Josemaría Escrivá Obras
256

Kresťanské povolanie, skutočnosť, že nás Pán osobne volá, nás vedie k stotožneniu sa s ním. On prišiel na zem, aby vykúpil celý svet, pretože chce, aby boli všetci ľudia spasení (1 Tim 2, 4). Niet duše, o ktorú by sa Kristus nezaujímal. Každá jedna ho predsa stála cenu jeho Krvi (Porov. 1 Pt 1, 18—19).

Pri rozjímaní o týchto pravdách mi prichádza na myseľ onen rozhovor medzi apoštolmi a Učiteľom vo chvíli pred zázračným rozmnožením chlebov. Za Ježišom prišiel veľký zástup ľudí. Náš Pán pozdvihol oči a spýtal sa Filipa: “Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?” (Jn 6, 5). Filip rýchlo počíta a potom odpovie: “Ani za dvesto denárov chleba nebude stačiť, ak sa má každému ujsť čo len kúsok” (Jn 6, 7). Toľko peňazí nemajú: musia si pomôcť inak. Jeden z jeho učeníkov, Ondrej, brat Šimona Petra, mu povedal: “Je tu chlapec, ktorý ma päť jačmenných chlebov a dve ryby. Ale čo je to pre toľkých?!” (Jn 6, 8—9).


257

Kvas a cesto

Chceme nasledovať Pána a šíriť jeho učenie. Z ľudského hľadiska je však pochopiteľné, že sa pýtame: Ale čo sme my pre toľkých ľudí? Hoci sú nás milióny, v porovnaní s počtom obyvateľstva na zemi je to málo. Preto by sme sa mali vidieť ako malé množstvo kvasu, pripravené a ochotné konať dobro pre celé ľudstvo, pripomínajúc si apoštolove slová: trocha kvasu prekvasí celé cesto (1 Kor 5, 6) a premení ho. Potrebujeme sa naučiť byť touto substanciou, týmto kvasom, aby sme pretvorili a zmenili svet.

Vari je kvas z prirodzenosti lepší ako cesto? Nie. Ibaže kvas je prostriedkom, ktorý spôsobí, že sa cesto vypracuje a stane sa z neho zdravý a jedlý pokrm. Aspoň v hrubých rysoch sa pozrime, ako taký kvas pôsobí pri príprave chleba; základného, prostého pokrmu, dostupného pre všetkých. Na mnohých miestach — možno ste pritom niekedy boli — je pečenie chleba skutočným obradom a jeho výsledkom je vynikajúci, chutný výrobok, na ktorý je radosť pozrieť.

Najskôr sa vyberie dobrá múka, prvotriednej kvality, ak je to možné. V drevenej kadi sa zarobí cesto, ktoré sa následne premieša s kvasom; to vyžaduje dlhú a trpezlivú prácu. Potom sa nechá odstáť, aby kvas mohol dokončiť svoju úlohu a cesto nakyslo.

Medzitým už v peci horí oheň, udržiavaný prikladaným drevom. Cesto vložené do tepla ohňa sa mení na jemný, kyprý, veľmi chutný chlieb. Tento výsledok by sa nedal dosiahnuť bez pôsobenia kvasu — hoci len malého množstva — ktorý sa zmiešal s ostatnými prísadami a vlastne zanikol; potom, čo vykonal svoju nepozorovanú, no účinnú prácu.


258

Keď budeme v duchovnom zmysle rozjímať nad textom sv. Pavla, pochopíme, že nemáme inú možnosť ako pracovať v službe všetkým dušiam. Čokoľvek iného by bolo sebectvom. Ak sa s pokorou zamyslíme nad svojím životom, jasne uvidíme, že Pán nám okrem milosti viery dal aj isté nadanie a určité dobré vlastnosti. Nikto z nás nie je nikoho kópiou: Náš Otec nás stvoril po jednom a medzi svoje deti rozdelil množstvo rozličných dobier. Toto nadanie a kvality máme dať do služieb všetkým a Božie dary použiť ako nástroje, ktoré pomôžu ostatným nájsť Krista.

Nemyslite si, že dané úsilie je len akousi ozdobou okrášľujúcou náš kresťanský život. Ak sa kvas nepoužíva, splesnie. Hoci sa môže stratiť v ceste, ktoré nakyprí, rovnako môže zmiznúť pri stavbe pomníka neužitočnosti a sebectvu. Nerobíme Bohu láskavosť, keď ho dávame poznať aj iným: “veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť; to je moja povinnosť — z Kristovho príkazu — a beda mi, keby som evanjelium nehlásal” (1 Kor 9, 16).


