Josemaría Escrivá Obras
1

Pred mnohými rokmi, idúc po jednej ceste v Kastílii, sme v diaľke v poli uvideli niečo, čo na mňa hlboko zapôsobilo a čo mi odvtedy veľakrát poslúžilo pri modlitbe: niekoľko mužov zatĺkalo do zeme kolíky, ktoré potom použili na napnutie siete. Stavali ohradu. Potom na miesto prišli pastieri s ovcami a jahňatami; pastieri volali ovce po mene a ony jedna za druhou vchádzali do ohrady, aby tak boli všetky spolu a v bezpečí.

A ja, môj Pane, si práve dnes zvlášť spomínam na tých pastierov a ohradu, pretože všetci, ktorí sme sa tu zišli, aby sme s Tebou hovorili — a mnoho ďalších po celom svete — si uvedomujeme, že patríme do tvojho ovčinca. Ty sám si to povedal: “Ja som dobrý pastier. Poznám svoje (ovce) a moje poznajú mňa.” (Jn 10, 14). Ty nás dobre poznáš a vieš, že vždy chceme pozorne načúvať, aby sme zachytili zvuk píšťalky dobrého pastiera a pripojili sa k nemu, pretože večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista (Jn 17, 3).

Obraz Krista obklopeného svojimi ovcami vo mne vzbudzuje takú veľkú lásku, že som si ho dal dokonca priniesť do kaplnky, kde obvykle slúžievam Svätú omšu; na iné miesta som zase ako pripomienku Božej prítomnosti nechal vyryť Ježišove slová: Poznám svoje (ovce) a moje poznajú mňa (Jn 10, 14), aby sme si v žiadnej chvíli neprestali uvedomovať, že je to On, ktorý nás napomína, poučuje a vedie ako svoje stádo (Sir 18, 13). Preto sa spomienka na Kastíliu teraz tak veľmi hodí.


2

Boh chce, aby sme boli svätí

Vy aj ja, všetci sme súčasťou Kristovej rodiny, lebo On si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; On nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na slávu a chválu jeho milosti (Ef 1, 4—6). Toto vyvolenie, ktorého sa nám zdarma od Pána dostalo, nám vyznačuje presne určený cieľ: osobnú svätosť, ako nám to neustále opakuje svätý Pavol: haec est voluntas Dei: sanctificatio vestra (1Sol 4, 3), lebo to je Božia vôľa, vaše posvätenie. Nezabúdajme na to, lebo práve preto sme v ohrade nášho Majstra; aby sme tento cieľ dosiahli.


3

Neustále mi prichádza na um iná spomienka; je to vec, ktorá sa stala už pred mnohými rokmi. Keď som sa šiel vo Valencii modliť do katedrály, cestou som sa zastavil pri náhrobku ctihodného Jána Ridaury. Porozprávali mi vtedy, že sa tohto kňaza, keď už bol veľmi starý, pýtali: Koľko máte rokov? A on, veľmi presvedčivo po valencijsky odpovedal: Poquets, Veľmi málo! Tých, čo slúžim Bohu, veľmi málo! Mnohí z vás môžu na prstoch jednej ruky spočítať, koľko rokov uplynulo odvtedy, čo ste sa rozhodli žiť s naším Pánom a slúžiť mu uprostred sveta, vo vašom prostredí, prostredníctvom vašej práce či remesla. Nijako zvlášť na tom nezáleží. Čo je naopak veľmi dôležité, je pevne si do srdca vštepiť istotu, že výzva k svätosti, adresovaná Ježišom Kristom všetkým ľuďom bez rozdielu, od každého jedného vyžaduje, aby rozvíjal svoj vnútorný život a denne sa cvičil v kresťanských cnostiach; a nie len tak ledabolo, ani viac či menej dobre, dokonca ani vynikajúcim spôsobom; lež máme sa o to snažiť až hrdinsky, v najplnšom a kategorickom zmysle tohto slova.


4

Cieľ, ktorý sa vám snažím ukázať — lepšie povedané — ktorý Boh ukazuje nám všetkým, nie je iba nejakým preludom či nedosiahnuteľným ideálom. Mohol by som vám rozprávať o toľkých konkrétnych príkladoch obyčajných žien a mužov, ako vy a ako ja, ktorí sa stretli s Ježišom prechádzajúcim popri nás quasi in oculto (Jn 7, 10), v skrytosti, na tých zdanlivo najobyčajnejších miestach a ktorí sa ho rozhodli nasledovať; a s láskou na seba vzali každodenný kríž (Mt 16, 24). V dnešnej dobe všeobecného úpadku, ochabnutia a malomyseľnosti, alebo naopak neviazanosti a zmätku, zdá sa mi byť stále viac aktuálnejším oné prosté a hlboké presvedčenie, ktoré sa od počiatkov svojej kňazskej služby až doteraz a i naďalej snažím odovzdávať celému ľudstvu; a síce to, že svetové krízy sú krízami nedostatku svätých.


