Josemaría Escrivá Obras
190

Občas počujeme, že v dnešnej dobe sú vraj zázraky menej časté než kedysi. Nebude to snáď preto, že čoraz menej ľudí má živú vieru? Boh predsa nemôže nedostáť svojmu prísľubu: “Žiadaj si odo mňa a dám ti do dedičstva národy a do vlastníctva celú zem” (Ž 2, 8). Náš Boh je Pravda, základ všetkého bytia a nič sa nedeje bez jeho všemohúcej vôle.

Ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz, i vždy a na veky vekov” (Doxológia Sláva Otcu...). Pán sa nemení, nepotrebuje sa naháňať za niečím, čo by nemal, on sám je všetok pohyb, všetka krása a všetka veľkosť. Dnes tak ako včera. “Veď nebo sa ako dym rozplynie a zem sa sťa odev rozpadne... moje spasenie však potrvá naveky a moja pravda nezanikne” (Iz 51, 6).

Boh skrze Ježiša Krista uzavrel s ľuďmi novú a večnú zmluvu. Dal svoju všemohúcnosť k službám našej spáse. Keď ľudia strácajú dôveru, keď sa trasú pre nedostatok viery, opäť počujeme Izaiáša, oznamujúceho v Pánovom mene: “Či mi je ruka prikrátka spasiť? A či nemám sily vyslobodiť? Hľa, svojou hrozbou vysušujem more a rieky na púšť obraciam, ich ryby pohnijú v nedostatku vody a budú zmierať od smädu. Nebesá odejem čierňavou, vrecovinu im urobím závojom” (Iz 50, 2—3).


191

Viera je nadprirodzená cnosť disponujúca náš rozum k tomu, aby prijal zjavené pravdy, aby odpovedal áno Kristovi, ktorý nám dal v plnosti poznať spasiteľský zámer Najsvätejšej Trojice. “Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet. On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty a udržuje všetko svojím mocným slovom. Preto keď vykonal očistenie od hriechov, zasadol po pravici velebnosti na výsostiach” (Hebr 1, 1—3).


192

Pri rybníku Siloe

Chcel by som, aby nám Ježiš hovoril o viere, aby bol Ježiš tým, kto nám dá lekciu z viery. Preto si otvorme Nový zákon a spolu s Ježišom prežime niektoré úseky jeho života. Lebo on sám si dal tú námahu, aby naučil svojich učeníkov odovzdať sa a s dôverou plniť vôľu Otca; a učil ich slovami i svojimi činmi.

Pozrime sa na deviatu kapitolu sv. Jána. “Ako šiel, videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý. Jeho učeníci sa ho spýtali: “Rabbi, kto zhrešil — on, alebo jeho rodičia , že sa narodil slepý?” (Jn 9, 1—2). Títo muži aj napriek tomu, že sú pri Ježišovi tak blízko, zmýšľajú zle o úbohom slepcovi. To preto, aby ste sa nedivili, keď sa vo svojom živote, pri vašej službe Cirkvi stretnete s učeníkmi Pána, ktorí sa k vám, alebo k iným ľuďom budú správať podobne. Nedbajte na to a rovnako ako ten slepec, nevšímajte si to. Úplne sa zverte do Kristových rúk; On nikoho nenapáda, odpúšťa; neodsudzuje, ale dáva rozhrešenie; neskúma iba ľahostajne chorobu, no s božskou starostlivosťou podáva liek.


193

Náš Pán napľul na zem, urobil zo sliny blato, blatom mu potrel oči a povedal mu: “Choď, umy sa v rybníku Siloe,” čo v preklade znamená: Poslaný. On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci (Jn 9, 6—7).

Aký príklad pevnej viery nám ukazuje tento slepec! Viery živej a účinnej. Reaguješ tak aj ty na Božie príkazy, keď si často zaslepený, keď sa ti v starostiach vytráca svetlo? Akú moc v sebe skrývala voda, že keď sa ňou potreli oči, uzdravili sa? Bolo by určite vhodnejšie použiť nejaké tajomné kvapky, dajaký vzácny liek vyrobený v laboratóriu učeného alchymistu. No onen muž uverí, poslúchne Boží príkaz a vráti sa s očami plnými jasu.

