Josemaría Escrivá Obras
154

Zišli sme sa tu, consummati in unum! (Jn 17, 23), zjednotení v modlitbe a úmysloch, pripravení začať túto chvíľu rozhovoru s Pánom s obnovenou túžbou byť účinnými nástrojmi v jeho rukách. Pred sviatostným Ježišom — ako radostne vyznávam vieru v skutočnú prítomnosť Pána v Eucharistii! — modlitbou rozmnožte vo vašich srdciach túžbu rozniesť ich silný tlkot do všetkých končín zeme, až do posledného kútika tejto planéty, všade, kde by sa mohli nachádzať ľudia, čo by veľkoryso vydali svoj život službe Bohu a dušiam. Vďaka neopísateľnej skutočnosti spoločenstva svätých máme totiž všetci účasť — sme spolupracovníkmi, hovorí sv. Ján (Porov. 3 Jn, 8) — na úlohe šíriť Pánovu pravdu a pokoj.

Mali by sme sa zamyslieť nad tým, ako budeme práve my napodobňovať nášho Majstra; ak naozaj túžime rozšíriť Kristovo kráľovstvo, zastavme sa teda a pouvažujme, ako by sme sa priamo od Pána mohli naučiť niektorým cnostiam, ktoré by sa mali skvieť aj v našom živote.


155

Rozvážnosť, nevyhnutná cnosť

V úryvku z evanjelia sv. Matúša z dnešnej Svätej omše čítame: tunc abeuntes pharisaei, consilium inierunt ut caperent eum in sermone (Mt 22, 15); farizeji odišli a radili sa, ako by Ježiša podchytili v reči. Nezabúdajte, že také pokrytecké počínanie je bežnou taktikou aj v dnešnej dobe. Myslím, že burinu farizejstva sa nikdy nepodarí vo svete vykynožiť, vždy sa totiž množí priam zázračne. Pán azda dopúšťa, aby rástla preto, aby tak nás, jeho deti, spravil rozvážnejšími, pretože cnosť rozvahy je nevyhnutná pre každého. Pre každého, kto má vysloviť svoj úsudok, pre každého, kto má posilňovať, opravovať, zapaľovať a povzbudzovať druhých. A práve to by mal robiť kresťan v kruhu svojich blížnych a ako apoštol pritom využívať podmienky svojej bežnej práce.

Pozdvihnem v tomto okamihu svoje srdce k Bohu a prostredníctvom príhovoru Najsvätejšej Panny — ktorá je súčasťou Cirkvi, no zároveň nad ňou: medzi Kristom a Cirkvou, aby ju chránila, aby kraľovala, aby bola Matkou všetkých ľudí tak, ako je aj Matkou Ježiša, nášho Pána — ho prosím, aby nám všetkým udelil rozvahu; osobitne však tým, ktorí chcú v spoločnosti pracovať pre Boha: vskutku sa nám zíde naučiť sa byť rozvážnymi.


156

Evanjeliová scéna pokračuje: “Poslali k nemu svojich učeníkov a herodiánov so slovami: “Učiteľ...” (Mt 22, 16). Všimnite si, s akou falšou ho oslovujú Učiteľ; tvária sa, že sú jeho obdivovateľmi a priateľmi, oslovujú ho ako autoritu, od ktorej očakávajú nejaké poučenie. Magister, scimus quia verax es (Mt 22, 16), vieme, že vždy vravíš pravdu... Aká bezcharakterná prešibanosť! Videli ste už niekedy väčšiu neúprimnosť? Dávajte si vo svete pozor. Nebuďte opatrnícki ani nedôverčiví, no na svojich pleciach by ste mali cítiť váhu stratenej ovečky, s ktorou býva v katakombách zobrazovaný Dobrý Pastier — a nie je to iba jedna osamotená duša, je to celá Cirkev, celé ľudstvo.

Ak na seba túto zodpovednosť veľkomyseľne vezmete, budete zároveň odvážnymi i rozvážnymi pri obraňovaní a hlásaní Božích práv. A potom, vďaka jednote konania vás mnohí budú považovať za učiteľov a budú vás tak aj nazývať, bez toho, aby ste sa o to usilovali; nehľadáme predsa pozemskú slávu. Nečudujte sa však, ak sa medzi tých, čo sa k vám priblížia, vmiesia aj takí, čo vám budú chcieť iba pochlebovať. Dobre si zapamätajte to, čo ste ma už veľakrát počuli opakovať: žiadne ohováranie, žiadne klebety, ani ľudské ohľady, ani “čo povedia ľudia” a tým menej pokrytecké chvály nám nikdy nesmú zabrániť robiť to, čo máme.