5

Pokiaľ ide o duchovný život, je to požiadavka povolania, ktoré Majster vložil do sŕdc všetkých ľudí. Máme byť svätí — a poviem vám to rýdzim výrazom z nášho kraja — aj s chlpami: ozajstní, skutoční kresťania hodní svätorečenia; ak sa takými nestaneme, zlyhali sme ako učeníci nášho jediného Majstra. Pozrite sa, ak si nás Boh vyvolil, ak nám dal svoju milosť na to, aby sme bojovali o dosiahnutie svätosti uprostred sveta, prikazuje nám zároveň aj povinnosť apoštolátu. Pochopte, že i z ľudského hľadiska — ako komentuje jeden z cirkevných otcov — starosť o duše potom vytryskne ako logický dôsledok tohto vyvolenia: “ ak spoznáte, že niečo je pre vás prospešné, snažíte sa pre to získať aj ostatných. Tak by ste mali túžiť po tom, aby aj ostatní šli po Božích cestách s vami. Keď idete na fórum alebo do kúpeľov a stretnete niekoho, kto nemá čo robiť, pozvite ho, nech ide s vami. Preneste tento pozemský zvyk aj do duchovnej oblasti a keď pôjdete k Bohu, nechoďte za ním sami. ” (Sv. Gregor Veľký, Homiliae in Evangelia, 6, 6 (PL 76, 1098)).

Ak nechceme neužitočne strácať čas falošnými výhovorkami na ťažké vonkajšie podmienky, ktoré koniec koncov od počiatkov Cirkvi nikdy nechýbali, musíme si uvedomiť, že je to Ježiš Kristus, ktorý prirodzeným spôsobom nadväzuje účinnosť našich skutkov na náš duchovný život, tak, aby sme strhli tých, čo nás obklopujú. Kristus kladie ako podmienku nášho apoštolského pôsobenia svätosť — lepšie povedané — naše úsilie o vernosť, pretože svätí na tejto zemi nikdy nebudeme. Zdá sa to byť neuveriteľné, ale Boh i ľudia od nás potrebujú ozajstnú, úplnú a bezvýhradnú oddanosť do tých najmenších dôsledkov, bez polovičatosti a kompromisov, v plnosti prijatého a svedomite žitého kresťanského povolania.


6

Možno si niektorí z vás budú myslieť, že hovorím iba o okruhu vybraných osôb. Nedajte sa oklamať vlastnou zbabelosťou či pohodlnosťou. Snažte sa i vy precítiť Božie naliehanie, aby ste sa každý jeden stali druhým Kristom, ipse Christus, samotným Kristom, jednoducho aby váš život bol v súlade s vašou vierou, aby svätosť, o ktorú sa máme usilovať, nebola len nejakou svätosťou druhej kategórie, pretože niečo také vlastne nejestvuje. Tým prvoradým, čo sa od nás žiada a čo je v dokonalom súlade s našou prirodzenosťou, je milovať, keďže láska je zväzkom dokonalosti (Kol 3, 14). Musíme milovať podľa jasne vysloveného prikázania, ktoré nám dáva sám Pán: “Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou,” (Mt 22, 37) bez toho, žeby sme si čokoľvek nechali pre seba. V tom spočíva svätosť.


7

Určite je to vysoký a strmý cieľ. No nezabúdajte, že svätým sa nikto nerodí; formuje sa neustálou spoluprácou Božej milosti s ochotou človeka. “ Všetko, čo sa vyvíja, upozorňuje jeden z kresťanských spisovateľov prvých storočí ohľadom zjednotenia sa s Bohom, je najskôr malé. Až prijímaním potravy a postupnými pokrokmi nakoniec vyrastie. ” (Sv. Marek Eremita, De lege spirituali, 172 (PG 65, 926). Preto ti hovorím, že ak sa chceš správať ako dôsledný kresťan — viem, že si ochotný, hoci ťa často stojí veľkú námahu zvíťaziť a dostať sa nahor s týmto úbohým telom — musíš si dávať zvláštny pozor aj na tie najmenšie maličkosti, pretože svätosť, ktorú od teba náš Pán vyžaduje, dosiahneš tak, že budeš s láskou k Bohu vykonávať svoju prácu a každodenné povinnosti, ktoré takmer vždy spočívajú v maličkostiach.


