Josemaría Escrivá Obras
205

Už pred nemálo rokmi som s presvedčením, rastúcim každým dňom, napísal: Dúfaj, že všetko ti dá Ježiš: ty sám nemáš nič, sám nie si ničím, sám nič nezmôžeš. Ak sa mu odovzdáš, On bude konať za teba (Consideraciones espirituales, Cuenca 1934, s. 67). Prešiel nejaký čas a toto presvedčenie sa ešte posilnilo a prehĺbilo. Videl som, ako dôvera v Boha dokáže zapáliť veľký oheň lásky, oheň, vďaka ktorému srdce radostne tlčie a človek už neprepadá malomyseľnosti, ani neklesá na mysli, aj keď počas cesty trpí a často trpí veľa.

Pri čítaní epištoly dnešnej omše som bol dojatý a myslím, že vy tiež. Pochopil som, že Boh nám chce prostredníctvom apoštolových slov ukázať, ako sú všetky božské cnosti vzájomne prepojené a tvoria akúsi osnovu, na ktorej je utkaný opravdivý kresťanský život každého muža a každej ženy.

Znovu sa započúvajte do slov sv. Pavla: “A tak ospravedlnení z viery, žijeme v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista. Skrze neho máme vierou prístup k tej milosti, v ktorej zotrvávame, aj sa chválime nádejou na Božiu slávu. A nielen to: chválime sa aj súženiami, veď vieme, že súženie prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenú čnosť a osvedčená čnosť zasa nádej. A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme aj dostali” (Rim 5, 1—5).


206

A teraz, v Božej prítomnosti — aká povzbudivá je Ježišova skutočná blízkosť vo Svätostánku! — budeme rozjímať o tom nádhernom Božom dare, ktorým je nádej — nádej napĺňajúca naše duše radosťou; spe gaudentes (Rim 12, 12), radujme sa, pretože ak budeme verní, čaká nás nekonečná Láska.

Nikdy nesmieme zabúdať, že pre človeka — pre každého jedného z nás — existujú iba dva spôsoby, ako môže prežiť svoj život na zemi: buď budeme žiť životom Božím a bojovať o to, aby sme sa páčili Bohu, alebo budeme žiť životom živočíšnym, viac či menej presvetleným ľudskosťou, ak sa o Boha nedbá. Nikdy som neprikladal veľkú váhu ľuďom veľmi dobrým, dalo by sa povedať, že takmer svätým, ktorí stavali na obdiv fakt, že sú neveriaci. Mám ich vskutku nesmierne rád, rovnako ako všetkých ľudí, mojich bratov, obdivujem ich dobrú vôľu, ktorá sa v určitých aspektoch môže ukázať až hrdinskou; no v podstate mi ich je ľúto, pretože im chýba Božie svetlo, teplo a neopísateľná radosť prameniaca z kresťanskej nádeje; a to je obrovské nešťastie.

Úprimný a poctivý kresťan žijúci v súlade so svojou vierou nekoná inak, než obrátený tvárou k Bohu, s nadprirodzeným pohľadom; pracuje na tomto svete, ktorý tak vášnivo miluje a je úplne zaujatý pozemskými starosťami, no zároveň má svoj zrak neustále pozdvihnutý k nebu. Potvrdzuje nám to i sv. Pavol: quae sursum sunt quaerite; hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi! Veď ste zomreli skrze krst pre veci tohto sveta — a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu” (Kol 3, 1—3).


207

Pozemské nádeje a nádej kresťanská

Mnoho ľudí monotónne omieľa už trochu otrepanú frázu, že “nádej zomiera posledná,” ako keby nádej bola len nejakou pomôckou k životu bez komplikácii a výčitiek svedomia, alebo aby človeku umožnila odkladať na neurčito nápravu svojho konania a úsilia o dosiahnutie vznešených cieľov — a predovšetkým cieľa najvyššieho — nášho spojenia s Bohom.

Povedal by som, že je to cesta, ako zamieňať nádej za pohodlnosť. V podstate nejde o snahu dosiahnuť skutočné dobro, tak oprávnené hmotné, ako aj duchovné. Najvyššie úsilie niektorých osôb sa obmedzuje na to vyhnúť sa čomukoľvek, čo by mohlo narušiť ich pokoj — zdanlivý pokoj priemerného života. Títo bojazliví, uzavretí a leniví ľudia plní malých sebeckostí sa časom uspokoja s tým, že ich dni a roky budú plynúť sine spe nec metu, bez akýchkoľvek ašpirácií vyžadujúcich nejakú snahu, bez znepokojujúceho zápasu: to hlavné, na čom záleží, je vyhnúť sa riziku nepríjemností a sĺz. Ako ďaleko sme od dosiahnutia niečoho, keď sme premárnili prianie onú vec mať, iba zo strachu, že dosiahnuť ju bude náročné!