259

Rybolov

Hľa, ja pošlem mnohých rybárov — hovorí Pán, a vychytajú ich” (Jer 16, 16). Takto nám Pán vysvetľuje veľkú úlohu, ktorú máme pred sebou: loviť ryby. Svet je v rozhovoroch a knihách často prirovnávaný k moru. Niečo pravdy na tom prirovnaní hádam bude. V ľudskom živote sa tak ako na mori striedajú obdobia bezvetria a obdobia smrští, obdobia pokoja s obdobiami silného vetra. Ľudia často plávajú v nepokojných vodách, tonú uprostred vlnobitia, kráčajú búrkami, cestou smútku; aj keď sa zdá, že sa radujú a aj keď pritom robia veľký hluk: je to smiech, ktorým chcú zamaskovať svoju skleslosť a znechutenie zo života bez lásky a pochopenia. Požierajú jeden druhého, ľudia práve tak ako ryby.

Úlohou Božích detí je pomáhať, aby sa všetci slobodne dostali do Božej siete, aby sa milovali. Ak sme kresťania, mali by sme sa stať takými rybármi, ako opisuje prorok Jeremiáš v podobenstve, ktoré niekoľkokrát použil i Ježiš Kristus: “Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí” (Mt 4, 19), vraví Petrovi a Ondrejovi.


260

Poďme s Kristom na tento božský lov. Ježiš stojí pri Genezaretskom jazere a ľudia sa na neho tlačia, lebo chcú počuť Božie slovo (Lk 5, 1). Rovnako ako dnes. Nevidíte to snáď? Túžia počuť Božie posolstvo, hoci predstierajú opak. Možno niektorí už na Kristovo učenie zabudli, iní — bez vlastnej viny — ho nikdy nepoznali a náboženstvo považujú za čosi zvláštne. Môžeme si však byť istí, že jedného dňa príde moment, keď už človek nebude vládať ďalej, keď mu už nebudú stačiť obvyklé vysvetlenia a neuspokoja ho klamstvá falošných prorokov. A hoci si to títo ľudia neuvedomujú, pociťujú túžbu utíšiť svoj nepokoj Pánovým učením.

Nechajme rozprávať sv. Lukáša: “Tu zbadal pri brehu dve lode. Rybári z nich vystúpili a prali si siete. Nastúpil na jednu z lodí, ktorá patrila Šimonovi, a poprosil ho, aby trochu odrazil od brehu. Potom si sadol a z loďky učil zástupy” (Lk 5, 2—3). Keď skončil s vyučovaním, prikázal Petrovi: “Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov!” (Lk 5, 4). Kristus je majiteľom loďky, On je ten, čo pripravuje lov: preto prišiel na svet, aby jeho bratia našli cestu slávy a lásky k Otcovi. Kresťanský apoštolát sme si nevymysleli my. My ľudia mu svojou neobratnosťou a nedostatkom viery jedine prekážame.


261

Šimon mu odpovedal: “Učiteľ, celú noc sme sa namáhali a nič sme nechytili” (Lk 5, 5). Odpoveď sa zdá byť rozumná. Obvykle lovili o takom čase, ale práve vtedy bola noc neúspešná. Ako by teda mohli niečo uloviť cez deň? No Peter má vieru: “Ale na tvoje slovo spustím siete” (Lk 5, 5). Rozhodne sa konať, ako mu Kristus poradil a s dôverou v Pánovo slovo sa dá do práce. A čo sa stane? “Len čo to urobili, chytili také množstvo rýb, až sa im siete trhali. Preto dali znamenie spoločníkom, čo boli na druhej lodi, aby im prišli pomôcť. Oni prišli a obidve loďky naplnili tak, že sa potápali” (Lk 5, 6—7).

Keď sa Ježiš vydával so svojimi učeníkmi na more, nemyslel len na tento lov. Preto keď sa Peter vrhá k jeho nohám a pokorne vyznáva: “Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny," náš Pán mu odpovedá: “Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí” (Lk 5, 8, 10). Ani pri tomto novom love nebude chýbať všetka Božia účinnosť: apoštoli sa stanú nástrojmi veľkých zázrakov, aj napriek ich osobným nedostatkom.