8

Maličkosti a život detstva

Keď myslím na tých z vás, čo sa ešte aj po rokoch oddávajú sneniu — neplodnému a detinskému, ako Tartarín z Tarasconu, ktorý chcel loviť levy na chodbách svojho domu, kde sa dajú nájsť nanajvýš tak myši alebo podobná háveď; keď na nich myslím, o to viac by som vám chcel zdôrazniť, akou veľkou vecou je kráčať k Bohu cestou verného plnenia si svojich bežných povinností a cestou zápasov, ktoré tak veľmi napĺňajú Pána radosťou a o ktorých vie okrem nás iba on sám.

Je dobré, keď si už teraz uvedomíme, že život nám neposkytne príležitosť na oslňujúce hrdinské činy, okrem iného aj preto, že k takým okolnostiam zväčša nedochádza. Zato nám však nebudú chýbať možnosti vyjadriť lásku, ktorú prechovávame k Ježišovi Kristovi, prostredníctvom malého a obyčajného. “ Aj na malých veciach, vysvetľuje sv. Hieronym, sa prejavuje veľkosť duše. Stvoriteľa neobdivujeme len tým, že obdivujeme nebo a zem, slnko a more, veľké zvieratá, ako sú slony, ťavy, byvoly, kone, leopardy, medvede či levy, no aj zvieratá nepatrné, ako je mravec, komár, mucha, červík a iné živočíchy tohto druhu, ktoré častejšie rozlišujeme podľa ich výzoru než podľa mena; ako pri veľkých, tak i pri malých obdivujeme rovnaké majstrovské dielo. Takisto aj duša, ktorá sa odovzdá Bohu, rovnakú vrúcnosť dáva do vecí malých, ako i veľkých. ”(Sv. Hieronym, Epistolae, 60, 12 (PL 22, 596).


9

Keď premýšľame o slovách nášho Pána: “A pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde,”(Jn 17, 19) jasne vidíme náš jediný cieľ: naše posvätenie, alebo lepšie povedané, skutočnosť, že máme byť svätí, aby sme mohli posväcovať. Možno nás niekedy odrazu ako malé pokušenie napadne myšlienka, že len málo z nás je rozhodnutých odpovedať na túto Božiu výzvu, medziiným i z dôvodu, že sa považujeme za nástroje nedostačujúcej kvality. Je to pravda, v porovnaní so zvyškom ľudstva je nás skutočne málo a osobne nestojíme za nič, no Majstrovo uistenie znie jasne: kresťan má byť svetlom, soľou, kvasom sveta, a trochu kvasu prekvasí celé cesto (Gal 5, 9). Práve preto som vždy vyhlasoval, že nás zaujímajú všetky duše — zo sto duší nás zaujíma všetkých sto — bez diskriminácie akéhokoľvek druhu, s istotou, že Ježiš Kristus vykúpil všetkých a že niekoľkých z nás si vybral a chce, aby sme aj napriek osobnej nedostatočnosti toto vykúpenie ohlasovali.

Pravý Kristov učeník sa nebude k nikomu správať zle; omyl nazve omylom, no toho, kto sa mýli, musí opraviť s láskou, inak mu nepomôže; neposvätí ho. So všetkými máme dobre vychádzať, máme sa ich snažiť pochopiť, máme im odpúšťať, máme si byť navzájom bratmi; a ako radil sv. Ján z Kríža, máme vždy a všade “ tam, kde nie je láska, dávať lásku, aby tam potom láska bola, ” (Porov. Sv. Ján z Kríža, List sestre Márii od Vtelenia, 6—VII—1591.) aj v  situáciách zdanlivo nedôležitých, ktoré nám prináša či už práca, alebo rodinné a spoločenské vzťahy. A preto vy i ja využijeme aj tie najbanálnejšie príležitosti, ktoré sa v našom okolí naskytnú, na to, aby sme ich posväcovali, aby sme posväcovali seba a posväcovali tých, ktorí s nami zdieľajú spoločné každodenné úsilie, pociťujúc vo svojom živote sladké a podmanivé bremeno spoluvykúpenia.


10

Budem v tomto rozhovore s Pánom pokračovať s poznámkou, ktorú som síce už použil pred rokmi, no ktorá si stále udržuje svoju aktuálnosť. Vybral som si vtedy niekoľko úvah svätej Terézie z Ávily: “Všetko, čo nie je pre Boha, je ničím a ešte menej než ničím.” (Sv. Terézia z Ávily, Môj život(Libro de la vida) t, 20, 26). Už chápete, prečo človek stráca pokoj a vyrovnanosť, keď sa vzdiali od svojho cieľa a zabudne, že Boh ho stvoril na to, aby bol svätý? Usilujte sa teda nikdy nestratiť zo zreteľa tento nadprirodzený zmysel, dokonca ani pri zábave či odpočinku, ktoré sú v živote každého človeka dôležité rovnako, ako jeho práca.