157

Spomínate si na podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi? Oný človek ostal ležať na ceste, zranený lupičmi, ktorí ho obrali o všetko do posledného haliera. Prechádza tade starozákonný kňaz a onedlho nato i levita; no obaja pokračujú v ceste bez toho, žeby sa obťažovali pomôcť mu. “No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán, a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň”( Lk 10, 33—34). Všimnite si, že zmienený príklad nedáva Pán iba niekoľkým vyvoleným, lebo keď odpovedá tomu, čo sa ho pýtal — a teda aj každému z nás — ihneď dodáva : “Choď a rob aj ty podobne!” (Lk 10, 37).

A ak vo svojom osobnom živote alebo v živote druhých spozorujeme niečo, čo nie je v poriadku, ak spozorujeme, že je potrebná duchovná i ľudská pomoc, ktorú my ako Božie deti môžeme a máme poskytnúť, potom pravým prejavom cnosti rozvahy bude dôkladne a láskyplne, úprimne a bez strachu vhodným spôsobom pomôcť. Nemali by sme mať žiadne zábrany. Je chybné myslieť si, že problémy sa vyriešia ich prehliadaním alebo neustálym odkladaním.

Pravá rozvaha vyžaduje podať vždy, keď si to situácia vyžaduje, vhodný liek a obnaženú ranu dôkladne a bez utišujúcich prostriedkov ošetriť. Či už máte liečiť iných alebo vy sami ste tými, čo potrebujú pomoc, keď spozorujete hoci aj tie najmenšie príznaky zla, buďte úprimní a pravdovravní. Ten, kto v mene Pána lieči, musí najskôr pritláčať ďaleko od rany, a potom stále bližšie a bližšie, až kým nevyjde všetok hnis a ohnisko nákazy nezostane úplne čisté. V prvom rade musíme takto zaobchádzať sami so sebou a potom s tými, ktorým sme podľa spravodlivosti alebo lásky povinní pomôcť: osobitne mám na mysli rodičov a tých, čo sa venujú výchove a vzdelávaniu.


158

Ľudské ohľady

Nikdy sa nedajte zadržať nijakými pokryteckými dôvodmi a podajte účinný liek. No spávajte sa pritom, ako by to bola materinská ruka, čo sa nás dotýka; s nekonečnou jemnosťou našich matiek, keď nám liečili veľké alebo malé rany utŕžené pri detských hrách a pádoch. Keď je potrebné niekoľko hodín počkať, tak sa počká; ale nikdy nie viac než je nevyhnutné, pretože konať inak by znamenalo pohodlnosť a zbabelosť, a to je niečo úplne iné ako rozvážnosť. Všetci, a zvlášť vychovávatelia, by mali zahnať strach a ranu dezinfikovať.

Je možné, že niekto ľstivo zašepká do uší tých, čo by mali liečiť a oni váhajú alebo sa vôbec nechcú zhostiť svojej úlohy. “Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu...” (Mt 22, 16). Netrpte žiadnu ironickú chválu: tí, čo sa nesnažia usilovne dokončiť svoju povinnosť, nie sú ani učitelia — pretože neukazujú správnu cestu — a nie sú ani hodnoverní, pretože so svojou falošnou opatrnosťou vyhlasujú dodržiavanie jasných noriem za preháňanie, alebo nimi rovno pohŕdajú: normami, toľkokrát overenými životom, vekom, umením vládnuť, znalosťou ľudskej slabosti a láskou ku každej ovečke. To sú dôvody, ktoré nás nútia prejaviť záujem, hovoriť a zasahovať.

Falošných učiteľov ovláda strach, že zistia pravdu; znepokojuje ich už len samotná myšlienka na povinnosť aplikovať v danej situácii bolestnú protilátku. Nemýľte sa. V takomto postoji nie je ani rozvážnosť, ani bázeň, ani múdrosť; naopak, ich konanie je prejavom bojazlivosti, nedostatku zodpovednosti, nerozumnosti, hlúposti. Sú to tí istí, čo sa potom v panike snažia zabrániť zlu, keď už je neskoro. Zabúdajú na to, že cnosť rozvahy si vyžaduje dať radu včas a má to byť odporúčanie vychádzajúce od zrelej osobnosti, overené skúsenosťou, od človeka s nezakaleným pohľadom na problém, a s jazykom, ktorý nič nezväzuje.