262

Budú sa opakovať zázraky

Keď sa budeme neustále, deň po dni usilovať o svätosť, každý vo svojom stave, pri svojej práci, vo svojom bežnom živote, potom sa odvažujem tvrdiť, že Pán aj z nás urobí nástroje schopné konať veľké zázraky, a ak to bude potrebné, aj tie najpodivuhodnejšie. Budeme navracať zrak slepým. Kto spočíta tie tisíce prípadov, keď slepý takmer od svojho narodenia nadobudne zrak a dostane všetku tú nádhernú žiaru Kristovho svetla? Iný bol zase hluchý a ďalší nemý, neboli schopní počúvať a ani vysloviť jediné slovo ako Božie deti... No očistili sa im zmysly a už počujú a vyjadrujú sa ako ľudia, a nie ako zvieratá. In nomine Iesu! (Sk 3, 6), v mene Ježiša Krista jeho apoštoli uzdravujú ochrnutého, ktorý predtým nebol schopný ani sa pohnúť; i človeka lenivého, ktorý síce vedel, čo má robiť, no nerobil to... V mene Pána, surge et ambula! (Sk 3, 6), vstaň a choď.

A iný, ktorý bol už mŕtvy, rozkladal sa a zapáchal; tu zrazu ako pri zázračnom vzkriesení syna naimskej vdovy začul Boží hlas: “Mládenec, hovorím ti, vstaň!” (Lk 7, 14). Budeme robiť zázraky tak, ako ich robil Kristus a ako ich robili prví apoštoli. Možno i v tebe i vo mne sa uskutočnili také zázraky: možno sme boli slepí, alebo hluchí či ochrnutí, možno sme už zapáchali ako mŕtvoly a Pánovo slovo nás pozdvihlo z našej ochablosti. Keď budeme milovať Krista a keď ho budeme úprimne nasledovať, keď nebudeme hľadať len samých seba ale iba jeho, budeme v jeho mene môcť dávať zadarmo druhým to, čo sme i my sami zadarmo dostali.


263

Existuje jedna ľudská i nadprirodzená schopnosť, o ktorej neprestajne kážem a ktorú náš Otec Boh vkladá do rúk svojim deťom: Je to schopnosť mať účasť na Kristovom vykupiteľskom diele. Napĺňa ma radosťou, keď toto učenie nachádzam aj v textoch Cirkevných otcov. Svätý Gregor Veľký píše: “ Kresťania odstraňujú hady, keď nabádaním k dobrému vykoreňujú zlo zo sŕdc druhých ľudí... Používame vkladanie rúk na chorých, keď si všimneme, že náš blížny poľavuje v konaní dobra; ponúkneme mu najrozmanitejším spôsobom pomoc a posilníme ho vlastným príkladom. Tieto zázraky sú o to väčšie, že k nim dochádza v duchovnej oblasti, že prinášajú život nie telu, ale duši. Takisto aj vy, ak budete mať vieru, budete s Božou pomocou také zázraky konať ” (Sv. Gregor Veľký, Homiliae in Evangelia, 29, 4 (PL 76, 1215—1216).

Boh chce, aby boli všetci spasení. To je výzva, no je to i zodpovednosť, ktorá závisí od každého z nás. Cirkev nie je útočiskom pre niekoľkých privilegovaných. “ Vari je Cirkvou iba nepatrná čiastočka zeme? Cirkvou je celý svet ” (Sv. Augustín, Enarrationes in Psalmos, 21, 2, 26 (PL 36, 177). To vraví sv. Augustín a dodáva: “ Kamkoľvek pôjdeš, nájdeš tam Krista. Dostal si do dedičstva všetky končiny zeme, poď, vládni nad nimi so mnou ” (Sv. Augustín, Enarrationes in Psalmos, 21, 2, 30 (PL 36, 180). Spomínate si, ako to bolo s tými sieťami? Boli plné, až pretekali, viac rýb sa do nich už nevošlo. Boh túžobne čaká, že sa jeho dom naplní (Porov. Lk 14, 23), je to Otec a má rád svoje deti pri sebe.