Zdalo sa byť užitočné — napísal sv. Augustín komentujúc tento úryvok — aby evanjelista vysvetlil význam názvu rybníka: Poslaný. Teraz chápete, kto je ten Poslaný. Keby Pán nebol býval k nám poslaný, nebol by nikto z nás vyslobodený z hriechu ” (Sv. Augustín, In Ioannis Evangelium tractatus, 44, 2 (PL 35, 1714). Mali by sme s pevnou vierou veriť v toho, ktorý nás zachránil, v Božského lekára poslaného práve na to, aby nás uzdravil. Veriť s o to väčšou silou, o čo väčšia a beznádejnejšia je choroba, ktorou trpíme.


194

Dívajme sa na všetko Božími očami, nikdy nestrácajme zo zreteľa nadprirodzené hľadisko a počítajme s tým, že Ježiš využije aj naše slabosti na to, aby zažiarila jeho sláva. Keď budete cítiť, ako sa do vášho vedomia vkráda sebaláska, únava, malomyseľnosť, že na vás doliehajú vášne, rýchlo sa spamätajte, počúvajte Učiteľa a neľakajte sa tej smutnej skutočnosti, ktorou každý z nás je, pretože pokiaľ budeme žiť, osobné slabosti nás nikdy neprestanú sprevádzať.

Taká je cesta každého kresťana. Preto je treba s pevnou a pokornou vierou neustále volať: Pane!, nespoliehaj sa na mňa. Ale ja sa na teba spolieham. A keď v našej duši pocítime lásku, súcit a nehu, s akými na nás Kristus hľadí — pretože on nás nikdy neopúšťa — vtedy v celej hĺbke pochopíme apoštolove slová: virtus in infirmitate perficitur (2 Kor 12, 9), sila sa dokonale prejavuje v slabosti; a s vierou v Pána, dokonca aj napriek našim vlastným nedostatkom zachováme vernosť svojmu Bohu Otcovi; zažiari Božia moc a podrží nás i uprostred našej nemohúcnosti.


195

Bartimejova viera

Tentokrát to bude sv. Marek, kto nám porozpráva o uzdravení ďalšieho slepca. “A keď so svojimi učeníkmi a veľkým zástupom z Jericha odchádzal, pri ceste sedel slepý Bartimej, Timejov syn, a žobral” (Mk 10, 46). Keď slepec začul hluk toľkých ľudí, pýtal sa: “Čo sa deje?” Odpovedali mu, že je to Ježiš Nazaretský. Vtom mu duša vzplanula takou veľkou vierou v Krista, že začal kričať: “Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!” (Mk 10, 47).

Nemáš chuť takto volať aj ty, ktorý stojíš pri ceste, pri ceste takého krátkeho života, ty, ktorému chýba svetlo, ty, čo potrebuješ viac milosti nato, aby si sa rozhodol hľadať svätosť? Necítiš naliehavú potrebu volať: Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou? Aká nádherná strelná modlitba, aby si ju často opakoval!

Poradil by som vám, aby ste sa pomaly zamysleli nad tým, čo tomuto zázraku predchádzalo, aby ste si dobre zapamätali veľmi jasnú myšlienku: aké odlišné sú naše srdcia od milosrdného srdca Ježišovho! Táto myšlienka vám vždy veľmi pomôže a zvlášť v hodine skúšky, v hodine pokušenia a tiež vo chvíľach, keď je potrebné či už vaše veľkorysé plnenie drobných úloh, alebo hrdinská statočnosť.

Mnohí ho okríkali, aby mlčal” (Mk 10, 48). Ako teba, keď si tušil, že Ježiš kráča po tvojom boku. Začalo ti búšiť srdce a tiež si začal kričať, pohnutý vnútorným nepokojom. A tvoji priatelia, tvoje návyky, tvoja pohodlnosť, tvoje okolie, všetci ti radili: Mlč, nekrič! Prečo by si mal volať Ježiša? Neobťažuj ho predsa!