159

Sledujme však ďalej rozprávanie sv. Matúša: “... vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste” (Mt 22, 16). Nikdy ma neprestane prekvapovať tento cynizmus. Vedení úmyslom prekrútiť slová nášho Pána Ježiša Krista, snažia sa ho nachytať a namiesto toho, aby priamo vyložili to, čo považujú za neriešiteľný problém, pokúšajú sa ho zmiasť chválou, ktorá by mala vychádzať iba z oddaných úst a úprimného srdca. Zámerne sa pri tom pristavujem, aby sme sa naučili nebyť podozrievaví, zato opatrní, to áno; aby sme neakceptovali ľstivú pretvárku, hoci by sa zjavila zaobalená do slov alebo gest, ktoré sú samy osebe pravdivé; tak, ako to môžeme pozorovať v úryvku, o ktorom práve rozjímame. Ty neberieš ohľad na nikoho... ; ty nehľadíš na osobu človeka... , vravia mu; ty si prišiel pre všetkých ľudí; teba nikto nemôže odradiť od hlásania pravdy a učenia dobra (Mt 22, 16).

Znovu opakujem: opatrní, áno; podozrievaví, nie. Dôverujte čo najviac všetkým, buďte nanajvýš veľkorysí. Pre mňa má väčšiu hodnotu slovo jedného kresťana a poctivého človeka — a každému jednému z vás úplne dôverujem — ako podpis zhodne overený stovkou notárov; aj keď je možné, že ma kvôli mojej dôverčivosti už niekedy oklamali. No dám prednosť tomu, aby niekto moju dôveru drzo zneužil, pred tým, aby som ja zbavil dôvery človeka, ktorý si ju zaslúži ako osoba a ako Boží syn. Môžem vás uistiť, že ešte nikdy ma tento spôsob konania nesklamal.


160

Konajte čestne

Ak nie sme vždy schopní vyvodiť z Evanjelia dôsledky pre náš život, je to preto, lebo sa nad ním málo zamýšľame. Mnoho z vás je tu mladých, ostatní ste už v zrelom veku. Všetci iste chcete, my všetci chceme — keby nie, neboli by sme tu — vydávať dobré plody. A pretože nás stravuje Božská starosť o duše, snažíme sa do nášho života vnášať ducha obeti a živiť túžbu dobre obchodovať s talentom, ktorý nám Pán zveril. No nestalo by sa po prvýkrát, napriek všetkej dobrej vôli, ktorú máme, keby sme niekedy nepadli do pasce onej chásky — ex pharisaeis et herodianis (Mk 12, 13) — zloženej z ľudí, čo by ako kresťania mali hájiť Božiu pravdu, no tým, že sú v spojení so záujmami zlých síl a sú nimi zmätení, úskočne dorážajú na ostatných bratov vo viere, služobníkov toho istého Vykupiteľa.

Buďte rozvážni a vždy konajte čestne a priamo, čo je cnosť vlastná dobrému Božiemu synovi. Buďte prirodzení v reči i v správaní. Choďte vždy k jadru problému; neostávajte na povrchu. A myslite na to, že už dopredu je treba počítať s vlastným i cudzím odporom, keď budeme chcieť poctivo a statočne plniť svoje kresťanské povinnosti.


161

Nechcem pred vami skrývať fakt, že keď mám niečo napravovať, alebo urobiť rozhodnutie, ktoré môže spôsobiť bolesť, trpím tak predtým, ako aj v danom okamihu i po ňom, a to nie som žiadna citlivka. Utešuje ma myšlienka, že len zvieratá neplačú; ľudia plačú a plačú aj Božie deti. Chápem, že niekedy bude pre vás veľmi ťažké dostáť svojim záväzkom. No nezabúdajte, že hoci je určite pohodlnejšie za každú cenu sa vyhýbať utrpeniu s výhovorkou, že nechceme blížneho raniť, nie je to správne. Často sa za týmito zábranami skrýva iba zahanbujúci útek pred vlastnou bolesťou; veď udeliť vážne napomenutie nie je obvykle ničím príjemným. No spomeňte si vždy na to, deti moje, že peklo je plné úst, ktoré mlčali.

V tejto chvíli ma počúva aj niekoľko lekárov. Prepáčte mi moju trúfalosť, ale znovu použijem príklad z medicíny. Možno aj poviem nejaký nezmysel, no asketické prirovnanie sedí. Ak chceme vyhojiť určitú ranu, najskôr ju musíme dobre vyčistiť, a takisto aj jej široké okolie. Každý chirurg veľmi dobre vie, že to bolí, no ak to neurobí, o to viac to bude bolieť potom. Okrem toho je treba okamžite dať na ranu dezinfekčný prostriedok, ktorý páli — u nás doma hovoríme, že štípe — bolí to, no ak nechceme, aby sa rana infikovala, neostáva nám nič iné než ho použiť.