Vo svojom zamestnaní sa môžete dostať až na vrchol, vo svojom podnikaní dosiahnuť oslňujúce úspechy, no ak stratíte nadprirodzený pohľad, ktorý by mal riadiť všetko naše ľudské konanie, poľutovaniahodne ste si zmýlili cestu.


11

Dovoľte mi krátku odbočku, avšak vynikajúco sa hodiacu k našej úvahe. Nikdy som sa nikoho, kto ku mne prichádzal, nepýtal na to, čo si myslí o politike; nezaujíma ma to. Rád by som vám však v tejto súvislosti pripomenul jednu skutočnosť, zakotvenú i v samotnej podstate Opus Dei, ktorému som s pomocou Božej milosti a milosrdenstva úplne odovzdal svoj život a  slúžil tak Svätej Cirkvi. Táto téma ma príliš nezaujíma, pretože vy, kresťania, máte úplnú slobodu a primeranú osobnú zodpovednosť zasahovať, ako sa vám páči, do otázok diania politického, spoločenského, kultúrneho a iného charakteru, pričom jediným obmedzením je rešpekt k Učiteľskému úradu Cirkvi. Pre dobro vašich duší — starosti by mi robilo jedine keby ste tieto hranice prekročili a dostali sa tak svojimi činmi do rozporu s vierou, k akej sa hlásite; no v takom prípade by som vás na to zreteľne upozornil. Tento svätý rešpekt k vašim verejným záležitostiam, pokiaľ vás neodvracajú od Božieho zákona, nechápu tí, ktorým je neznámy pravý pojem slobody, vydobytej pre nás Ježišom na kríži, qua libertate Christus nos liberavit (Gal 4, 31), teda zástancovia jedného alebo druhého extrému, tí, čo sa ako dogmu snažia vnucovať svoje názory na súčasné svetové záležitosti; alebo tí, čo degradujú človeka tak, že popierajú hodnotu viery a považujú ju za schopnú tých najhrubších omylov.


12

No vráťme sa k našej téme. Už som sa vyjadril, že môžete dosiahnuť aj tie najoslnivejšie úspechy v spoločnosti, vo verejnom účinkovaní, vo svojom povolaní; no ak zanedbáte svoj duchovný život a odlúčite sa od Pána, nakoniec predsa len stroskotáte. Pred Bohom, čo je napokon rozhodujúce, víťazstvo dosiahne iba ten, kto bojuje, aby žil ako ozajstný kresťan; neexistuje nijaké polovičaté riešenie. Sami poznáte toľkých ľudí, ktorí by sa z ľudského hľadiska mali cítiť veľmi šťastní, a napriek tomu je ich život nepokojný a trpký. Navonok sa zdá, že radosť rozdávajú na kilá, no stačí sa trochu dotknúť ich duše a objaví sa zatrpknutosť horká ako žlč. To sa nikomu z nás nestane, pokiaľ sa naozaj budeme snažiť plniť Božiu vôľu, oslavovať ho, chváliť ho a šíriť jeho kráľovstvo medzi všetkými ľuďmi.


13

Naozajstný kresťanský život

Vždy mi spôsobí veľký zármutok, keď sa dozviem, že nejaký katolík — Boží syn, krstom povolaný stať sa druhým Kristom — upokojuje svoje svedomie formálnou zbožnosťou, akousi nábožnosťou, ktorá ho prinúti občas sa pomodliť, aj to iba vtedy, keď si myslí, že sa mu to hodí; ktorý chodí na Svätú omšu v predpísané dni — aj to nie všetky — pritom však pozorne dohliada na to, aby jeho žalúdok zostával v pokoji a sýti ho pravidelne v určitú hodinu; ktorý poľavuje vo viere a vymieňa ju za misu šošovice, len aby neprišiel o svoje postavenie... A potom drzo a opovážlivo použije na svoj postup nálepku kresťan. Nie! Neuspokojujte sa s nálepkami, chcem, aby ste boli dokonalými kresťanmi, kresťanmi z jedného kusu, a aby ste to dosiahli, potrebujete nekompromisne hľadať ten najvhodnejší duchovný pokrm.

Z vlastnej skúsenosti určite dobre viete — a mnohokrát ste to počuli opakovať aj mňa, keď som chcel predísť malomyseľnosti — že vnútorný život spočíva v tom, že sa začína každý deň odznova; a iste vo svojom srdci cítite — tak ako to cítim aj ja — že bojovať musíme neustále. Iste ste to spozorovali pri spytovaní svedomia — mne sa to tiež stáva — prepáčte, že sa neustále odvolávam na svoju osobu, no keď k vám hovorím, zároveň sa obraciam na Pána s potrebami vlastnej duše — že opakovane prehrávate, a často sa vám zdá, že tieto malé prehry sú neobyčajne závažné, pretože poukazujú na zrejmý nedostatok lásky, odovzdanosti, ducha obeti, ohľaduplnosti. Podporujte vašu túžbu po zlepšení, to áno, no predovšetkým — nestrácajte pokoj.


