Múdrosť srdca

„Ten, kto má múdre srdce, bude vyhlásený za rozumného“ (Prís 16, 21), čítame v Knihe prísloví. Vôbec by sme nepochopili rozvážnosť, keby sme ju považovali za ustráchanosť a nedostatok odvahy. Rozvážnosť sa prejavuje v návyku, ktorý nás vedie konať správne: najprv si objasniť cieľ a až potom hľadať tie najvhodnejšie prostriedky, ako ho dosiahnuť.

No rozvážnosť nie je najvyššou hodnotou. Vždy by sme sa mali pýtať: rozvážnosť, načo? Pretože existuje istá falošná opatrnosť — ktorú by sme skôr mali nazvať vychytralosťou — čo slúži sebectvu a využíva tie najlepšie prostriedky na to, aby dosiahla svoje pokrivené ciele. Prílišné chytráctvo vedie iba k zhoršeniu už aj tak zlej dispozície a my si ňou môžeme vyslúžiť výčitku, ktorú v jednej kázni vyslovil sv. Augustín: „ Snažíš sa nachýliť srdce Boha, ktorý je vždy rovný, aby sa prispôsobilo zvrátenosti toho tvojho? “ (Sv. Augustín, Enarrationes in Psalmos, 63, 18 (PL 36, 771). To je falošná opatrnosť človeka, domnievajúceho sa, že má dosť vlastných síl, aby sa ospravedlnil. „Nebuďte múdri sami pre seba (Rim 12, 16), vraví sv. Pavol, veď je napísané: Múdrosť múdrych zmarím a rozumnosť rozumných zavrhnem“ (1 Kor 1, 19).