264

Apoštolát v každodennom živote

Pozrime sa teraz na iný rybolov, po utrpení a smrti Ježiša Krista. Peter Učiteľa trikrát zaprel a s pokorou i bolesťou to oplakal; zakikiríkanie kohúta mu pripomenulo Pánove varovania a on z hĺbky duše prosil o odpustenie. A zatiaľ čo kajúcne čaká na prisľúbené vzkriesenie, i naďalej vykonáva svoju prácu a chodí loviť ryby. “ Čo sa týka oného lovenia rýb, často dostávame otázku, prečo sa Peter a Zebedejovi synovia vrátili k zamestnaniu, ktoré vykonávali predtým, než ich Pán povolal. Boli skutočnými rybármi, keď im Ježiš povedal: Poďte za mnou a ja z vás urobím rybárov ľudí. A tým, čo sa divia, že sa takto zachovali, je treba odpovedať, že nikto apoštolom ich prácu nezakázal, veď išlo o počestné a riadne zamestnanie ” (Sv. Augustín, In Ioannis Evangelium tractatus, 122, 2 (PL 35, 1959).

Apoštolát, túžba, ktorá stravuje bežného kresťana, nie je niečo odlišné od každodennej práce: miesi sa do nej a ona sa tak stáva príležitosťou k osobnému stretávaniu sa s Kristom. Keď sa v práci namáhame bok po boku so svojimi spolupracovníkmi, so svojimi priateľmi a príbuznými, môžeme im tak pomáhať dôjsť až ku Kristovi, ktorý nás čaká na brehu jazera. No skôr, ako apoštolom, je treba byť rybárom. A potom, čo apoštolom, opäť rybárom. Rovnaké povolanie predtým i potom.


265

Čo sa teda zmení? Dochádza k zmene v našej duši — pretože do nej vstúpil Kristus, tak ako vstúpil do Petrovej loďky — človeku sa rozšíria horizonty, získa väčšiu ochotu slúžiť a nezadržateľnú túžbu všetkým ohlasovať magnalia Dei (Sk 2, 11), veľké Božie skutky, ktoré Pán koná, ak mu to dovolíme. Nemôžem nepodotknúť, že profesionálna práca kňazov — dovolím si ju tak nazvať, je posvätná a verejná služba, vytláčajúca ostatné aktivity do tej miery, že ak by nejakému kňazovi zvýšil čas ešte aj na inú prácu, ktorá nie je kňazská, môže si byť istý, že si povinnosti svojej služby neplní.

Boli spolu Šimon Peter, Tomáš nazývaný Didymus, Natanael z Kány Galilejskej, Zebedejovi synovia a iní dvaja z jeho učeníkov. Šimon Peter im povedal: “Idem loviť ryby.” Povedali mu: “Pôjdeme aj my s tebou.” Išli a nastúpili na loď. Ale tej noci nechytili nič. Keď sa už rozodnilo, stál Ježiš na brehu” (Jn 21, 2—4).

Prechádza popri svojich apoštoloch, popri dušiach, ktoré sa mu odovzdali a oni si to ani nevšimnú. Koľkokrát je Kristus nie v našej blízkosti, ale priamo v nás, a my žijeme takým svetáckym životom! Kristus je tak blízko a jeho deti mu nevenujú ani jediný láskyplný pohľad, ani jediné láskavé slovo, ani jeden horlivý skutok.


266

Ale učeníci, píše sv. Ján, nevedeli, že je to Ježiš. A Ježiš sa ich opýtal: “Deti, máte niečo na jedenie?” (Jn 21, 4—5). Táto rodinná scéna s Kristom ma nadovšetko dojíma. Že to hovorí práve Ježiš Kristus, Boh! On, ktorý má už oslávené telo! “Spustite sieť z pravej strany lode a nájdete.” Oni spustili a pre množstvo rýb ju už nevládali vytiahnuť (Jn 21, 6). Teraz už chápu. Spomenú si na to, čo pri toľkých príležitostiach počuli z Majstrových úst: rybári ľudí, apoštoli. A pochopia, že všetko je možné, lebo rybolov riadi On.

Tu učeník, ktorého Ježiš miloval, povedal Petrovi: “To je Pán” (Jn 21, 7). Láska, tá vidí už na diaľku. Láska je prvá, ktorá chápe tieto jemnosti. Onen mladý apoštol s veľkou láskou, ktorú k Ježišovi cíti — lebo ho miluje so všetkou čistotou a nežnosťou neskazeného srdca — zvolá: Pán je to!

Len čo Šimon Peter počul, že je to Pán, pripásal si šaty — bol totiž nahý — a skočil do mora” (Jn 21, 7). Peter je viera. A plný úžasnej odvahy vrhá sa do mora. S Jánovou láskou a Petrovou vierou, kam až môžeme zájsť?!