14

Začiatkom štyridsiatych rokov som často cestoval po Valencii. Nemal som vtedy žiadne prostriedky a spolu s tými, ktorí sa ako vy teraz, so mnou, úbohým kňazom, stretávali, som sa modlil tam, kde sa dalo, v niektoré večery napríklad aj na osamotenej pláži. Ako prví Majstrovi priatelia, spomínate si? Svätý Lukáš spomína, že keď s Pavlom vychádzali z Týru smerom k Jeruzalemu, všetci aj s manželkami a deťmi nás odprevadili až za mesto. Na brehu sme si kľakli a pomodlili sme sa (Sk, 21, 5).

A tak raz večer, pri jednom z tých nádherných západov slnka sme zbadali, ako sa k brehu blíži loďka. Vyskočilo z nej niekoľko tmavých statných mužov s telami ako z kameňa. Boli mokrí, s odhalenou hruďou a tak ošľahaní vetrom, že vyzerali ako odliati z bronzu. Začali z vody vyťahovať sieť plnú striebristých rýb, ktorú mali predtým upevnenú o loď. Ťahali s veľkým zápalom, nohy zaborené v piesku, s ohromnou energiou. Tu odrazu pribehol malý chlapec, takisto opálený, priblížil sa k sieti, chytil do svojich rúčok povraz a začal so zjavnou nešikovnosťou ťahať. Drsní rybári ostali dojatí a dovolili malému chlapcovi, aby im pomáhal. Neposlali ho preč, aj keď im viac prekážal ako pomohol.

Myslel som pritom na nás; na vás, hoci som vás ešte nepoznal a na seba, na to ťahanie za povraz každý deň, v toľkých veciach. Ak sa pred nášho Pána postavíme ako ten malý chlapec, presvedčení o svojej slabosti, no odhodlaní podporiť jeho plány, cieľ dosiahneme oveľa ľahšie: vytiahneme sieť, po vrch naplnenú hojnými plodmi, až na breh, pretože tam, kde naše sily zlyhávajú, zasiahne sila Božia.


15

Úprimnosť v duchovnom vedení

Určite dobre poznáte povinnosti svojej kresťanskej cesty, ktoré vás bez zastávky a pokojne privedú k svätosti; iste budete prezieraví a dáte si pozor na ťažkosti, prakticky na všetky, povedal by som, pretože sa dajú predvídať už na začiatku cesty. No teraz vás budem prosiť a naliehať, aby ste si nechali pomáhať a dali sa viesť duchovným vodcom, ktorému sa budete zverovať so všetkými vašimi svätými túžbami i s každodennými problémami ovplyvňujúcimi váš duchovný život, s vašimi víťazstvami i prehrami.

V duchovnom vedení buďte vždy celkom úprimní: nenechajte si nič pre seba, bez hanby a bez strachu otvorte svoju dušu dokorán. Pozrite sa, ak tak neurobíte, oná rovná a zjazdná cesta sa začne kľukatiť a to, čo predtým ničím nebolo, sa napokon stane škrtiacou slučkou. “ Nemyslite si, že tí, čo zablúdia, sú obeťami náhleho zlyhania. Každý jeden z nich urobil chybu hneď na začiatku svojej cesty, alebo svoju dušu zanedbával už dlhší čas, jeho cnosti pomaly slabli a naopak, kúsok po kúsku rástli jeho neresti, až napokon došlo k žalostnému zlomu... Žiaden dom sa nezrúti kvôli nejakej nečakanej havárii; buď bola nejaká chyba už v základoch, alebo nedbalosť jeho obyvateľov už istý čas pretrvávala. Malé nedostatky zo začiatku postupne rozrušili konštrukciu a keď potom prišla búrka alebo zosilneli prudké dažde, dom sa nenávratne zrútil a vyšlo tak najavo dlhodobé zanedbávanie. ” (Kasián, Collationes, 6, 17 (PL 49, 667—668).