Potom je tu povrchný prístup tých, čo pod pláštikom predstieranej kultúry či vedy redukujú nádej na akúsi lacnú bájku. Neschopní úprimne sa postaviť tvárou v tvár sami sebe a rozhodnúť sa pre dobro, zužujú preto nádej na planú ilúziu, na utopický sen, na jednoduchú útechu v ťažkých životných starostiach. Nádej, táto falošná nádej sa pre nich stáva povrchnou túžbou, ktorá k ničomu nevedie.


208

No hoci je na tomto svete mnoho ľudí bojazlivých a ľahkovážnych, stále je veľa čestných, ktorí, hnaní vznešenou myšlienkou — i keď nie z nadprirodzeného dôvodu, lež z ľudskosti — čelia všetkým druhom strádaní a veľkodušne sa dávajú do služby druhým, pomáhajú im v ich utrpení a ťažkostiach. Veľmi si takých ľudí vážim, ba dokonca obdivujem húževnatosť tých, čo odhodlane pracujú pre nejaký ušľachtilý ideál. Avšak i napriek tomu si pokladám za povinnosť pripomenúť, že všetko, čo podnikáme, ak je to výlučne naším dielom, rodí sa so znamením pominuteľnosti. Popremýšľajte nad slovami Písma: “Potom som obrátil pozornosť na všetky svoje činy, aké kedy prevádzali moje ruky, a tiež na všetky námahy, ktoré som vynaložil pri ich prevádzaní. A hľa, všetko to bola márnosť a honba za vetrom, lebo z toho nebolo osohu pod slnkom” (Kaz 2, 11).

Táto pominuteľnosť však nádej nedusí, naopak; keď uznáme malosť a riziká svetských iniciatív, potom zmienené úsilie otvorí cestu pravej nádeji, pozdvihujúcej všetko ľudské snaženie, a premení ho na miesto stretnutia sa s Bohom. A tak sa oná ľudská námaha rozsvieti večným svetlom, čo zaženie temnoty sklamaní. Ale ak si z dočasných plánov urobíme absolútnu métu a zo zreteľa odstránime náš večný príbytok a cieľ, pre ktorý sme boli stvorení — milovať a chváliť Pána a napokon ho vlastniť v nebi — aj tie najskvelejšie zámery sa môžu obrátiť na zradu a dokonca i na ponižovanie ľudí. Spomeňte si na známe úprimné zvolanie sv. Augustína, ktorý predtým, ako spoznal Pána, zakúsil toľko horkostí a hľadal šťastie mimo neho: “ Stvoril si nás pre seba, Pane, a nepokojné je naše srdce, dokiaľ nespočinie v tebe ” (Sv. Augustín, Vyznania, 1, 1, 1 (PL 32, 661). V ľudskom živote neexistuje nič tragickejšieho než sklamanie spôsobené stratenou nádejou alebo jej falšovaním, keď sa nádej prezentuje iba ako očakávanie, ktorého konečným cieľom nie je Láska, čo sýti bez nasýtenia.

Istota, že sa cítim byť Božím synom a že to viem — želám si, aby sa to isté stalo aj vám — ma napĺňa opravdivou nádejou, ktorá je síce cnosťou nadprirodzenou, no vliata do ľudských tvorov prispôsobí sa našej prirodzenosti a napokon je cnosťou veľmi ľudskou. Som šťastný pri pomyslení na nebo, ktoré dosiahneme, ak budeme verní až do konca; som šťastný pri pomyslení na blaženosť, ku ktorej dospejeme, quoniam bonus (Ž 105, 1), lebo môj Pán je dobrý a jeho milosrdenstvo trvá naveky. Toto presvedčenie mi pomáha chápať, že iba to, čo je poznamenané Božou stopou, nesie nezmazateľné znamenie večnosti a hodnota takej veci je nepominuteľná. Preto ma nádej neoddeľuje od vecí tohto sveta, ale približuje ma k nim novým, kresťanským spôsobom, ktorý sa vo všetkom snaží nachádzať vzťah padlého ľudstva s Bohom Stvoriteľom a Bohom Vykupiteľom.


209

V čo dúfať

Možno sa ma opýtate: A v čo máme my kresťania dúfať? Svet nám totiž ponúka mnoho dobrých vecí, po ktorých túži naše srdce, prahnúce po šťastí a horúčkovito prenasledujúce lásku. Okrem toho chceme plným priehrštím rozsievať radosť a pokoj, neuspokojujeme sa iba s vlastným šťastím a snažíme sa, aby boli spokojní i všetci tí, ktorí nás obklopujú.

