez oddychu nás povzbudzoval. Rovnako ako Filipa, aj nás sa môže opýtať: “... toľký čas som s vami a nepoznáš ma?” (Jn 14, 9). Nastal čas, aby sme začali skutočne pracovať, aby sme využili každú chvíľku dňa a znášali — radostne a s potešením — “bremeno dňa a horúčosť” (Mt 20, 12).


53

V Otcových záležitostiach

Myslím, že tieto úvahy nám najlepšie pomôže zakončiť úryvok z druhej kapitoly evanjelia podľa Lukáša. Kristus je malý chlapec. Akú bolesť asi musela cítiť jeho Matka a svätý Jozef, keď ho pri návrate z Jeruzalema nenašli medzi príbuznými a priateľmi! A akú radosť, keď ho neskôr z diaľky vidia, ako poučuje izraelských učiteľov zákona! No všimnite si zdanlivo tvrdé slová, ktoré vyslovuje, keď odpovedá svojej Matke: “Prečo ste ma hľadali?” (Lk 2, 49).

Nebolo vari rozumné, že ho hľadali? Ľudia, ktorí vedia, čo je to stratiť Krista a znovu ho nájsť, to iste dobre chápu... “Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?” (Lk 2, 49). Hádam ste nevedeli, že všetok svoj čas mám celý venovať svojmu nebeskému Otcovi?


54

Ovocím dnešného rozjímania by malo byť presvedčenie, že naša cesta po tejto zemi — za akýchkoľvek podmienok a v akomkoľvek čase — je pre Boha, že je pokladom slávy, obrazom neba, že máme v rukách úžasnú vec, ktorú sme povinní spravovať, so zodpovednosťou voči ľuďom a Bohu, bez toho, že by bolo potrebné meniť svoj stav, uprostred ulice, posväcujúc svoju prácu a povolanie, rodinný život, spoločenské vzťahy a všetku činnosť, aj keby sa zdalo, že je výhradne svetská.

Keď som vo svojich dvadsiatich šiestich rokoch v celej plnosti pochopil záväzok slúžiť Pánovi v Opus Dei, z hĺbky duše som ho prosil o zrelosť osemdesiatročného. Prosil som svojho Boha o viac rokov — s detskou naivitou začiatočníka — lebo tak by som vedel využívať čas, vedel by som využiť každučkú minútu v službe Jemu. Pán vie taký dar poskytnúť. Možno raz budeme môcť povedať — ty aj ja: “Chápavejší som nad starcov, lebo zachovávam tvoje príkazy” (Ž 118, 100). Mladosť by nemala byť synonymom nerozvážnosti, rovnako ako šediny nemusia nutne znamenať rozvahu a múdrosť.

Uchýľ sa so mnou pod ochranu Kristovej Matky. Matka naša, ty, ktorá si videla Ježiša rásť, ty, ktorá si videla, ako využíva svoj čas medzi ľuďmi: nauč ma využívať moje dni v službe Cirkvi a dušiam; dobrá Matka, nauč ma, aby som vo svojom srdci vždy, keď to bude potrebné, začul láskavú výčitku, že môj čas nepatrí mne, ale Nášmu Otcovi, ktorý je na nebesiach.


Predchádzajúce Nasledujúce