Spomínate si na historku, ako sa šiel cigán vyspovedať? Je to iba anekdota, vtip, pretože o spovedi sa nikdy nehovorí, a okrem toho si cigánov veľmi vážim. Chudák! Naozaj ľutoval: “Pán farár, vyznávam sa, že som ukradol ohlávku... — maličkosť, však? — ... “ lenže za ňou bola mula... a potom ešte jedna ohlávka...a ďalšia mula...” A tak to šlo až do dvadsať. Deti moje, to isté sa stáva aj nám; akonáhle si dovolíme vziať iba ohlávku, za ňou nasleduje celá rada iných zlých náklonností a prehreškov, ktoré nás ponižujú a zahanbujú. Rovnako tak i v spolužití: začne sa to malou urážkou a končí nevšímavosťou a tou najmrazivejšou ľahostajnosťou.


16

Polapajte nám líšky, maličké líštičky, čo škodu robia po viniciach. A naša vinica je práve v rozkvete.” (Pies 2, 15). Verní v malom, čo najvernejší v malom. Ak sa o to budeme usilovať, naučíme sa s dôverou a ako jej deti utiekať sa do náručia Panny Márie. Či som vám na začiatku nevravel, že všetci máme málo rokov, iba toľko, koľko sme ich rozhodnutí žiť v dôvernom vzťahu s Bohom? Je teda nanajvýš rozumné, ak sa so svojou malosťou a úbohosťou priblížime k veľkosti a svätej neporušenosti Božej Matky, ktorá je aj našou Matkou.

Môžem vám porozprávať iný príbeh, tentoraz skutočný, pretože už prešlo mnoho, premnoho rokov, odkedy sa stal a snáď vám jeho priamočiarosť a expresívne výrazy pomôžu zamyslieť sa. Viedol som duchovné cvičenia pre kňazov z rôznych diecéz. Počas nich som každého jedného vyhľadal a láskavo som ich pobádal, aby sa zastavili na kus reči a prišli uľaviť svojmu svedomiu, pretože my kňazi tiež potrebujeme bratskú radu a pomoc. Dal som sa do rozhovoru s jedným kňazom; bol to trochu neotesaný, no veľmi šľachetný a úprimný farár. Ohľaduplne, no jasne som ho povzbudzoval, nech hovorí, aby som tak mohol ošetriť každú ranu nachádzajúcu sa v jeho duši. V istej chvíli ma prerušil a povedal mi zhruba toto: “Strašne závidím svojej mulici, pretože slúžila na siedmych farách a nedá sa o nej povedať nič zlého. Bodaj by sa to isté dalo povedať aj o mne!”


17

Je možné — spytuj si svedomie do hĺbky — že ani my si nezaslúžime chválu, akú vyslovil tento dedinský farár svojej mulici. Tak mnoho sme pracovali, toľko zodpovedných miest sme zastávali, mali sme úspech v tej či onej činnosti... no pred Bohom, nevieš azda o niečom, čo by si mal ľutovať? Naozaj si sa snažil slúžiť Bohu a svojim bratom, alebo si len podporoval svoj egoizmus, osobnú slávu, ambície a šlo ti iba o svetský a trápne prchavý úspech?

Ak si príliš nedávam servítku pred ústa, je to len preto, lebo si chcem opäť vzbudiť úprimnú ľútosť a bol by som rád, keby i každý z vás prosil o odpustenie. Keď hľadíme na toľké naše omyly, slabosti a zbabelosť — každý na tie svoje — zo srdca opakujme Pánovi Petrove skrúšené vyznanie: Domine, tu omnia nosti, tu scis quia amo te! (Jn 21, 17) Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa milujem aj napriek svojim pokleskom! A ja sa odvažujem dodať: Ty vieš, že ťa milujem práve pre svoje poklesky, pretože ma vedú k tomu, aby som sa o teba oprel, pretože ty si moja záštita: quia Tu es, Deus, fortitudo mea (Ž 42, 2). A v tejto chvíli začnime odznova.


18

Hľadať Božiu prítomnosť

Duchovný život. Svätosť pri obyčajnej práci, svätosť v maličkostiach, svätosť pri výkone povolania, v každodenných starostiach..., svätosť, pre posväcovanie druhých. Jednému môjmu známemu — nikdy som ho nedokázal celkom pochopiť — sa zdalo, že letí lietadlom vo veľkej výške, avšak nie vo vnútri, v kabíne, ale vonku, na krídlach. Nešťastník, ako veľmi sa bál a trpel! Vyzerá to, že mu náš Pán chcel naznačiť, v akej neistote a nepokoji žijú apoštolské duše, ktoré by chceli dosiahnuť Božie výšiny, no zanedbávajú alebo nemajú nijaký duchovný život: v stálom nebezpečenstve, že spadnú dolu, trápia sa a trpia veľkými pochybnosťami.