Bohužiaľ, niektorí ľudia so správnymi, no prízemnými názormi, s výhradne prchavými a vrtkavými ideálmi zabúdajú, že túžby kresťana majú smerovať k výšinám. K nekonečným výšinám! Nás zaujíma Láska samotného Boha, aby sme sa z nej plne a bez konca tešili. Vieme predsa veľmi dobre, že keď raz tento svet skončí, všetko pominie. Pre človeka nastáva koniec už jeho smrťou, pretože bohatstvo a pocty si nikto do hrobu nevezme. A preto, okrídlení nádejou, ktorá povzbudzuje naše srdcia, aby sa pozdvihli až k Bohu, naučili sme sa modliť: in te Domine speravi, non confundar in aeternum (Ž 30, 2), Pane, v teba dúfam; dúfam, že ma budeš viesť tvojou rukou teraz, i vždy a na veky vekov.


210

Pán nás nestvoril preto, aby tu vybudoval trvalé mesto (Porov. Hebr 13, 14), pretože “ tento svet je cestou do sveta iného, ktorý je príbytkom, kde nie je žiadne trápenie ” (Jorge Manrique, Coplas, V). Ale my, Božie deti, by sme sa nemali vzďaľovať od pozemských vecí, kam nás Boh postavil, aby sme sa posväcovali, aby sme ich naplnili požehnanou vierou, jedinou, ktorá prináša ľuďom skutočný pokoj a pravú radosť a prináša ich do každého prostredia. Už od roku 1928 bez prestania kážem: je veľmi potrebné pokresťančovať celú našu spoločnosť, vnášať do všetkých jej sociálnych vrstiev nadprirodzený zmysel, tak, že sa budeme usilovať posväcovať našu bežnú dennú prácu, povolanie či zamestnanie. Tak sa každé ľudské konanie rozsvieti novou nádejou, presahujúcou čas i pominuteľnosť všetkého pozemského.

Krstom sme sa stali nositeľmi Kristovho slova, ktoré upokojuje, osvecuje a utešuje zranené svedomia. Aby mohol Pán v nás a skrze nás pôsobiť, musíme mu povedať, že sme odhodlaní každý deň bojovať, aj keď vieme, že sme slabí a neužitoční, aj keď pociťujeme nesmiernu ťarchu svojich vín a osobnej krehkosti. Mali by sme mu neprestajne opakovať, že mu dôverujeme, že sa spoliehame na jeho pomoc: ak to bude potrebné, ako Abrahám, i proti nádeji (Rim 4, 18). A budeme pracovať s novým úsilím, budeme učiť ľudí, aby vedeli reagovať pokojne, bez nenávisti, podozrievavosti, zaostalosti, nepochopenia a pesimizmu; pretože Boh môže všetko.


211

Práve tam, kde sa nachádzame, nás Pán vyzýva: buď bdelý! Podporujme preto v svojom svedomí nádejeplné túžby po svätosti, prejavované skutkami. “Daj, syn môj, svoje srdce” ( Prís 23, 26), šepká nám Pán do ucha. Prestaň si stavať vzdušné zámky, odhodlaj sa otvoriť svoje srdce Bohu, lebo iba v ňom nájdeš ozajstný základ pre svoju nádej a konanie dobra pre druhých. Keď človek nebojuje sám so sebou, keď rezolútne neodmietne nepriateľov, ktorých v sebe má — pýchu, závisť, žiadostivosť tela i očí, spoliehanie sa na seba, streštenú dychtivosť po samopaši, keď neexistuje vnútorný boj, aj tie najušľachtilejšie ideály zvädnú ako kvet trávy: vyjde slnko so svojou páľavou a vysuší trávu, jej kvet odpadne a krása jej zjavu zanikne (Jak 1, 10—11). Potom i v tej najmenšej štrbine vyraší malomyseľnosť a smútok ako škodlivý a útočný plevel.

Ježiš sa neuspokojuje len s nejakým váhavým súhlasom. Chce od nás, a má na to právo, aby sme po svojej ceste kráčali energicky a neustupovali pred ťažkosťami. Vyžaduje rozhodné, konkrétne kroky, pretože iba všeobecné predsavzatia k ničomu nevedú. Mne osobne pripadajú byť málo určité úmysly klamnou ilúziou, snažiacou sa umlčať Božie volanie, ktoré srdce cíti; sú ako plameň bludičky, ktorý ani nepáli, ani nehreje, a ktorý sa vytratí rovnako rýchlo, ako vzplanul.