No úbohý Bartimej ich nepočúval a kričal ešte viac: Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou! Pán, ktorý ho počul hneď od začiatku, ho nechal kričať, nechal ho vytrvať v modlitbe. A rovnako sa správa aj k tebe. Ježiš počuje už prvé volanie našej duše, no čaká. Chce, aby sme sa presvedčili o tom, že ho potrebujeme, chce, aby sme ho prosili, aby sme boli neodbytní ako ten slepec na ceste z Jericha. “ Robme to ako on. Aj keď nám Boh nedá hneď to, o čo ho žiadame, aj keď sa mnohí budú snažiť odradiť nás od modlitby, neprestávajme ho úpenlivo prosiť ” (Sv. Ján Zlatoústy, In Matthaeum homiliae, 66, 1 (PG 58, 626)).


196

Ježiš zastal a povedal: “Zavolajte ho!” Niektorí z tých lepších, čo boli okolo, mu povedali: “Neboj sa! Vstaň, volá ťa!” (Mk 10, 49). To je kresťanské povolanie! Avšak Božie volanie nebýva iba jedno. Pán nás predsa volá v každom okamihu nášho života: vstaň — vraví nám — vyjdi zo svojej lenivosti, zo svojej pohodlnosti, zo svojho skúpeho sebectva, zo svojich malicherných malých problémov. Odlep sa od zeme, kde ležíš taký rozpľasnutý, prízemný, beztvarý. Nadobudni výšku, váhu, objem a nadprirodzený pohľad.

Ten človek odhodil plášť, vyskočil a šiel k Ježišovi (Mk 10, 50). Odhodil plášť! Neviem, či si bol niekedy vo vojne. Pred mnohými rokmi som mal možnosť chodiť po bojovom poli, iba niekoľko hodín po skončení bitky. Ležali tam na zemi odhodené prikrývky, poľné fľaše a batohy plné rodinných pamiatok — listov, fotografií milovaných ľudí... Tieto veci však neboli majetkom porazených, patrili víťazom! Všetko sa ukázalo byť prebytočným, lebo bránilo, aby mohli bežať ešte rýchlejšie a zaútočiť na nepriateľské zákopy. Ako Bartimejovi, aby mohol bežať za Kristom.

Nezabúdaj, že dostať sa až ku Kristovi, to si vyžaduje obeť, znamená to odhodiť všetko, čo prekáža: deku, batoh, poľnú fľašu. Aj ty sa musíš správať rovnako v boji o Božiu slávu, v boji pokoja a lásky, ktorým sa snažíme rozšíriť Božie kráľovstvo. Kvôli službe Cirkvi, Rímskemu pontifikovi a dušiam musíš byť odhodlaný vzdať sa všetkého, čo je prebytočné, odhodlaný zaobísť sa bez prikrývky, ktorá by ťa zohrievala počas chladných nocí, bez milovaných spomienok na rodinu, bez občerstvujúcej vody. Bude to lekcia viery a lekcia lásky. Pretože Krista je treba milovať práve tak.


197

Viera prejavovaná skutkami

V tom samom okamihu začína božský dialóg, nádherný, dojímavý, zapaľujúci, pretože ty aj ja sme teraz Bartimejom. Kristus otvára svoje božské ústa a pýta sa: Quid tibi vis faciam? Čo chceš, aby som ti urobil? A slepý na to: “Rabboni, aby som videl!” (Mk 10, 51). Aké logické! A ty, vidíš? Nestalo sa ti niekedy to isté čo slepcovi z Jericha? Ešte i teraz si spomínam, že keď som pred mnohými rokmi nad touto pasážou rozjímal a uvedomil si, že Ježiš odo mňa niečo žiada — niečo, nevedel som však čo — začal som opakovať strelné modlitby. Čo chceš Pane, čo odo mňa žiadaš? Tušil som, že odo mňa bude chcieť niečo nové a Rabboni, ut videam — Učiteľu, nech vidím — ma pohlo, aby som vo vytrvalej modlitbe Krista prosil: Pane, nech sa splní to, čo Ty chceš.