Naozaj si myslím, že vážnemu nebezpečenstvu zblúdenia sa vystavujú tí, čo sa vrhajú do všetkých možných činností, sú nadmieru činorodí, a pritom zanedbávajú modlitbu, obetu a ďalšie prostriedky potrebné na dosiahnutie pevnej zbožnosti: časté pristupovanie ku sviatostiam, rozjímanie, spytovanie svedomia, duchovné čítanie, horlivú úctu k Panne Márii a k anjelom strážnym... Okrem iného toto všetko s ničím nenahraditeľnou účinnosťou prispieva k skutočnosti, že deň kresťana je príjemný, pretože z jeho vnútorného bohatstva vyvierajú Božia sladkosť a šťastie ako med z plástu.


19

Každý človek by sa vo svojom súkromí, svojím vonkajším správaním, vo vzťahu k ostatným a v práci mal snažiť neustále zotrvávať v Božej prítomnosti prostredníctvom rozhovoru s Ním — prostredníctvom dialógu, ktorý navonok nevidno. Lepšie povedané, nie je počuť slová, no dá sa spozorovať v láskyplnom úsilí dobre dokončovať či už dôležité, ako aj menej významné úlohy. Keby sme to nerobili, boli by sme len málo dôslednými Božími deťmi, pretože by sme de facto premárnili prostriedky, ktoré nám dal Pán prozreteľne na dosah, aby sme dospeli k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku (Ef 4, 13).

Počas poslednej španielskej občianskej vojny som často cestoval, aby som ako kňaz zaopatril chlapcov na fronte. V jednom zo zákopov som si vypočul útržok rozhovoru, ktorý sa mi silno vryl do pamäte. Blízko Teruelu sa jeden mladý vojak takto vyjadril o svojom zrejme nerozhodnom a bojazlivom druhovi: To nie je celý človek! Veľmi by ma zarmútilo, keby sa o komkoľvek z nás mohlo právom tvrdiť, že je nedôsledný; že je to človek, ktorý ostatných uisťuje, že chce byť skutočným kresťanom, svätým, no ktorý zároveň zanedbáva potrebné prostriedky, lebo pri plnení svojich povinností neprejavuje Bohu ani lásku, ani synovskú oddanosť. Ak by sa naše konanie dalo charakterizovať týmto spôsobom, neboli by sme, ani ty a ani ja, celými kresťanmi.


20

Snažme sa vzbudiť si v hĺbke srdca vrúcne želanie, horlivú túžbu dosiahnuť svätosť, aj keď vidíme, že sme plní nedokonalostí. Neľakajte sa: čím väčšie pokroky človek v duchovnom živote robí, tým jasnejšie vidí svoje osobné chyby. Pôsobenie milosti sa stáva akoby zväčšovacím sklom, v ktorom sa v obrovských rozmeroch ukáže i tá najmenšia smietka prachu, aj takmer nepostrehnuteľné zrnko piesku. Je to preto, lebo duša dosiahne božskú jemnosť a potom už aj ten najnepatrnejší tieň zaťaží citlivé svedomie, ktorého vzorom je zhliadnutá Božia neporušenosť. Povedz mu teraz z hĺbky svojej duše: Pane, naozaj chcem byť svätý, naozaj chcem byť tvojím skutočným učeníkom a bez podmienok ťa nasledovať. A ihneď si vzbuď predsavzatie, že onen veľký ideál, napĺňajúci v týchto chvíľach tvoje srdce nadšením, budeš každodenne obnovovať.

Ježišu! Kiež by sme my, stretávajúci sa v tvojej láske, vytrvali! Kiež by sme vedeli na skutky premeniť túžby, ktoré ty sám prebúdzaš v našich srdciach! Pýtajte sa často: A ja? Prečo som na svete? A tak sa budete usilovať o dokonalé a láskyplné dokončenie všetkého, čo denne robíte a budete venovať veľkú pozornosť aj maličkostiam. Budete nasledovať príklad svätých, ktorí boli ľudia ako my, z mäsa a kostí, so svojimi chybami a slabosťami, no ktorí však vedeli zvíťaziť a premôcť sa pre lásku k Bohu; budeme premýšľať nad ich konaním — a ako včely, ktoré z každého kvetu vyberajú ten najlepší nektár — poučíme sa z ich zápasov. Naučíme sa nachádzať príklad cnosti v tých, ktorí nás obklopujú a ktorí nám často uštedrujú lekcie z práce, obetavosti a radosti... Nesmieme sa príliš pristavovať pri ich nedostatkoch, iba ak by to bolo nevyhnutné a my by sme im mohli pomôcť bratským napomenutím.