267

Duše patria Bohu

Ostatní učeníci prišli na lodi, lebo neboli ďaleko od brehu, len asi dvesto lakťov, a sieť s rybami ťahali za sebou” (Jn 21, 8). Ihneď kladú svoj úlovok k nohám Pánovi, pretože mu predsa patrí. Preto, aby sme pochopili, že duše patria Bohu, že nikto na svete si ich nemôže privlastňovať, že apoštolát Cirkvi — jeho ohlasovanie a uskutočňovanie spásy — sa nezakladá na autorite jednotlivých osôb, ale na Božej milosti.

Ježiš Kristus sa trikrát po sebe pýta Petra, akoby mu chcel dať opakovanú možnosť napraviť trojité zapretie. Peter sa už zo svojich chýb poučil, vlastná úbohosť mu dala dostatočnú príučku. Vedomý si svojej slabosti, je hlboko presvedčený, že už bolo dosť smelého vystatovania. Preto všetko odovzdáva do Kristových rúk. “Áno Pane, ty vieš, že ťa mám rád. Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád” (Jn 21, 15—17). A čo mu na to odpovie Kristus? “Pas moje baránky. Pas moje ovce” (Jn 21, 15—17). Nie tvoje, nie vaše: ale moje! Pretože to On stvoril človeka, to On ho spasil, to On vykúpil každého jedného z nás, zaradom, cenou — opäť zdôrazňujem — cenou svojej krvi.

Keď v 5. storočí útočili donatisti na katolíkov, tvrdili, že nie je možné, aby hipponský biskup Augustín hlásal pravdu, keďže bol predtým veľkým hriešnikom. A sv. Augustín radil svojim bratom vo viere, ako na to odpovedať: “ Augustín je biskupom katolíckej Cirkvi, stará sa o svoj úrad, z ktorého skladá účty Bohu. Poznal som ho ako dobrého človeka. Ak je zlý, vie o tom; ak je dobrý, ani tak nestaviam svoju nádej na ňom. Pretože to prvé, čo som sa v katolíckej Cirkvi naučil, je nevkladať svoju nádej do žiadneho človeka ” (Sv. Augustín, Enarrationes in Psalmos, 36, 3, 20 (PL 36, 395).

Nevykonávame svoj apoštolát. Čo by sme mohli v takom prípade hovoriť? Vykonávame — pretože Boh to tak chce, pretože tak nám to prikázal: “choďte do celého sveta a hlásajte Evanjelium všetkému stvoreniu” (Mk 16, 15) — apoštolát Kristov. Chyby, tie sú naše, no ovocie je Pánovo.


268

Odvaha hovoriť o Bohu

Ako teda budeme robiť tento apoštolát? V prvom rade príkladom, životom podľa vôle Otca, tak, ako nám ju zjavil Ježiš Kristus svojím životom a učením. Pravá viera nepripúšťa, aby boli skutky v rozpore so slovami. Mali by sme si spytovať svoje konanie a merať hodnovernosť našej viery. Nie sme ozajstní veriaci, ak sa skutkami neusilujeme robiť to, čo ústami vyznávame.


269

Teraz by bolo vhodné pripomenúť si jednu príhodu, ktorá nám ukazuje nádherný apoštolský zápal prvých kresťanov. Ešte neuplynulo ani štvrťstoročie odo dňa, keď Ježiš vystúpil na nebesia, a v mnohých mestách a osadách sa už hlásala jeho sláva. Do Efezu prichádza Žid menom Apollo, muž výrečný a zbehlý v Písmach. Bol poučený o Pánovej ceste a so zápalom ducha hovoril a správne učil o Ježišovi, hoci poznal iba Jánov krst (Sk 18, 24—25).

Do mysle tohto človeka už preniklo Kristovo svetlo, počul o ňom, hlásal o ňom ostatným ľuďom. No ešte mu chýbalo prejsť kus cesty, ešte sa potreboval dozvedieť viac, získať plnosť viery a opravdivo milovať Pána. Jeho reč počúvajú manželia Priscila a Aquila, obaja kresťania, a neostávajú ľahostajní a nečinní. Ani ich nenapadne myslieť si: Tento toho vie dosť, nikto nám nevraví, že ho máme poučiť. No pretože mali pravého apoštolského ducha, prišli k Apollovi, vzali ho k sebe a dôkladnejšie mu vysvetlili Božiu cestu (Sk 18, 26).