198

Modlite sa so mnou k Pánovi: doce me facere voluntatem tuam, quia Deus meus es tu (Ž 142, 10), nauč ma plniť tvoju vôľu, lebo ty si môj Boh. Jedným slovom, nech z našich pier vytryskne úprimná túžba ochotne odpovedať na výzvy nášho Stvoriteľa, snaha nasledovať jeho zámery s neochvejnou vierou a presvedčením, že On nemôže nikdy zlyhať.

Ak budeme takýmto spôsobom milovať Božiu vôľu, pochopíme, že hodnota viery nespočíva iba v jasnosti, s akou sa hlása, ale najmä v rozhodnutí hájiť ju skutkami. A v dôsledku toho tak začneme konať.

Vráťme sa však ku scéne, ktorá sa odohráva na ceste z Jericha. Teraz si to ty, na ktorého sa Kristus obracia. Vraví ti: Čo odo mňa žiadaš? Nech vidím, Pane, nech vidím. A Ježiš hovorí: “Choď, tvoja viera ťa uzdravila!” A hneď videl a šiel za ním po ceste (Mk 10, 52). Ísť za ním po ceste. Aj ty si spoznal, čo ti Pán navrhuje a rozhodol si sa ho sprevádzať na ceste. Aj ty sa snažíš kráčať v jeho šľapajach, obliekať si Kristovo rúcho, byť druhým Kristom; tak aj tvoja viera, viera vo svetle, ktoré ti Pán dáva, musí byť účinná a obetavá. Nerob si nijaké zvláštne ilúzie, nemysli si, že objavíš niečo nového. Viera, ktorú Boh od nás vyžaduje, je takáto: máme kráčať jeho tempom, konať skutky plné veľkorysosti a odhadzovať všetko, čo prekáža.


199

Viera a pokora

Tentoraz nám bude rozprávať inú pôsobivú epizódu sv. Matúš. “Vtedy k nemu odzadu pristúpila istá žena, ktorá dvanásť rokov trpela na krvotok, a dotkla sa obruby jeho odevu. Aká veľká bola jej pokora! Povedala si totiž v duchu: “Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem” (Mt 9, 20—21). Vždy sa nájdu chorí, ktorí rovnako ako Bartimej s veľkou vierou úpenlivo prosia a nemajú zábrany kričať nahlas. No všimnime si, že na Kristovej ceste sa neobjavia dve osoby rovnaké. Viera tejto ženy je takisto veľká, lenže ona nekričí: priblíži sa bez toho, aby si to niekto všimol. Stačí jej zľahka sa dotknúť Ježišových šiat, pretože si je istá, že bude uzdravená. Sotva to urobila, náš Pán sa otočí a pozrie sa na ňu. Už vie, čo sa deje vo vnútri jej srdca, vycítil jej istotu. “Dúfaj, dcéra, tvoja viera ťa uzdravila” (Mt 9, 22).

Dotkla sa zľahka okraja jeho šiat, priblížila sa s vierou, uverila a poznala, že bola uzdravená... A tak aj my, ak chceme byť spasení, s vierou sa dotýkajme Kristovho odevu ” (Sv. Ambróz, Expositio Evangelii secundum Lucam, 6, 56, 58 (PL 15, 1682—1683). Teraz už vieš, aká musí byť naša viera? Pokorná. Kto si ty a kto som ja, aby sme si zaslúžili Kristovo volanie? Kto sme, aby sme mohli byť tak blízko neho? Rovnako, ako tej žene v zástupe ľudí, aj nám Pán ponúkol príležitosť. No nie iba zľahka sa dotknúť jeho šatu či okraja jeho plášťa, iba lemu. My ho máme celého. Úplne sa nám odovzdáva, so svojím Telom, so svojou Krvou, so svojou Dušou, so svojou Božskou prirodzenosťou. Prijímame ho každý deň, každý deň sa s ním môžeme dôverne rozprávať, tak ako sa rozpráva dieťa s Otcom, tak ako by sme sa rozprávali s Láskou. A to je pravda, žiadne výmysly.