Ak je toto všetko samozrejmé pre telesné zdravie, hoci ide iba o malú odreninu, o čo dôležitejšie je vymývať, rezať, čistiť, dezinfikovať... trpieť! kvôli zdraviu duše a zásadným obratom v živote človeka. Rozvážnosť od nás vyžaduje takto zasahovať a od zmienenej povinnosti neutekať, pretože vyhnúť sa jej by znamenalo nedostatok zdravého rozumu, ba dokonca i vážny prehrešok voči spravodlivosti a sile.

Mali by ste vedieť, že kresťan, ak sa naozaj snaží konať čestne, tvárou k Bohu i k ľuďom, aspoň teoreticky potrebuje všetky cnosti. Možno sa ma spýtate: Otče, a čo moje slabosti? Odpoviem vám. Vari nemôže liečiť aj lekár, ktorý je sám chorý a aj keby boli jeho ťažkosti chronické? Zabraňuje mu snáď jeho choroba predpísať vhodný recept iným chorým? Samozrejme, že nie: aby mohol liečiť, stačí, aby mal príslušné znalosti a aby ich vedel uplatniť v praxi; s rovnakým úsilím, s akým bojuje aj proti vlastnej chorobe.


162

Liek na vlastné slabosti

Ak si budete — a ja tiež — odvážne pred Bohom spytovať svedomie, každý deň budete objavovať, že sme zaťažení mnohými chybami. Keď s nimi budeme s Božou pomocou bojovať, aspoň čiastočne stratia na význame a podarí sa nám ich premôcť, aj keby to vyzeralo, že ich nikdy nebudeme môcť úplne vykoreniť. Okrem toho, keď sa budeš snažiť odpovedať na Božiu milosť, prispeješ i navzdory týmto slabostiam k vyliečeniu veľkých chýb druhých ľudí. Ak uznáš, že si tak isto slabí ako oni — schopný všetkých možných omylov a ohavností — budeš mať viac pochopenia a viac ohľaduplnosti, no súčasne sa budeš väčšmi usilovať o to, aby sme sa všetci rozhodli milovať Boha celým srdcom.

My kresťania, Božie deti, by sme mali našim blížnym pomáhať čestne robiť to, čo oní pokrytci potmehúdsky našepkávali Učiteľovi: “... nehľadíš na osobu človeka...” (Mt 22, 16). To znamená, že musíme zavrhnúť akúkoľvek selekciu — zaujímajú nás všetky duše! — samozrejme, logicky by sme sa mali začať venovať najskôr tým, ktoré Boh už z akéhokoľvek dôvodu — i ľudského na prvý pohľad — postavil do našej blízkosti.


163

“Et viam Dei in veritate doces” (Mt 22, 16); mal by si učiť, učiť, učiť: ukazovať Božie cesty podľa pravdy. Nemalo by ťa ľakať, že uvidia tvoje chyby — rovnako ako moje — dokonca ma i svrbí jazyk verejne o nich hovoriť, a takisto o tom, ako s nimi bojujem a snažím sa polepšiť v tom či onom bode svojho zápasu o vernosť Pánovi. Tým, že sa budeme usilovať zbaviť sa nedostatkov a víťaziť nad nimi, budeme už zároveň ukazovať cestu k Bohu. V prvom rade, i napriek svojim viditeľným chybám, svedectvom vlastného života; a potom učením, tak ako to robil náš Pán, ktorý coepit facere et docere (Sk 1, 1), najprv začal skutkami a až potom kázal.

Chcem vás uistiť, že vás mám veľmi rád a že váš nebeský Otec vás má ešte omnoho radšej — lebo je nekonečne dobrotivý a nekonečne pravý Otec; a napriek tomu, že vám nemám čo vyčítať, domnievam sa, že by som vám mal pomôcť milovať Ježiša Krista a milovať Cirkev, jeho stádo, pretože si myslím, že v tomto vás predčím: môžete so mnou súperiť, ale nevyhráte. Keď v kázni alebo v osobnom rozhovore s každým z vás poukážem na nejakú chybu, nie je to preto, že by som chcel niekoho raniť, vedie ma k tomu jedine snaha, aby sme viac milovali nášho Pána. Keď na vás nalieham, aby ste praktizovali kresťanské cnosti, nestrácam pritom zo zreteľa, že aj ja to veľmi potrebujem.