Iba keď uvidím, že konáš rozhodne, uverím, že tvoje úmysly dosiahnuť cieľ sú úprimné. Konaj dobro, premýšľaj o svojom prístupe ku každodennej práci, usiluj sa o spravodlivosť zvlášť v tom prostredí, kde sa pohybuješ, hoci by si už mal padať od únavy. Usiluj sa o šťastie tých, čo ťa obklopujú, vo svojej práci slúž ostatným s radosťou a snahou o jej čo najväčšiu dokonalosť, svojím pochopením, svojím úsmevom, svojím kresťanským postojom. A to všetko pre Boha, pre jeho slávu, s pohľadom upretým nahor v túžbe po pravej vlasti, pretože iba tento cieľ stojí za všetku námahu.


212

Dokážem všetko

Ak nebojuješ, nevrav mi, že sa snažíš stotožniť sa viac s Kristom, poznávať ho a milovať. Vieme dobre, čo nás čaká, ak nastupujeme kráľovskú cestu nasledovania Krista a živíme v sebe túžbu správať sa ako Božie deti: Svätý Kríž, na ktorý máme hľadieť ako na ústredný bod, o ktorý sa opiera naša nádej na spojenie s Pánom.

Už dopredu ti hovorím, že táto voľba nie je nič pohodlného, a že žiť podľa učenia Pána predpokladá veľké úsilie. Prečítam vám, čo všetko vymenúva apoštol, rozprávajúc o peripetiách a utrpení, ktoré musel podstúpiť, keď chcel plniť Ježišovu vôľu: “Od Židov som päť ráz dostal štyridsať bez jednej, tri razy ma bičovali, raz kameňovali, trikrát som stroskotal na lodi, noc a deň som bol na morských hlbinách; často na cestách, v nebezpečenstvách na riekach, v nebezpečenstvách od zbojníkov, v nebezpečenstvách od vlastného rodu, v nebezpečenstvách od pohanov, v nebezpečenstvách v meste, v nebezpečenstvách na púšti, v nebezpečenstvách na mori, v nebezpečenstvách medzi falošnými bratmi; v námahe a lopote, často v bdení, o hlade a o smäde, veľa ráz v pôstoch, v zime a nahote. A okrem toho na mňa deň čo deň dolieha starosť o všetky cirkvi” (2 Kor 11, 24—28).

V týchto rozhovoroch s Pánom sa rád obmedzujem na realitu, v ktorej sa nachádzame; nevymýšľam si žiadne teórie, ani nesnívam o veľkých obetiach či hrdinstvách, ktoré zvyčajne neprídu. Je dôležité, aby sme využívali čas, utekajúci nám pod rukami; čas, ktorý je z kresťanského hľadiska viac než zlato, pretože je predvojom slávy, akej sa nám neskôr dostane.

Samozrejme sa vo svojom živote nestretávame s takými protivenstvami ako Šavol. Môžeme naraziť na naše nízke sebectvo, návaly zmyselnosti, na útoky zbytočnej a smiešnej pýchy a na iné ďalšie zahanbujúce skutočnosti: toľko slabostí! Máme kvôli tomu strácať odvahu? Nie. Opakujme so sv. Pavlom Pánovi: “Preto mám záľubu v slabostiach, v potupe, v núdzi, v prenasledovaní a v úzkostiach pre Krista; lebo keď som slabý, vtedy som silný” (2 Kor 12, 10).


213

Často, keď všetko vychádza úplne opačne, ako sme si predstavovali, sa nám spontánne derú do úst slová: Pane, veď sa rúca všetko, všetko, všetko... ! Je to chvíľa napraviť svoj úmysel: Keď pôjdem s tebou, Pane, určite budem postupovať dopredu, pretože ty si predsa sila sama: quia tu es, Deus, fortitudo mea (Ž 42, 2).

Prosil som ťa, aby si sa pri svojej práci vytrvalo snažil pozdvihovať oči k nebu, lebo nádej nás povzbudzuje chopiť sa silnej Božej ruky, ktorú nám on neustále podáva; a nestrácať nadprirodzený pohľad — aj vo chvíľach, keď sa búria vášne, útočia na nás a chcú nás spútať do úbohej pevnosti nášho ja, alebo keď sa v detinskej márnivosti cítime byť pánmi vesmíru. Celý život som presvedčený, že bez pohľadu nahor, bez Ježiša, nikdy nič nedosiahnem a viem, že moja sila vyhrávať nad sebou a napokon zvíťaziť pramení z neustále opakovaného zvolania: “všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje” (Flp 4, 13). Toto zvolanie obsahuje istý Boží prísľub, že on svoje deti neopustí, ak sa ho len ony samotné nezrieknu.


