Keď premýšľame o slovách nášho Pána: „A pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde,“(Jn 17, 19)jasne vidíme náš jediný cieľ: naše posvätenie, alebo lepšie povedané, skutočnosť, že máme byť svätí, aby sme mohli posväcovať. Možno nás niekedy odrazu ako malé pokušenie napadne myšlienka, že len málo z nás je rozhodnutých odpovedať na túto Božiu výzvu, medziiným i z dôvodu, že sa považujeme za nástroje nedostačujúcej kvality. Je to pravda, v porovnaní so zvyškom ľudstva je nás skutočne málo a osobne nestojíme za nič, no Majstrovo uistenie znie jasne: kresťan má byť svetlom, soľou, kvasom sveta, a trochu kvasu prekvasí celé cesto (Gal 5, 9). Práve preto som vždy vyhlasoval, že nás zaujímajú všetky duše — zo sto duší nás zaujíma všetkých sto — bez diskriminácie akéhokoľvek druhu, s istotou, že Ježiš Kristus vykúpil všetkých a že niekoľkých z nás si vybral a chce, aby sme aj napriek osobnej nedostatočnosti toto vykúpenie ohlasovali.

Pravý Kristov učeník sa nebude k nikomu správať zle; omyl nazve omylom, no toho, kto sa mýli, musí opraviť s láskou, inak mu nepomôže; neposvätí ho. So všetkými máme dobre vychádzať, máme sa ich snažiť pochopiť, máme im odpúšťať, máme si byť navzájom bratmi; a ako radil sv. Ján z Kríža, máme vždya všade „ tam, kde nie je láska, dávať lásku, aby tam potom láska bola, “ (Porov. Sv. Ján z Kríža, List sestre Márii od Vtelenia, 6—VII—1591.) aj v  situáciách zdanlivo nedôležitých, ktoré nám prináša či už práca, alebo rodinné a spoločenské vzťahy. A preto vy i ja využijeme aj tie najbanálnejšie príležitosti, ktoré sa v našom okolí naskytnú, na to, aby sme ich posväcovali, aby sme posväcovali seba a posväcovali tých, ktorí s nami zdieľajú spoločné každodenné úsilie, pociťujúc vo svojom živote sladké a podmanivé bremeno spoluvykúpenia.