164

Raz som počul, ako istý ľahkomyseľný človek povedal, že skúsenosť z predchádzajúcich potknutí nám slúži na to, aby sme sa k rovnakej chybe vrátili znovu aj stokrát. Naopak ja vám však vravím, že nie, že rozvážny človek tieto nezdary využije a vezme si z nich ponaučenie, naučí sa konať dobro a obnoví svoje rozhodnutie byť viac svätý. Zo svojich víťazstiev a prehier v službe Bohu spolu s rastúcou láskou načerpajte vždy pevnejšie odhodlanie za každú cenu pokračovať v plnení vašich povinností kresťanských občanov: statočne, nevyhýbajúc sa ani cti, ani zodpovednosti, a bez strachu, čo povedia tí okolo, snáď i falošní bratia, keď sa budete veľkoryso a verne snažiť hľadať Božiu slávu a dobro blížnych.

A tak by sme mali byť rozvážni. Načo? Aby sme boli spravodliví, aby sme milovali, aby sme slúžili dobre Bohu i ľuďom. Rozvaha bola právom nazývaná genitrix virtutum (Sv. Tomáš Akvinský, In III Sententiarum, dist. 33, q. 2, a. 5), matkou všetkých cností, a tiež auriga virtutum (Sv. Bernard, Sermones in Cantica Canticorum, 49, 5 (PL 183, 1018)), matkou všetkých dobrých návykov.


165

Dať každému, čo mu patrí

Čítajte pozorne tú časť Evanjelia, kde sa hovorí o cnostiach, ktorými by sa malo riadiť naše konanie a dobre tieto nádherné lekcie využite. Keď končí falošný a pochlebovačský úvod, farizeji a herodiáni predostrú svoj problém: “Povedz nám teda, čo si myslíš: Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?” (Mt 22, 17). “ Všimnite si — píše sv. Ján Zlatoústy — ich ľstivosť; pretože mu nehovoria: vysvetli nám, čo je dobré, správne, prípustné, ale povedz nám, čo si myslíš ty. Boli posadnutí myšlienkou, že ho zradia a spravia z neho toho, čo nenávidí politickú moc ” (Sv. Ján Zlatoústy, In Matthaeum homiliae, 70, 1 (PG 58, 656). Ale Ježiš poznal ich zlomyseľnosť a povedal: “Čo ma pokúšate, pokrytci? Ukážte mi daňový peniaz!” Oni mu podali denár. Spýtal sa ich: “Čí je tento obraz a nápis?” Odpovedali mu: “Cisárov.” Tu im povedal: “Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu” (Mt 22, 18—21).

Vidíte, že dilema je taká stará, aká jasná a neomylná je Učiteľova odpoveď. Nie je — nejestvuje — žiaden rozpor medzi službou Bohu a službou ľuďom, medzi plnením občianskych povinností a povinností  náboženských, medzi úsilím o budovanie a zlepšovanie terajšej spoločnosti a presvedčením, že po tomto svete kráčame ako po ceste, ktorá nás dovedie do nebeskej vlasti.

Takisto tu vidno jednotu života, ktorá — a to je dôležité — je základnou podmienkou pre tých, čo sa chcú posväcovať uprostred bežných okolností vo svojej práci a v rodinných i spoločenských vzťahoch. Ježiš nepripúšťa žiadne rozdelenie: “Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať” (Mt 6, 24). Keď kresťan plne odpovie na Božie volanie a zvolí si bezvýhradne Boha, táto voľba ho nabáda dávať mu všetko; a zároveň dávať aj svojmu blížnemu to, čo mu podľa spravodlivosti prináleží.


166

Nie je možné zakrývať sa zdanlivo zbožnými dôvodmi, aby sme druhých oberali o to, čo im patrí: “Ak niekto povie: “Milujem Boha,” a nenávidí svojho brata, je luhár” (1 Jn 4, 20). No takisto sa klame aj ten, čo upiera Bohu lásku a úctu — klaňanie sa — ktoré mu prislúchajú ako Tvorcovi vesmíru a nášmu Otcovi; a tých, čo odmietajú plniť jeho prikázania s falošnou výhovorkou, že sú nezlučiteľné so službou ľuďom, sv. Ján jasne upozorňuje: “Podľa toho poznáme, že milujeme Božie deti, keď milujeme Boha a plníme jeho prikázania. Lebo láska k Bohu spočíva v tom, že zachovávame jeho prikázania. A jeho prikázania nie sú ťažké” (1 Jn 5, 2—3).