214

Naša úbohosť a Božie odpustenie

Pán sa k svojim stvoreniam priblížil natoľko, že všetci vo svojom srdci skrývame túžbu po výšinách, dychtivé prianie vystúpiť čo najvyššie a želanie konať dobro. Ak teraz o týchto túžbach hovorím, je to preto, lebo chcem, aby si bezpečne vedel, že to On nám ich vložil do duše: ak ho necháš konať, budeš ako užitočný nástroj — tam, kde si — slúžiť s nečakaným účinkom. A aby si zo zbabelosti neutiekol pred dôverou, ktorú do teba Boh vkladá, maj sa na pozore pred domýšľavosťou naivne podceňovať ťažkosti, ktoré sa na tvojej kresťanskej ceste objavia.

Nemali by sme sa čudovať. Ako dôsledok padlej prirodzenosti v sebe nesieme niečo, čo nás núti vzpierať sa milosti a klásť jej odpor — sú to rany spôsobené prvotným hriechom, zapálené našimi osobnými hriechmi. Preto by sme sa mali na ten výstup vydať a konať každodennú dobrú ľudskú a božskú prácu — ktorá vždy vyústi v Božiu lásku — pokorne, s kajúcim srdcom a s dôverou v Božiu pomoc — no pritom ju konať s takým úsilím, ako by všetko záviselo len od nás.

Pokiaľ bojujeme — a je to boj, ktorý potrvá až do smrti — nemôžeme vylúčiť, že proti nám nevytiahnu násilní vonkajší i vnútorní nepriatelia. A akoby toho bolo málo, zoskupia sa v tvojej mysli už dávno spáchané hriechy, a možno ich bude mnoho. V mene Božom ti však vravím: nezúfaj. Keď sa to stane — nemusí sa to nevyhnutne stať, ani to nie je až také bežné — využi to, aby si sa ešte viac primkol k Pánovi, veď on si ťa predsa vyvolil za syna. A tak ťa neopustí. Túto skúšku dopúšťa, aby si miloval viac, a s ešte väčšou jasnosťou si uvedomil jeho neustálu ochranu a lásku.

Vravím ti, neklesaj na mysli, pretože Kristus nám na kríži odpustil a svoje odpustenie stále ponúka vo Sviatosti zmierenia; a okrem toho, vždy máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého. On je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta (1 Jn 2, 1—2), aby sme dosiahli víťazstvo.

Smeruj stále dopredu, nech sa deje, čo sa deje. Drž sa pevne Pánovej ruky a mysli na to, že Boh neprehráva žiadnu bitku. Ak sa od neho z akéhokoľvek dôvodu vzdiališ, pokorne zase začni odznova a správaj sa ako kajúcny márnotratný syn, každý deň, dokonca dvadsaťštyri hodín denne. Zmier svoje skrúšené srdce pri spovedi, skutočnom zázraku Božej lásky. Pán v tejto úžasnej sviatosti očistí tvoju dušu a zaplaví ťa radosťou a silou, aby si vo svojom úsilí neodpadol a aby si sa bez prestania obracal k Bohu, hoci ti všetko bude pripadať čierne. Takisto aj Matka Božia, ktorá je i Matkou našou, ťa bude so svojou materinskou starostlivosťou chrániť a upevňovať tvoje kroky.


215

Boh stále odpúšťa

Sväté Písmo upozorňuje, že dokonca i spravodlivý padne sedem ráz za deň (Porov. Prís 24, 16). Pri čítaní týchto slov sa moje srdce vždy zachvieva láskou a bolesťou. Pán nám skrze toto upozornenie opäť raz vychádza v ústrety, aby nám hovoril o svojom nekonečnom milosrdenstve, o svojej nehe a dobrotivosti, ktoré sa nikdy nekončia. Buďte si istí: Boh nechce našu biedu, no dobre ju pozná a práve s našimi slabosťami počíta na to, aby sme sa stali svätými.

Povedal som vám, že sa mi srdce zachvieva láskou. Pozerám sa na svoj život a úprimne musím priznať, že vidím, že nie som ničím a nič ani neznamenám, že nič nemám a nič nezmôžem; ba dokonca viac: že som holé nič! Avšak On, Boh, je všetkým a zároveň je i mojím, a ja som jeho; nezavrhuje ma, pretože sa za mňa vydal. Videli ste niekedy väčšiu lásku?

No zachvieva sa i bolesťou, lebo si spytujem svedomie a v údive stojím nad tou hromadou zanedbaní. Stačí len, keď sa poohliadnem na tých niekoľko hodín, čo som dnes na nohách, a nachádzam toľký nedostatok lásky, tak málo verných odpovedí. Moje správanie ma skutočne zarmucuje, neberie mi však pokoj. Padnem pred Bohom na kolená a úprimne sa mu priznám, ako na tom som. Takmer ihneď získavam pocit istoty, že mi pomôže a na dne svojho srdca počujem, ako mi pomaly opakuje: meus es tu! (Iz 43, 1), vedel som, viem, aký si, tak pokračuj!