21

V Kristovej loďke

Ako náš Pán, aj ja veľmi rád hovorím o loďkách a sieťach, aby sme si na základe týchto evanjeliových scén dali pevné a konkrétne predsavzatia. Sv. Lukáš rozpráva, že na brehu Genezaretského jazera prali a opravovali siete akýsi rybári. Tu sa zrazu k loďkám pristaveným pri brehu priblížil Ježiš a nastúpil do jednej z nich, do Šimonovej. S akou prirodzenosťou vstupuje Pán do loďky každého z nás! Aby nám skomplikoval život, ako sa často vyčítavo hovorí. Pán vám i mne skrížil cestu, aby nám s taktom a láskou skomplikoval život.

Potom, ako skončil s kázaním z Petrovej loďky, obrátil sa na rybárov: duc in altum, et laxate retia vestra in capturam! (Lk 5, 4), zatiahnite na hlbinu a spustite siete na lov! Dôverujúci Kristovým slovám poslúchnu a vytiahnu onen zázračný úlovok. A Pán, dívajúc sa na Petra, ktorý rovnako ako Jakub nevychádzal z údivu, vysvetľuje: “Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí.” A keď pritiahli lode k brehu, opustili všetko a išli za ním (Lk 5, 10—11).

Tvoja loďka — tvoje nadanie, tvoje túžby, tvoje úspechy — nebude na nič, ak ju nedáš k dispozícii Ježišovi Kristovi, ak mu nedovolíš, aby do nej mohol slobodne vstúpiť, ak si z nej urobíš modlu. Ty sám so svojou loďkou, ak pohrdneš Pánom, tak v nadprirodzenom zmysle speješ k istému stroskotaniu. Jedine ak mu to dovolíš, ak vyhľadáš prítomnosť a vedenie nášho Pána, zachrániš sa pred životnými búrkami a nezdarmi. Vlož všetko do Božích rúk: nech všetky tvoje myšlienky, dobrodružstvá, ktoré si predstavuješ, všetky ušľachtilé ambície a všetky tvoje čisté lásky prechádzajú Kristovým srdcom. Ináč sa skôr či neskôr potopia aj s tvojím egoizmom.


22

Keď dovolíš, aby tvoju loďku viedol Boh, aby sa stal jej pánom, aká istota! Aj vtedy, keď sa bude zdať, že v nej nie je, že zaspal, že sa nestará, aj keď sa v najčernejšej temnote zdvihne búrka. Sv. Marek hovorí, že v takej istej situácii sa ocitli aj apoštoli: Ježiš ich videl, ako sa namáhajú pri veslovaní, lebo vietor dul proti nim. A nad ránom, kráčajúc po mori, blížil sa k nim...“Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!” Vstúpil k nim do lode a vietor utíchol (Mk 6, 48, 50—51).

Deti moje, na zemi sa deje toľko vecí! Mohol by som vám rozprávať o trápeniach, utrpení, zlom zaobchádzaní, mučení, ale aj — a nezmením ani písmenko — o hrdinstve mnohých ľudí. Naše oči a rozum nám niekedy predkladajú dojem, že Ježiš spí, že nás nepočuje; no sv. Lukáš píše, ako sa zachoval Pán k svojim apoštolom: Ako sa plavili, zaspal. Tu sa na jazero spustila taká víchrica, že sa im naberala voda a boli vo veľkom nebezpečenstve. Pristúpili k nemu a zobudili ho slovami: “Učiteľ, učiteľ, hynieme!” On vstal, pohrozil vetru a rozbúrenej vode i upokojili sa a nastalo ticho. A im povedal: “Kde je vaša viera?” (Lk 8, 23—25).

Ak sa my dáme Jemu, On sa dá nám. Treba iba úplne dôverovať Učiteľovi, bez strachu a skúposti sa odovzdať do jeho rúk a svojimi skutkami mu dať najavo, že naša loďka je jeho; že chceme, aby podľa svojej vôle nakladal so všetkým, čo nám patrí.

Prosiac o príhovor Panny Márie, končím týmito predsavzatiami: žiť z viery, vytrvať v nádeji, ostať v úzkom spojení s Ježišom Kristom a naozaj, naozaj, naozaj ho milovať; s radosťou prežívať a vychutnávať spoločné dobrodružstvo lásky, veď sme predsa zamilovaní do Boha; nechajme Krista, nech vstúpi do našej úbohej loďky a zmocní sa nášho srdca ako jeho Boh a Pán; úprimne mu dávajme najavo, že sa budeme neustále snažiť zotrvávať v jeho prítomnosti, dňom i nocou, pretože on nás povolal k viere: Ecce ego, quia vocasti me (1 Kr 3, 9) a my sme vošli do jeho ovčinca, prilákaní hlasom a pískaním Dobrého pastiera; s istotou, že iba v jeho tieni nájdeme pravé dočasné i večné šťastie.


Predchádzajúce Nasledujúce