Možno budete počuť, ako mnohí — v mene praktickosti, ak nie dokonca v mene lásky — rečnia a vymýšľajú teórie, ako obmedziť prejavy úcty a oddanosti voči Bohu. Všetko, čo by slúžilo Jeho úcte, sa im zdá byť premrštené. Nevšímajte si ich a pokračujte svojou cestou. Takéto výplody sa obmedzia iba na diskusie, ktoré nikam nevedú. Slúžia jedine na pohoršenie duší a bránia plniť príkaz Ježiša Krista dávať každému, čo mu patrí a s ohľaduplnou vytrvalosťou žiť svätú cnosť spravodlivosti.


167

Spravodlivosť voči Bohu a voči ľuďom

Vryme si hlboko do srdca a tak, aby to bolo poznať na našom konaní: najprv, spravodlivosť voči Bohu. To je skúšobný kameň skutočného hladu a smädu po spravodlivosti (Mt 5, 6), ktorý ju odlišuje od pokrikovania závistlivcov, urazených, sebcov a chamtivcov. Pretože upierať nášmu Stvoriteľovi a Spasiteľovi uznanie hojných a nevýslovných darov, ktoré nám dáva, je tou najstrašnejšou a najnevďačnejšou nespravodlivosťou zo všetkých. A vy, ak sa skutočne usilujete o to byť spravodliví, budete často premýšľať o svojej závislosti na Bohu — “Čo máš, čo si nedostal?” (1 Kor 4, 7) — a budete naplnení vďačnosťou a túžbou odplácať sa Otcovi, ktorý nás miluje až do zbláznenia.

A tak sa vo vás oživí správna synovská bázeň i nežný a srdečný vzťah k Bohu. Keď budú pokrytci okolo vás šíriť pochybnosti, či má Pán právo od vás žiadať tak mnoho, nedajte sa obalamutiť. Naopak, vstúpte do Božej prítomnosti bez podmienok, poddajní ako hlina v hrnčiarových rukách (Jer 18, 6) a odovzdane mu vyznajte: Deus meus et omnia! Ty si môj Boh a moje všetko. Keď potom zavše príde nečakaná rana, či nezaslúžené príkorie od ľudí, vy budete vedieť s novou radosťou zvolať: nech sa stane, nech sa splní, nech je pochválená a naveky zvelebená nanajvýš spravodlivá a najláskavejšia Božia vôľa nadovšetko. Amen. Amen.


168

Situácia sluhu, ktorý dlžil desať tisíc talentov (Porov. Mt 18, 24) dobre odráža naše postavenie pred Bohom. Ani my nemáme čím splatiť nesmierny dlh za toľko dobra, ktoré nám Boh preukazuje a ešte ho svojimi osobnými hriechmi zväčšujeme. A hoci by sme s nimi aj statočne bojovali, nepodarí sa nám spravodlivo vrátiť všetko, čo nám Pán odpustil. No čo nezmôže ľudská spravodlivosť, vrchovate nahradí Božie milosrdenstvo. Áno, Boh sa môže zľutovať a náš dlh nám odpustiť, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky (Ž 105, 1).

Iste si pamätáte, že podobenstvo má aj svoju druhú časť, kontrastujúcu s tou prvou. Sluha, ktorému práve odpustili obrovský majetok, sa nechce zľutovať nad svojím spolusluhom, ktorý mu dlží sotva sto denárov. Teraz vychádza najavo, aké má skúpe srdce. Presne povedané, nikto mu nebude upierať právo žiadať to, čo je jeho, no predsa sa v nás niečo búri a vraví nám, že také neľútostné počínanie je so skutočnou spravodlivosťou nezlučiteľné. Nie je spravodlivý ten, s kým sa len pred malou chvíľou zaobchádzalo láskavo, milosrdne a s pochopením a on neprejaví voči svojmu dlžníkovi ani trocha trpezlivosti. Spravodlivosť nie je iba presné dodržiavanie práv a povinností ako v matematike, kde sa problémy riešia sčítaním a odčítaním.


169

Kresťanská cnosť spravodlivosti je náročnejšia: vedie nás k vďačnosti, vľúdnosti a veľkorysosti; k tomu, aby sme boli vernými a čestnými priateľmi v časoch dobrých i zlých; povzbudzuje nás k tomu, aby sme dodržiavali zákony a poslúchali právoplatné autority; aby sme dokázali radostne napraviť svoj omyl, keď zistíme, že sme pochybili. No predovšetkým, ak sme spravodliví, budeme si bez veľkých rečí a ostentatívnosti zastávať svoje pracovné, rodinné a spoločenské záväzky... a usilovať o svoje práva, ktoré sú zároveň i našimi povinnosťami.