Nemôže to byť inak. Ak sa budeme neustále utiekať do Pánovej blízkosti, vzrastie naša dôvera a utvrdíme sa v tom, že jeho Láska a jeho volanie trvajú stále: Boh nás miluje stále. Nádej nám ukazuje, že bez neho nie sme schopní vykonať ani tú najmenšiu povinnosť, no s ním, s jeho milosťou sa naše rany zacelia a my sa zaštítime jeho silou, aby sme odolali útokom nepriateľa, a polepšíme sa. Zhrniem to. Vedomie, že sme stvorení z hliny, by nám malo predovšetkým slúžiť na to, aby sme upevnili našu nádej v Ježiša Krista.


216

Skúste sa často “zamiešať” medzi postavy Nového zákona. Vychutnajte si tie dojemné scény, v ktorých náš Majster koná ako Boh a ako človek, alebo keď božskými i ľudskými slovami káže o odpustení a o jeho nekonečnej láske k svojim deťom. Táto predchuť neba sa obnovuje i dnes v trvalej nepominuteľnosti Evanjelia: cítime to, vidíme to, na vlastnej koži môžeme hmatateľne zažívať Božiu ochranu a pomoc, spôsobujúcu, že aj napriek všetkým zakopnutiam ideme ďalej, že dokážeme začínať stále odznova — lebo to je vnútorný život, žitý s dôverou v Boha.

Bez úsilia prekonávať vnútorné i vonkajšie prekážky cenu víťazov nikdy nedostaneme. “A kto závodí, nedostane veniec, ak nezávodí podľa pravidiel” (2 Tim 2, 5) “ a zápas by nebol opravdivý, ak by chýbal protivník, s ktorým by sme zápasili. Keď teda nebude protivník, nebude ani veniec, pretože veniec nemôže byť tam, kde nie je porazený ” (Sv. Gregor Nisenský, De perfecta christiani forma (PG 46, 286).

Prekážky by nás nemali znepokojovať, naopak, mali by pre nás byť povzbudením rásť ako kresťania: v tomto zápase sa budeme posväcovať a naša apoštolská práca získa väčšiu účinnosť. Keď rozjímame nad chvíľami, kde Ježiš — na Olivovej hore i neskôr, v opustenosti a výsmechu kríža, zatiaľ čo naňho dolieha nesmierne bremeno utrpenia, prijíma a miluje vôľu Otca — mali by sme si uvedomiť, že ak chceme Krista nasledovať a byť jeho dobrými učeníkmi, musíme prijať jeho radu: “Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma” (Mt 16, 24). Preto tak rád Ježiša žiadam: Pane, ani jeden deň bez kríža! Tak sa s Božou milosťou bude upevňovať náš charakter a budeme slúžiť Bohu aj napriek našim osobným úbohostiam.

Pochop: ak by si chcel do steny zatĺcť klinec a nenarazil by si pritom na odpor, čo by si tam potom mohol zavesiť? Ak sa nebudeme s pomocou Božou posilňovať obeťou, nikdy sa nestaneme Pánovými nástrojmi. A naopak, ak sa rozhodneme radostne využívať všetky protivenstvá pre lásku k Bohu, nepríde nám zaťažko na to všetko náročné a nepríjemné, na všetko, čo je tvrdé a nepohodlné, spolu s apoštolmi Jakubom a Jánom zvolať: “Môžeme!” (Mk 10, 39).


217

Dôležitosť boja

Musím vás upozorniť na jednu nástrahu, ktorú neváha satan použiť — ten si totiž nikdy neberie dovolenku — aby nás obral o pokoj. Možno sa k nám v nejakej chvíli votrie pochybnosť či pokušenie myslieť si, že žalostne zaostávame, namiesto toho, aby sme postupovali vpred, alebo že sotva robíme nejaké pokroky; dokonca v nás môže zosilnieť presvedčenie, že aj napriek snahe sa iba zhoršujeme. Chcel by som vás preto uistiť, že tento pesimistický úsudok obvykle odráža len nejakú falošnú ilúziu, klam, ktorý je treba odmietnuť. Zvykne sa tak stávať v období, keď je duša pozornejšia, svedomie citlivejšie, láska náročnejšia; alebo vtedy, keď nás milosť osvecuje intenzívnejšie a do očí nám potom bijú také maličkosti, ktoré by v tieni vôbec nebolo vidno. Nech je ako chce, mali by sme tieto znepokojujúce myšlienky pozorne preskúmať, pretože Pán od nás svojím svetlom žiada buď viac pokory, alebo viac veľkorysosti. Spomeňte si, že Božia Prozreteľnosť nás sprevádza neustále a nešetrí svojou pomocou — malými i veľkými zázrakmi — aby svoje deti viedla stále vyššie.