200

Usilujme sa, aby naša pokora rástla. Pretože iba viera, ktorá je pokorná, nám umožní pozerať sa nadprirodzeným pohľadom. Iná alternatíva neexistuje. Na tejto zemi môžeme žiť len dvojakým spôsobom: buď žijeme nadprirodzeným životom, alebo žijeme životom živočíšnym. A ani ty a ani ja už nemôžeme žiť iným životom než je ten Boží, životom nadprirodzeným. “Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!” (Mt 16, 26).Čo osožia človeku všetky veci na zemi, všetky možné túžby rozumu a vôle? Načo to všetko, keď sa to raz skončí, keď sa raz všetko zrúti, keď sa bohatstvá tohto sveta stanú len divadelnými kulisami, keď potom večnosť je navždy, navždy?

Príslovka “navždy” urobila veľkou sv. Teréziu od Ježiša. Keď ako malé dievča vychádzala so svojím bratom Rodrigom bránou Adaja z hradieb jej rodného mesta, aby spolu šli do krajiny Maurov, so želaním byť pre Krista pripravení o hlavu, svojmu bratovi, ktorý sa cítil unavený, šepkala: navždy, navždy, navždy (Porov. Sv. Terézia z Ávily, Libro de la vida, 1, 6).

Ľudia klamú sami seba, keď vravia navždy o niečom, čo sa týka časných vecí. Slovo navždy je pravdivé, a to úplne pravdivé, len vzhľadom na Boha. Tak musíš žiť aj ty, s vierou, ktorá ti pri pomyslení na večnosť, na to skutočne navždy, dá pocítiť chuť medu a sladkosť neba.


201

Kontemplácia v každodennom živote

Vráťme sa k Evanjeliu a zastavme sa pri tom, o čom píše sv. Matúš v 21. kapitole. Rozpráva, že Ježiš, keď sa ráno vracal do mesta, pocítil hlad. Pri ceste videl figovník, išiel k nemu (Mt 21, 18—19). Aká radosť, Pane, vidieť ťa hladného a vidieť ťa i smädného, ako pri studni v Sychare! (Porov. Jn 4, 7). Dívam sa na teba ako na perfectus Deo, perfectus homo (Vyznanie viery Quicumque), pravého Boha, ale i pravého človeka, s rovnakým telom, aké mám ja. “Zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu” (Flp 2, 7), aby som nikdy nepochyboval, že ma chápe a že ma miluje.

Pocítil hlad. Keď budeme cítiť únavu — v práci, pri štúdiu, v apoštoláte — keď sa nám na obzore zjavia tmavé mračná, vtedy obráťme svoj zrak na Krista: na Krista láskavého, na Krista unaveného, na Krista hladného a smädného. Ako sa nám len dávaš pochopiť! Ako sa nám len dávaš milovať! Ukazuješ sa nám, ako by sme to boli my sami, vo všetkom okrem hriechu; aby sme cítili, že s tebou môžeme zvíťaziť nad svojimi zlými sklonmi, nad svojimi hriechmi. Potom nám už nevadí ani únava, ani hlad, ani smäd, ani slzy... . Aj Kristus býval unavený, mával hlad, bol smädný, plakal. To, čo je dôležité, je boj, úsilie — láskyplný zápas, veď Pán je predsa neustále po našom boku — aby plnil Vôľu Otca, ktorý je na nebesiach (Porov. Jn 4, 34).


202

Ježiš pristupuje k figovníku, pristupuje k tebe a pristupuje i ku mne. Ježiš, hladný a smädný po dušiach. Z kríža volal: sitio! (Jn 19, 28), žíznim. Má smäd po nás, po našej láske, po našich dušiach a po všetkých dušiach, ktoré by sme k nemu mali priviesť cestou kríža, čo je cesta nesmrteľnosti a nebeskej slávy.

Prišiel k figovníku, ale nenašiel na ňom nič, len lístie (Mt 21, 19). Aké poľutovaniahodné. Je tomu azda tak aj v našom živote? Stáva sa, že nám chýba viera a prispôsobivosť pokory, že chýbajú obete aj skutky? Že zostáva len kresťanská fasáda, no neprinášame žiaden úžitok? To je vskutku hanebné. Preto Ježiš prikazuje: “Nech sa na tebe už nikdy neurodí ovocie!” A figovník hneď vyschol (Mt 21, 19). Tento úryvok zo Svätého písma nám síce pôsobí zármutok, no zároveň nás povzbudzuje k snahe roznietiť svoju vieru a žiť v súlade s ňou, tak, aby z nás mal Kristus stále úžitok.