Neverím v spravodlivosť leňochov, pretože svojím dolce far niente — ako sa vraví v mojom milovanom Taliansku — sa prehrešujú, a niekedy ťažkým spôsobom, proti najzákladnejšiemu princípu rovnosti: princípu práce. Nesmieme zabúdať, že Boh stvoril človeka ut operaretur (Gn 2, 15), aby pracoval a ostatní — naša rodina, náš národ, celé ľudstvo — závisia aj na tom, ako my pracujeme. Deti moje, akú úbohú predstavu majú o spravodlivosti tí, ktorí ju redukujú na jednoduché rozdeľovanie hmotných dobier!


170

Spravodlivosť a láska k slobode a pravde

Od detstva, ako sa vyjadruje Písmo (Porov. Mt 11, 15): odkedy som mal uši, aby som počúval — a počúval som — rečnenie o sociálnej otázke. Nie je to nič zvláštneho, je to predsa stará a večná téma. Objavila sa hádam už v okamihu, keď sa ľudia začali nejakým spôsobom organizovať a rozdiely vo veku, inteligencii, kapacite pracovať, záujmoch a osobnosti sa stali viditeľnejšími.

Neviem, či bolo neodvrátiteľné, že začali existovať spoločenské triedy, v každom prípade nie je mojou úlohou o tom hovoriť, a zvlášť v tejto kaplnke, v ktorej sme sa zišli, aby sme hovorili o Bohu — nikdy by som nechcel hovoriť o niečom inom — a aby sme s Bohom hovorili.

Vy však premýšľajte o všetkom, o čom chcete a čo Prozreteľnosť nechala na slobodnú a oprávnenú diskusiu ľudí. No ja ako Kristov kňaz sa musím povzniesť vyššie a pripomenúť vám, že nikdy sa nemôžeme prestať usilovať o spravodlivosť; a ak to bude potrebné, aj hrdinsky.


171

Sme povinní hájiť osobnú slobodu všetkých ľudí, lebo vieme, že túto slobodu nám vydobyl Kristus (Gal 5, 1). Ak by sme tak nerobili, akým právom by sme ju mohli vyžadovať pre seba? Takisto musíme šíriť pravdu, pretože veritas liberavit vos (Jn 8, 32), pravda nás oslobodzuje, zatiaľ čo nevedomosť zotročuje. Musíme obhajovať právo ľudí na život, na dôstojné životné podmienky, právo na prácu a odpočinok, právo na voľbu stavu, na založenie rodiny, právo privádzať v manželstve na svet deti a vychovávať ich, právo na pokojné prežívanie choroby a staroby, právo na dostupnosť kultúry, právo na združovanie, aby sa dosiahli legitímne ciele; no predovšetkým, právo poznať a milovať Boha v úplnej slobode, pretože ľudské svedomie, ak je zdravé, objaví Stvoriteľove stopy vo všetkom.

Musím zopakovať, že sa nepletiem do politiky, no pevne stojím pri učení Cirkvi, že marxizmus je nezlučiteľný s vierou v Krista. Jestvuje snáď niečo, čo by viac odporovalo viere než systém založený na popieraní láskyplnej Božej prítomnosti v duši? Kričte poriadne nahlas, aby vás bolo dobre počuť: vôbec nepotrebujeme marxizmus na to, aby sme mohli uplatňovať spravodlivosť. Presne naopak, tento veľmi vážny omyl so svojimi výlučne materialistickými riešeniami, ktoré nevedia nič o Bohu pokoja, bráni šťastiu a porozumeniu medzi ľuďmi. Zato v kresťanstve nachádzame pravé svetlo, ktoré dá vždy odpoveď na všetky problémy: stačí, ak sa budete úprimne usilovať o to byť dobrými katolíkmi, non verbo neque lingua, sed opere et veritate (1 Jn 3, 18), nielen slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou. A povedzte to jasne a bez strachu vždy, keď sa naskytne nejaká príležitosť — a — ak to bude potrebné, nájdite ju.


172

Spravodlivosť a láska k blížnemu

Čítajte Písmo sväté. Rozjímajte o jednotlivých udalostiach zo života nášho Pána, o jeho učení. Zvlášť však premýšľajte o radách a pripomienkach, ktorými pripravoval hŕstku mužov na to, aby sa stali jeho apoštolmi, jeho poslami do všetkých končín zeme. Čo je tým hlavným, čo sa im Ježiš snaží ukázať? Nie je to nové prikázanie lásky? Bola to práve láska, čím si apoštoli prerazili cestu vo vtedajšom pohanskom a skazenom svete.