Militia est vita hominis super terram, et sicut dies mercenarii, dies eius (Jób 7, 1), je vojnou život človeka na zemi a jeho dni dňami nádenníka. Nik neunikne tomuto imperatívu, ani lenivci, ktorí to nechcú vziať na vedomie; utekajú z Kristových rád a snažia sa inde uspokojiť svoju záhaľčivosť, svoju márnivosť, svoje nízke ambície, a stávajú sa tak otrokmi svojich rozmarov.

Ak je teda stav boja pre ľudí prirodzený, snažme sa potom húževnato si plniť svoje povinnosti, modlime sa a pracujme s dobrou vôľou a správnym úmyslom, s pohľadom upretým na to, čo chce Boh. Naplnia sa naše túžby po Láske a na ceste ku svätosti budeme robiť pokroky, aj keby sme ku koncu dňa zistili, že nám chýba ujsť ešte veľký kus.

Obnovujte každé ráno svojim rozhodným serviam! — budem ti slúžiť, Pane! úmysel neustupovať, predsavzatie nenechať sa premôcť lenivosťou či ľahostajnosťou a svojim záväzkom čeliť s väčšou nádejou a väčším optimizmom, s presvedčením, že ak aj z nejakej potýčky vyjdeme porazení, túto porážku budeme môcť prekonať úkonom úprimnej lásky.


218

Cnosť nádeje — istota, že Boh nad nami vládne svojou prozreteľnou všemohúcnosťou, že nám dáva všetky potrebné prostriedky, nám hovorí o neustálej Pánovej dobrote k ľuďom, k tebe, ku mne, vždy ochotný vypočuť nás, pretože On nás nikdy počúvať neprestáva. Zaujímajú ho tvoje radosti, tvoje úspechy, stojí o tvoju lásku, je s tebou v tvojich starostiach, bolesti, nezdaroch. Nedúfaj preto v neho iba vtedy, keď sa vo svojej slabosti potkneš, no obracaj sa na svojho nebeského Otca a hľadaj u neho milosrdnú ochranu, rovnako keď ti je dobre, ako keď sa ti nič nedarí. A vedomie, že my sami sme úplné nič — netreba ani zvlášť veľkú pokoru na to, aby sme tento fakt uznali: sme ozaj veľké množstvo núl — sa zmení na nezvratnú istotu, pretože naľavo pred nuly nášho ja sa postaví Kristus — a aké obrovské číslo potom vyjde! “Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?” (Ž 26, 1).

Zvyknime si vidieť Boha za všetkým a vedzme, že On nás vždy očakáva, že na nás hľadí a vyžaduje, aby sme ho verne nasledovali, bez toho, že by sme opustili miesto, ktoré nám na tomto svete prináleží. Musíme za ním ísť s bdelou oddanosťou, s úprimnou snahou bojovať o to, aby sme nestratili jeho Božský sprievod.


219

Boj Božieho dieťaťa nie je nejakým smutným odriekaním, zamračenou rezignáciou, či potláčaním svojej radosti. Naopak, je odpoveďou zamilovaného, ktorý zatiaľ čo pracuje a zatiaľ čo odpočíva, keď sa raduje i keď trpí, neustále myslí na milovanú osobu a kvôli nej s radosťou čelí všetkým možným problémom. Okrem toho v našom prípade, keďže Boh bitky nikdy neprehráva, s ním vždy zvíťazíme. Mám skúsenosť, že ak verne plním jeho požiadavky, pasie ma na zelených pašienkach, vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje. Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu. I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou (Ž 22, 2—4).

Dôležitou stratégiou v duchovnom boji je otázka vhodného načasovania, keď máme trpezlivo, ale rozhodne podať liek. Znásobte úkony nádeje. Dopredu vám vravím, že vo svojom vnútornom živote utrpíte porážky; raz budete hore, inokedy dole — daj Boh, aby to nebolo poznať — pretože nikto nie je od týchto nepríjemností oslobodený. No Pán, ktorý je všemohúci a milosrdný, nám dal k dispozícii vhodné prostriedky, aby sme mohli zvíťaziť. Stačí, keď ich použijeme, ako som uviedol predtým, rozhodnutí začať vždy odznova ak to bude potrebné.