270

Takisto môžeme obdivovať počínanie sv. Pavla. Uväznený za šírenie Kristovho učenia, nevynechá žiadnu príležitosť, aby hlásal evanjelium. Pred Festom a Agrippom neváha vyznať: “Ale Boh mi pomohol, a tak som tu do dnešného dňa a svedčím malému a veľkému. A nehovorím nič zvláštne, len to, čo predpovedali do budúcnosti Proroci a Mojžiš: že Mesiáš bude trpieť a že ako prvý vstane z mŕtvych a zvestuje svetlo ľudu a pohanom” (Sk 26, 22—23).

Apoštol nemlčí, neskrýva svoju vieru, ani jej hlásanie, ktoré vyvolalo nenávisť jeho prenasledovateľov; aj naďalej hlása spásu všetkým ľuďom. S obdivuhodnou odvahou hovorí Agrippovi do očí: “Veríš, kráľ Agrippa, prorokom? Viem, že veríš” (Sk 26, 27). Keď Agrippa povedal: “Bezmála by si ma presvedčil, aby som sa stal kresťanom.” Pavol mu odpovedá: “Dal by Boh, aby si sa nielen ty, ale aby sa všetci títo, čo ma dnes počúvajú, stali v malom i veľkom takými, akým som ja, okrem týchto pút!” (Sk 26, 28—29).


271

Odkiaľ čerpal svätý Pavol takú silu? Omnia possum in eo, qui me confortat (Fil 4, 13), môžem všetko, lebo to Boh mi dáva túto vieru, túto nádej, túto lásku. Len veľmi ťažko dokážem uveriť v nadprirodzenú účinnosť nejakého apoštolátu, ktorý nemá podporu a nie je pevne zakotvený v neustálom styku s Pánom. Uprostred práce, áno, doma, na ulici, so všetkými problémami, čo sa každý deň vynárajú, jedny závažnejšie než tie druhé. Tam, nikde inde, no so srdcom úplne pri Bohu. Potom naše slová, naše skutky — dokonca i naše poklesky — budú vydávať bonus odor Christi (2 Kor 2, 15) — ľúbeznú Kristovu vôňu, a ľudia si to určite všimnú a povedia: to je kresťan.


272

Keby si bol v pokušení spýtať sa: Kto mi prikazuje, aby som to robil?, musel by som ti odpovedať: Sám Kristus ti to prikazuje, prosí ťa o to. “Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu” (Mt 9, 37—38). Nedochádzaj k pohodlnému záveru: to nie je pre mňa, na to sú iní, ja také veci neviem. Nie, na to nie sú iní, rovnako ako ty by potom mohli hovoriť všetci. Kristus sa obracia na všetkých, na každého jedného kresťana. Nikto nie je od tohto záväzku oslobodený, ani kvôli svojmu veku, zdravotnému stavu či zamestnaniu. Neexistujú žiadne výhovorky. Buď vydáme plody apoštolátu, alebo je naša viera neplodná.


273

A okrem toho: kto tvrdí, že hovoriť o Kristovi a šíriť jeho učenie znamená robiť niečo neobyčajné, niečo zvláštne? Ži si svoj bežný život, pracuj tam, kde si, snaž sa plniť si povinnosti svojho stavu, dobre dokončovať svoje úlohy v zamestnaní a profesionálne rásť — snaž sa byť každým dňom lepším. Buď verný, maj pochopenie pre ostatných, no buď náročný na seba. Umŕtvuj sa a buď radostný. To bude tvojím apoštolátom. A bez toho, žeby si poriadne vedel prečo, začnú aj napriek tvojim nedokonalostiam za tebou prichádzať tí, čo ťa obklopujú, a v prostom, prirodzene plynúcom rozhovore — cestou z práce, na rodinnej oslave, v autobuse, na prechádzke, proste kdekoľvek — budete hovoriť o nepokoji, ktorý je v duši každého človeka, hoci si to niektorí nechcú uvedomiť. No budú chápať viac, keď sa rozhodnú začať skutočne hľadať Boha.

Pros Máriu, Kráľovnú apoštolov, aby ti pomohla rozhodnúť sa a ty si vo svojom srdci zatúžil po rozsievaní a rybolove tak, ako po nich túži srdce jej Syna. Ubezpečujem ťa, že keď začneš, uvidíš — rovnako ako galilejskí rybári — ako sa loď plní rybami. A na brehu uvidíš Krista, ktorý na teba čaká. Pretože úlovok patrí jemu.


Predchádzajúce Nasledujúce