Musíte si uvedomiť, že s obyčajnou spravodlivosťou veľké problémy ľudstva nikdy nevyriešite. Nečudujte sa, že keď sa uplatňuje len prísna spravodlivosť, ľudia ostávajú zranení. Dôstojnosť človeka, ktorý je Božím dieťaťom, však vyžaduje omnoho viac. Spravodlivosť musí byť preniknutá a sprevádzaná láskou, ktorá všetko zjemňuje a robí to božským, lebo Boh je predsa láska (1 Jn 4, 16). A my by sme sa mali vždy nechať viesť láskou k Bohu, ktorá uľahčuje lásku k blížnemu a očisťuje a pozdvihuje každú pozemskú lásku.

Od strohej spravodlivosti je k plnosti lásky dlhá cesta. A nemnoho je tých, čo vytrvajú až do konca. Niektorí sa uspokoja, keď dôjdu iba po prah: na spravodlivosť nedbajú a iba čo sa obmedzia na trochu dobročinnosti, ktorú považujú za lásku a neuvedomujú si, že je to len malá časť toho, čo by mali robiť. Sú spokojní sami so sebou ako farizej, ktorý sa domnieval, že plní zákon, lebo sa postil dva razy do týždňa a dával desiatky zo všetkého, čo mal (Porov. Lk 18, 12).


173

Láska, ktorá je akýmsi veľkorysým preháňaním spravodlivosti, najprv vyžaduje plnenie povinnosti: začne sa spravodlivosťou a pokračuje sa ešte väčšou spravodlivosťou...; láska si však vyžaduje aj veľkú jemnosť, veľkú ohľaduplnosť, veľkú úctu a veľkú vľúdnosť, jedným slovom, vyžaduje si nasledovať onú radu apoštola: “neste si vzájomne bremená a tak naplníte Kristov zákon” (Gal 6, 2). Potom to pôjde: potom budeme plne milovať a napĺňať Kristov príkaz.

Neexistuje pre mňa jasnejší príklad spojenia spravodlivosti a lásky než je konanie matiek. Rovnakou láskou milujú všetky svoje deti a práve táto láska ich vedie k tomu, že k nim pristupujú rôznym spôsobom — s nerovnakou spravodlivosťou — pretože každé dieťa je iné. Tak i vo vzťahu k vašim blížnym bude láska zdokonaľovať a dopĺňať spravodlivosť, budeme sa správať rôzne k rôznym ľuďom, prispôsobujúc sa konkrétnym okolnostiam každého jednotlivca, s cieľom dávať radosť tomu, kto je smutný, vzdelanie tomu, kto ho má nedostatok a priateľstvo tomu, kto sa cíti osamelý... Spravodlivosť spôsobí, že dáme každému to, čo mu patrí; čo nie je to isté, ako dávať všetkým rovnakú vec. Utopické rovnostárstvo totiž býva zdrojom tých najväčších krívd.

Aby sme sa vždy dokázali správať ako tie dobré matky, potrebujeme zabudnúť na seba samých a nemať inú ctižiadosť okrem tej slúžiť ostatným ako Ježiš Kristus, ktorý hlásal: “Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť” (Mt 20, 28). To vyžaduje odvahu podriadiť svoju vôľu Bohu, pracovať pre všetkých, bojovať za večné šťastie a dobro druhých. Nepoznám lepšiu cestu, ako sa stať spravodlivým než len že sa úplne odovzdať a slúžiť.


174

Snáď si niekto pomyslí, že som naivný. Nevadí. Aj keď ma budú považovať za hlupáka, pretože ešte stále verím v lásku, ubezpečujem vás, že v ňu budem veriť navždy. A dokiaľ mi Kristus dopraje života, budem sa ako jeho kňaz usilovať o jednotu a pokoj medzi tými, ktorí sú si ako deti jedného Boha Otca bratmi; budem sa snažiť o to, aby celé ľudstvo spelo k vzájomnému porozumeniu a aby všetci zdieľali rovnaký ideál: ideál viery!

Obráťme sa na Svätú Máriu, Pannu múdru a vernú, a na svätého Jozefa, jej ženícha, dokonalý vzor spravodlivého človeka (Porov. Mt 1, 19). Oni, ktorí v prítomnosti Ježiša, Božieho Syna, žili cnosti, o ktorých sme rozjímali, nám vyprosia milosť, aby sa tieto cnosti pevne zakorenili aj v našich srdciach, aby sme sa v každom okamihu rozhodli konať ako dobrí učeníci nášho Majstra: rozvážne, spravodlivo a plní lásky.


Predchádzajúce Nasledujúce