Neklamme sa: náš Pán nie je závislý na našich ľudských plánoch; aj tie najambicióznejšie projekty sú preňho iba detskými hračkami. On chce duše, chce lásku, chce, aby všetci dosiahli večnú blaženosť v jeho kráľovstve. Musíme tu na zemi pracovať veľa a musíme pracovať dobre, pretože naša bežná práca má byť tým, čo máme posväcovať. Nikdy ju však nezabúdajme robiť pre Boha. Keby sme ju vykonávali iba pre seba, z pýchy, produkovali by sme iba lístie: ani Boh a ani ľudia by nenašli na strome plnom lístia jediný kus sladkého ovocia.


203

Potom, keď to učeníci videli, zadivili sa a povedali: “Ako to, že figovník tak naraz vyschol?” (Mt 21, 20). Oných prvých dvanásť mužov, ktorí boli prítomní pri toľkých Kristových zázrakoch, sa opäť čuduje; ich viera ešte nehorela. Preto Pán hovorí: “Ak budete mať vieru a nebudete pochybovať, urobíte nielen to, čo sa stalo s figovníkom, ale keby ste aj tomuto vrchu povedali: ,Zdvihni sa a hoď sa do mora´, stane sa to” (Mt 21, 21). Ježiš Kristus kladie nasledujúcu podmienku: aby sme žili z viery, lebo potom budeme schopní aj hory prenášať. A je toľko vecí, ktoré treba preniesť... vo svete, ale najskôr v našom srdci. Toľko prekážok milosti! Tak teda majte vieru, vieru so skutkami, vieru s obeťou, vieru s pokorou. Lebo viera nás premení na všemocných: “A dostanete všetko, o čo budete s vierou prosiť v modlitbe” (Mt 21, 22).

Človek, ktorý má vieru, dokáže správne posúdiť záležitosti tohto sveta, vie, že všetko tu na zemi je, slovami sv. Terézie, zlá noc v zlom hostinci (Porov. Sv. Terézia z Ávily, Camino de perfección, 40, 9 (70, 4). Je neustále presvedčený, že náš pozemský život je čas práce a zápasov, čas očisťovania, aby sme tak splatili dlh Božej spravodlivosti za svoje hriechy. Vie aj, že pozemské dobrá sú iba prostriedky a používa ich veľkoryso, ba dokonca hrdinsky.


204

Viera by nemala byť iba hlásaná, no v prvom rade praktizovaná. Azda nám na to často chýbajú sily. Vtedy — a znovu sa obrátime na Evanjelium — konajme ako otec posadnutého chlapca. Chce, aby bol jeho syn zachránený, dúfa, že ho Kristus vylieči, no nemôže uveriť toľkému šťastiu. A Ježiš, ktorý vždy žiada vieru, vidí váhanie tohto človeka; a tak ho prebehne a povie: “Ak môžeš?! Všetko je možné tomu, kto verí” (Mk 9, 22). Všetko je možné: budete všemohúci! No musíte mať vieru. Onen muž cíti, že jeho viera kolíše a bojí sa, že tento nedostatok dôvery zabráni synovmu uzdraveniu. A preto plače. Za taký plač by sme sa nemali hanbiť: je plodom lásky k Bohu, kajúcnej modlitby, pokory. A chlapcov otec hneď vykríkol: “Verím. Pomôž mojej nevere!” (Mk 9, 23).

Rovnakými slovami to povedzme i my, keď končíme túto chvíľu modlitby. Pane, ja verím! Bol som vychovaný v tvojej viere, rozhodol som sa ťa nasledovať zblízka. Často som ťa v živote prosil o zľutovanie. A často som považoval za nemožné, že by si mohol vykonať toľko zázrakov v srdciach svojich detí. Pane, verím! No pomôž mi, aby som veril viac a lepšie!

Obráťme sa s našou prosbou aj na Pannu Máriu, Matku Božiu a Matku našu, ktorá je učiteľkou viery, lebo “blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán” (Lk 1, 45).


Predchádzajúce Nasledujúce