Pristupujte týždenne — keď je treba, bez škrupúľ aj častejšie, ku Sviatosti zmierenia, k božskej sviatosti odpustenia. Znovuoblečení do milosti budeme prechádzať pomedzi vrchy (Porov. Ž 53, 10), bez zastávky, až vystúpime na vrchol naplnenia kresťanského poslania. Keď budeme s dobrou vôľou využívať tieto prostriedky a prosiť Pána, aby nám každým dňom dával väčšiu nádej, dosiahneme nákazlivú radosť tých, čo vedia, že sú Božími deťmi: “ak je Boh za nás, kto je proti nám?” (Rim 8, 31). A preto — optimizmus. Hnaní silou nádeje budeme bojovať o to, aby sme zmazali lepkavú škvrnu, rozširovanú rozsievačmi nenávisti, a znovu objavíme svet krásny a radostný, taký nádherný a čistý, aký vyšiel z Božích rúk; a ak sa naučíme ľutovať svoje hriechy, s rovnakou krásou ho znovu navrátime jemu.


220

S pohľadom upretým k nebu

Je potrebné rásť v nádeji, lebo tak sa upevní aj naša viera, ktorá je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme (Hebr 11, 1). Mali by sme rásť v tejto cnosti, čo znamená prosiť Pána, aby v nás rozhojnil svoju lásku, pretože skutočne dúfať môžeme iba v to, čo zo všetkých síl milujeme. A milovať Pána stojí za to. Viete rovnako dobre ako ja, že zamilovaný človek sa odovzdáva s istotou a úplne, v nádhernej súhre sŕdc, ktoré ako jedno bijú vo vzájomnej zhode. Aká teda bude Božia láska? Neviete, že Kristus zomrel za každého z nás? Áno, pre naše malé, úbohé srdce sa Ježiš obetoval, aby ho spasil.

Pán nám často vraví o odmene, ktorú nám získal svojou smrťou a vzkriesením. “Ja vám idem pripraviť miesto. Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja” (Jn 14, 2—3). Cieľom našej pozemskej cesty je nebo. Ježiš Kristus nás predišiel a tam v spoločenstve so svätou Pannou a svätým Jozefom — ktorého tak veľmi uctievam — s anjelmi a svätými čaká na náš príchod.

Nikdy nechýbali odpadlíci, ktorí — aj v čase apoštolov — sa snažili vziať kresťanom nádej. “Ak sa hlása, že Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, akože niektorí z vás hovoria, že zmŕtvychvstania niet? Veď ak niet zmŕtvychvstania, nebol ani Kristus vzkriesený. Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj naša viera” (1 Kor 15, 12—14). Božský základ našej cesty — Ježiš, cesta, pravda a život (Porov. Jn 14, 6) — je bezpečnou zárukou, že skončí vo večnom šťastí, ak sa len od neho neodlúčime.


221

Aké nádherné bude, keď nám náš nebeský Otec povie: “Správne, dobrý a verný sluha: bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho pána” (Mt 25, 21). Buďte plní nádeje! To je zázrak kontemplatívnej duše. Žijeme z viery, nádeje a lásky — a nádej nás robí mocnými. Spomínate si na sv. Jána? “Napísal som vám, mládenci: Ste silní, Božie slovo ostáva vo vás a premohli ste Zlého” (1 Jn 2, 13). Boh na nás nalieha, kvôli večnej mladosti Cirkvi a celého ľudstva. Môžete všetko ľudské premeniť na božské tak, ako kráľ Mídas premenil na zlato všetko, čoho sa dotkol!

Nezabudnite: po smrti vás privíta Láska. A v Božej láske nájdete i všetky čisté ľudské lásky, ktoré ste prežívali na zemi. Pán zariadil, aby sme tento krátky čas nášho života strávili prácou a ako jeho Jednorodený Syn, dobre robili (Porov. Sk 10, 38). No zatiaľ musíme byť bdelí a načúvať volaniu, aké vo svojom srdci pociťoval sv. Ignác Antiochijský, keď sa blížila hodina jeho umučenia: “ choď k Otcovi ” (Sv. Ignác Antiochijský, Epistola ad Romanos 7 (PG 5, 694)), choď k svojmu Otcovi, ktorý ťa túžobne očakáva.

Prosme Pannu Máriu, Spes nostra, nech v nás zapáli svätý hlad po tom, aby všetci spoločne prebývali v dome Otca. Ak sa rozhodneme zakotviť svoje srdce v túžbe po pravej vlasti, nič nás už nebude môcť znepokojiť. Pán nás povedie svojou milosťou a dá našej loďke dobrý vietor, aby šťastne doplávala k bezpečným brehom.


Predchádzajúce Nasledujúce